XXXXVIII.

„Nárdy mi nepovedal, že ti zomrela mama,“ vyriekla rozochvene. „Ľutujem, Dalibor, prečo si...“
„Počkaj, Aneta,“ prerušil ju náhlivo a zadíval sa na ňu. „Nespýtaš sa na moju priateľku?“
„Nie,“ odvetila stiesnene a uhla očami.
„Mám len jedinú priateľku, na ktorej mi záleží a ľúbim ju od prvej chvíle, keď som sa s ňou zoznámil vlani v lete na Jarabej. Aneta, ja viem, že ku mne necítiš to isté, čo ja k tebe. Dlho som čakal na vhodnú príležitosť povedať ti, že ťa milujem a dnes, už nemôžem mlčať. Ani nechcem. Čoraz ťažšie mi pripadá tajiť sa so svojou láskou k tebe, napriek tomu, že pre teba som..., ako si to vtedy povedala? Priateľ, ochranca, sprievodca a ešte čosi...“
„Poradca,“ doplnila ho so zovretým hrdlom.
„Áno,“ luskol prstami. „Poradca vo veciach spoločenského bontónu. Pamätáš, čo som ti odpovedal?“
„Nemusíš skúšať moju pamäť,“ dudrala. „Jedno želanie sa ti aj tak splnilo.“
„Si voľná,“ privrel oči pred očakávanými výčitkami. „Myslíš, že sila môjho želania mala vplyv na tvoj rozchod s Michalom?“
„Neviem,“ vzdychla nešťastne a do očí sa jej nezmyselne tlačili slzy. „Zakázala som si meditovať, čo by bolo, keby. Ja..., osud to zrejme chcel a nechcem o tom hovoriť, tak ma prosím netráp.“
„Ty si posledná bytosť na svete, ktorú by som chcel trápiť. Neprišiel som rozoberať tvoje city k Michalovi.“
„Mhm, fajn.“ Aneta vstala, spravila tri kroky a vrátila sa k Daliborovi. „Privádzaš ma do pomykova. Dofrasa, Dalibor, chcem si kúpiť motorku.“
Vzápätí vyskočil na rovné nohy, prudko schmatol dievčinu za plecia.
„Provokuješ ma?“
„Myslím to vážne,“ vytrhla sa mu. „Nedám sa viac obmedzovať žiadnemu chlapovi.“
„Rozumiem.“ Odstúpil od nej a z hrude sa mu vydral ťažký vzdych.
Anete prešiel mráz po chrbte, zrazu zatúžila pohladiť mu ustarostenú smutnú tvár, zapáliť v jeho očiach iskričky radosti, upokojiť zrýchlený dych. Impulzívne k nemu natiahla ruku a dotkla sa Daliborovho líca. Silno jej zovrel prsty.
„Skúšaš ma, však?“ zašepkal s napätím v hlase.
„Nevyznám sa v sebe,“ zaúpela. „Mám ťa rada Dalibor, ale neviem, či je to láska. Môj sen o motorke... Konečne sa mi môže splniť a ty si prídeš a neznášaš motorky...“
„Preboha, Aneta,“ privinul si ju k sebe. Unavene si oprela čelo o jeho ľavé líce. „Dobre, pokúsim sa nebáť o teba a ty ma za to povozíš, súhlasíš?“
„Skutočne si ochotný tolerovať mi jazdu na motorke?“ vzhliadla k nemu pochybovačne. „Vieš, vlastne ju nemusím mať.“
„Len si Hondu pokojne kúp,“ namietol s úsmevom.
„Nie,“ krútila hlavou. „Aj tak pýtajú nehoráznu sumu.“
„Požičiam ti.“
„Neuznávam pôžičky.“
Zarazene si pozreli do očí a rozosmiali sa. Dalibor zdvihol Anetu do náručia. „O tom sa dohodneme neskôr,“ vtisol jej na pery bozk. „Pôjdeš so mnou, Aneta?“
„K Nárdymu?“
„Nie, ku mne.“
Mlčky sklonila hlavu. „Neviem, či sa mám hnevať alebo tešiť,“ prehovorila po chvíli. „Nechcem byť hračkou v tvojich rukách. Hádam si nemyslíš, že sa k tebe nasťahujem? Je to..., nie je to..., dočerta.“
„Aneta.“ Daliborov hlas sa zachvel. „Trpezlivo som čakal dlhú dobu a v kútiku duše som často strácal nádej. Prečo si presvedčená o tom, že sa chcem iba pohrať? Bože môj, ako málo ma poznáš. Vari som sa tak správal, vari si sa niekedy pri mne cítila obmedzovaná, robil som si na teba nárok? Vieš vôbec, ako vyzerá také hranie s dievčaťom? Ale...“ Vzal jej tvár do oboch dlaní, čím ju prinútil pozrieť na neho. „Prestaň sa báť, nehľadaj vo mne niečo, čo tam nie je.“
„Pokúsim sa,“ povedala vážne, rozhodnutá nebrániť sa ponúkanému šťastiu.
Uvidím, či som toho schopná, dodala v duchu pre seba. Vlastne či sme obaja schopní experimentov.
Som zvedavý, či nám to pôjde, pomyslel si Dalibor. Vlastne musí.

KONIEC




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová