Od väčšiny mužských osobných mien (krstných a priezvisk) sa tvoria privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru otcov, napr. Štefanov – Štefanov otec, Martin – Martinova dizertácia, Július – Júliusovo vystúpenie, Kriško – Kriškovi rodáci, Sedláček – Sedláčkove návrhy, Zvara – Zvarove knihy. Od priezvisk, ktoré majú formu prídavného mena, nemožno utvoriť privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru otcov, ale privlastňovací vzťah vyjadrujeme tvarom genitívu priezviska, napr. Čierny – Čierneho matka, Jablonecký – Jabloneckého hostia, Medňanský – Medňanského obrazy. Takto je to aj s inými slovanskými priezviskami, ktoré majú v danom jazyku koncovky prídavných mien, a to s ruskými, poľskými, bulharskými či srbskými priezviskami, napr. Dostojevskij – Dostojevského román, Tolstoj – Tolstého postavy, Kaczyňsky – Kaszyňského prejav, Rakovski – Rakovského autobiografia a pod. Rovnako sa postupuje pri osobných menách zakončených na y, i,e,é, ktoré sa skloňujú podľa vzoru kuli: Škultéty - Škultétyho rodisko, Andre – Andreho žena, René – Reného úsmev. Vzťahové prídavné mená sa od osobných mien tvoria príponou – ský -ovský, napr. Ján – jánasky, Homér – homérsky, Štúr- štúrovský, Dzurinda – dzurindovský. Takéto prídavné mená možno utvoriť aj od priezvisk, ktoré majú formu prídavného mena, napr. Jesenský – jesenkovský, Dostojevskij – dostojevskovský, ale bežnejšie sa vo funkcii vzťahového prídavného mena uplatňuje genitív priezviska, napr. Dostojevského štýl, písať v Jesenského duchu a pod. Vzťahové prídavné mená s príponou – ovský mopžno tvoriť aj od osobných mien, ktoré sa skloňujú podľa vzoru kuli, napr. Verdi- verdiovský, René – renéovský a pod.




Autor (zdroj): Silvia Duchková, JÚ. Ľ.Štúra SAV