Obdobie fašiangov, ktoré trvalo od Troch kráľov a pominie na Popolcovú stredu, sa pomaly končí. Každý rok je počet fašiangových dní iný, pretože súvisí so sviatkom Veľkej noci, ktorej dátum sa stanovuje na prvú nedeľu po prvom splne po jarnej rovnodennosti. Ak však spln pripadá na nedeľu, Veľká noc bude až nasledujúcu nedeľu, a tak sa jej dátum môže odlišovať medzi jednotlivými rokmi aj o mesiac (od 22. marca do 25. apríla).

Fašiangy sa oslavovali v mestách i dedinách už v stredoveku. V poslednú fašiangovú sobotu chodili fašiangové sprievody a trvali tri dni, ktoré volali bláznivé dni. Fašiangovníci si mohli dovoliť vystrájať aj také veci, ktoré sa inak ťažko tolerovali. Gazdom napríklad rozobrali celý voz a poskladali mu ho na streche.

Zábavy trvali až do utorka polnoci (pred Popolcovou stredou), kedy zakopali za asistencie masiek kňaza, rechtora a kostolníka basu. V rímskokatolíckom liturgickom kalendári je Popolcová streda prvým dňom pôstneho obdobia. Jej termín pripadá na štyridsiaty deň pred Veľkou nocou. Do týchto dní sa však nepočítajú nedele, preto pripadá Popolcová streda na štyridsiaty siedmy deň pred Veľkonočnou nedeľou. V tomto roku pripadne Popolcová streda na 17. februára.

Názov Popolcová streda pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení popolom na čelo. Tento symbol sa vzťahuje na blízkovýchodnú tradíciu sypania si popola na hlavu na znamenie pokánia pred Bohom. Poznačenie popolom je sprevádzané slovami: “Pamätaj si, že si prach a na prach sa obrátiš. “ Pre mnohých kresťanov predstavuje Popolcová streda pripomienku vlastnej konečnosti a cieľa či smerovania vlastného života, vyznačuje sa pokáním. V katolíckej cirkvi je Popolcová streda dňom prísneho pôstu. Popolcovou stredou po bujarom období fašiangov začínal predveľkonočný pôst, počas ktorého sa správanie ľudí uspokojilo a pomaly sa začínali zvyky a obrady súvisiace s príchodom jari

Fašiangy objektívom A. Nociarovej

Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová