XXXXVII.

Aneta Korestová nesústredene počúvala Nárdyho komentár k najnovším výrobkom firmy. Bol očividne spokojný, hoci kritizoval všetkých od hlavnej návrhárky, teda Anety, až po poslíčka, vybavujúceho niekedy rozporuplné rozkazy nadriadených. Šéf je už raz taký, čím viac sa im darí, tým viac od nich požaduje. Porada sa skončila s nesmelými úškrnkami.
Zamyslenej Anete ušlo mnoho slov, no nijako ju to netrápilo. Pozná šéfa, je si istá svojou prácou. Jej roztržitosť má iné pramene. O Michalovej návšteve sa nikomu nezmienila a šok z nej pominul. Lenže nevedela, či konala správne. Možno ho nemala vyhodiť bez toho, aby si vypočula, čo jej chcel povedať. Prosto nedokázala s ním komunikovať, nemohla, nevládala pozrieť mu do očí. Čo ak prišiel žiadať o odpustenie? Nie, Michal Vágner je pre ňu ukončenou kapitolou, s tým sa nedá nič robiť. Do jej mozgových závitov sa dostal niekto iný.
„Čo ti vŕta v hlave, Aneta?“ oslovil ju otázkou Nárdy, keď všetci odišli.
„Nič, vážne,“ mykla plecom.
„Hneváš sa na mňa?“
„Teraz už nie,“ odvetila vyhýbavo.
„Vieš, veľa som o vás dvoch premýšľal,“ vzdychol šéf.
„Máš málo svojich starostí?“
„Pozri, podľa mňa bola Michalova nehoda – no, v prvom rade sa nemala stať, to určite, ale stala sa a Michal v tej skúške neobstál. Predstav si, že by ste boli manželia. Namiesto rozchodu by si prežívala rozvod a ver mi, dievča, to nie je nič príjemné.“
„Prečo si myslíš, že by ma nechal?“
„Z toho istého dôvodu ako dnes,“ povedal Nárdy s takou istotou, až to Anetu zarazilo. Pozerala na neho prižmúrenými očami, v ktorých sa jasne zračila nedôvera. „On nie je typ chlapa, ktorý by vedľa seba zniesol tak úspešnú ženu ako si ty,“ pokračoval. „Váš vzťah by sa skôr či neskôr rozpadol. Môžeš byť rada, že to máš za sebou.“
„Mizerná útecha,“ sklonila hlavu.
„ Pripúšťam, ale snaž sa z toho rýchlo dostať a venovať sa tomu, kto si to zaslúži.“
„Vari takého poznáš?“ zaironizovala.
„Poznáme ho obaja, nerob sa hlúpa,“ nestrácal pokoj Nárdy.
„Dočerta, zachádzaš priďaleko!“ vyskočila rozzúrene. „V robote ma diriguj koľko chceš, ale do súkromia mi nezasahuj, rozumieš?!“
„Nezlosti sa,“ napomenul ju otcovsky. „Po troške rozmýšľania pochopíš a prijmeš Daliborovu lásku.“
„Prosím?“ vytreštila na neho oči.
Anetine prekvapenie bolo nefalšované, Nárdy zneistel. Chvíľu na seba mlčky civeli, kým Aneta si v duchu bleskovo preberala správanie Dalibora Pruknera. Zaskočili ju Nárdyho slová, to je fakt, ale v týchto okamihoch bola strašne zmätená vlastnými pocitmi, aké v nej šéfovo vyhlásenie zanechalo. Roztržito si znovu sadla.
„Nechcem prijať niečiu lásku,“ povedala slabým hlasom. „Myslím, lásku žiadneho muža, ktorý by...“
„Hlúposť!“ prerušil ju nástojčivo Nárdy. „Nezdá sa ti, že si sa už natrápila dosť? Zaslúžiš si šťastie, Aneta, a ja ti ho zo srdca želám.“
„Ďakujem,“ usmiala sa. „Môj vzťah k Daliborovi je čisto priateľský a nemám v úmysle ho meniť.“
„Škoda,“ poznamenal sklamane. „Máš v tom istotu?“
„Ale, Nárdy,“ vstala. „Dobre viem, že niekoho má. Sám mi povedal, že jej dáva čas na rozmyslenie.“
„Tebe nenapadlo, že by si to mohla byť ty?“ vstal i Nárdy, vzrušene jej hľadiac do očí. „Čaká na to, kým sa spamätáš a...“
„Preboha, buď ticho,“ zahriakla ho netrpezlivo. „Nikdy mi nič také nedal najavo.“
„Samozrejme,“ pritakal zhovievavo.
„Čo myslíš tým samozrejme?“ zamračila sa. „Napokon – prečo sa tu s tebou o tom bavím. Prestaň sa hrať na dohadzovača, Nárdy. Ak nemáme nič pracovné, tak ahoj.“
„Ahoj,“ odzdravil šéf a nechal dievča odísť.
Aneta pomaly stúpala hore po schodoch do bytu. Uvažovala o rozhovore s Nárdym a pristihla sa pri myšlienke na Daliborov jediný bozk. Okrem priateľstva v ňom bola typicky mužská túžba po milovanej žene, no vtedy naň chcela zabudnúť a teraz tušila, prečo sa neovládol. Ospravedlnil sa síce, ale mal príležitosť povedať jej, že ju ľúbi. Lenže v tom čase ešte verila v Michalovu lásku. Preto Dalibor mlčal. Celé mesiace sa o ňu stará a ona ho nakoniec podozrievala. Dočerta, on to vedel! Roky pozná Michala, dobre vedel, aký je, že sa nezmieri s jej úspešnou kariérou a napriek tomu dával ich vzťahu voľný priebeh. Chcel, aby na to prišla sama? Keby ju upozornil, aj tak by mu neverila. Bola zaslepená láskou, nepripustila by, že Michal dokáže žiarliť na úspech vlastnej manželky.
Od Michalovej nehody drží Dalibor ochrannú ruku nad Anetiným životom. Spomenula si na menšie výkyvy v jeho starostlivosti. Myslela si, že sú spôsobené jeho pracovnou zaťaženosťou, alebo sa venuje neznámej dievčine. Anete dosiaľ neprišlo na um, prečo trávi všetok voľný čas práve s ňou, brala jeho spoločnosť ako priateľskú výpomoc. Alebo to robil s určitým zámerom? Naschvál ju priviedol do Bystrice k Nárdymu, lebo vedel, že Michal sa takto prejaví? Prečo by sa snažil o ukončenie ich vzťahu? Na túto, podľa Anety nepríjemnú otázku sa hodí jediná odpoveď. Nárdy hovoril pravdu. Nepatrné vlnky hnevu sa v Anetinom vnútri nezadržateľne menili na obrovské vlnobitie, ktoré neúprosne dorážalo na jej zmätené myšlienky. Po prvých návaloch zlosti si uvedomila absurdnosť svojho hnevu. Nie, nesmie nikoho obviňovať, jednoducho sa to muselo stať. Osud jej uštedril túto skúsenosť ako varovanie do ďalšieho života a ona bude menej dôverčivá k mužskému pokoleniu.