„Keď sa slnko skloní na Horehroní, chce sa mi spievať, zomrieť aj žiť...“ Tento verš nedávno otriasol celým Slovenskom. V známej súťaži Eurovision song 2010, postúpila do veľkého finále práve táto pesnička. Horehronie vzbudí teraz u mnohých ľudí krásny pocit. Myšlienky známeho spisovateľa Kamila Peteraja sú tak jemné a zároveň tak krásne. Pri počúvaní tejto pesničky sa každý prenesie do hlbokého lesa, tiež do prírody nášho krásneho Horehronia. Táto pesnička pohladila dušu každého Slováka. My Horehronci máme byť na čo hrdí. My sa nikam nemusíme preniesť, my v tejto kráse žijeme. To my máme okolo seba tie ospevované hory. My cítime vánok z lesov. My vidíme stromy, ktoré sa často kolíšu. Zažívame tu mnoho krásnych chvíľ. Naše malé Horehronie. Naša neopísateľná kultúra, príroda a tradície. Stačí sa pozrieť okolo seba a smútok hneď odíde z vášho tela. Náš domov. Určite sa táto pesnička dostala do finále aj vďaka naším obyvateľom. Posielali sme veľa hlasov a oplatilo sa to. O krásach nášho Horehronia sa o chvíľu dozvie celé Oslo. Budeme dúfať, že sa sympatická interpretka dostane čo najďalej. Rok prebehol neuveriteľne rýchlo a odhliadnuc od toho, že sme si už v ostatnom čase zvykli na

prosperitu a teraz musíme konštatovať, že máme za sebou veľmi ťažké obdobie, Vianoce bez hojnosti si nevieme ani len predstaviť.
Udalosti uplynulých mesiacov nesporne poznačili mnohých a ak sme už mali pocit, že všetko ide hladko a nič sa nemôže stať, dnes je náš pohľad úplne iný. Čas neistôt a strachu o budúcnosť prinútil mnohých neplytvať a možno viac premýšľať aj o hodnote vecí.
V týchto dňoch však vládne zhon a obchody sú preplnené kupujúcimi. Aj napriek tomu, že nie je to už to, čo bývalo, Vianoce musia prebehnúť v novodobo ponímaných tradíciách a ak sa stoly nebudú prehýbať často zbytočne neprimeraným množstvom jedla, nebudú to tie pravé sviatky. A to všetko aj na úkor zadĺženia. Takisto je to s nákupom darčekov. Aj keď je peňaženka tenšia, deti si zvykli na honosné dary a nemožno ich sklamať.
Ak sa obzrieme desiatky rokov späť, vybavia sa nám v pamäti Vianoce nášho detstva. Boli síce omnoho skromnejšie ako tie dnešné, ale plné lásky a rodinnej pohody. Pod vianočným stromčekom si každý našiel maličkosť a nesmierne sa jej potešil. Ešte viac však tešili rozhovory v kruhu rodiny, spomienky, či spoločné prezeranie rodinných albumov. To všetko, nie preplnené stoly a drahé dary, dodávalo Vianociam tú neopakovateľnú atmosféru.
Ak chceme dosiahnuť čaro Vianoc aj dnes, nepotrebujeme k tomu drahé dary a honosné jedlá. Ľudské vzťahy nenahradí ani ten najväčší vecný dar. Kto dokáže vnímať hodnoty vychádzajúce z medziľudských vzťahov, nepotrebuje peňaženku k tomu, aby rozdával radosť a šťastie. Na pohladenie duše netreba ani cent a vyvolá to zázračný pocit.




Autor (zdroj): Petra Poláková