Nedávno uplynulo päťdesiatpäť rokov od sprevádzkovania v súčasnosti najstaršej sedačkovej lanovky na Slovensku, ktorú na Chvatimechu postavili milovníci lyžovania a turistiky. Zväčša boli zamestnancami Strojární Piesok a Švermovych železiarní v Podbrezovej. Nejeden z nich aktívne pôsobil v Telovýchovnej jednote Piesok. Celý nápad postaviť lanovku v tomto krásnom kúte Veporských vrchov sa zrodil za kurióznych okolností. Gabriel Ťatliak, vtedajší šéfkonštruktér piesockých strojární a všestranný športovec, si na Chopku počas lyžovačky poranil koleno. Gáborovi, ako ho jeho priatelia volali, počas liečby skrsla v hlave myšlienka, postaviť dopravné zariadenie, ktorým by sa lyžiari vyviezli na svah pohodlne – bez potreby odopínať si pred nástupom lyže. Lanovku začali stavať v roku 1953. Po zameraní 560 metrov dlhej trasy, výrube pásu lesa a na základe získaného povolenia z Okresnej lesnej správy v Brezne, prišla ďalšia úloha - betónovanie základov budúcich staníc a pätiek budúcich podpier. Práca to nebola ľahká. Betón miešali ručne a na miesto ho vynášali vo vedrách. Stavalo sa v náročnom strmom teréne (priemerný sklon trate lanovky je 46,14 percenta). Neskôr brigádnikom uľahčovala prácu provizórna nákladná lanovka. Ruku k dielu pridali aj učni z piesockého učilišťa, rovnako ako ostatní – bez nároku na

odmenu. Mnohí z brigádnikov si dodnes spomínajú aj na nesenie viac než tri štvrtiny tony ťažkého vratného kolesa – lanáča, k vrcholovej stanici, dvadsiatkou brigádnikov na troch rovnobežne upevnených tyčiach.
Do prevádzky bola lanovka uvedená 12. februára 1955. Tým sa ale výstavba Lyžiarskeho strediska detí a mládeže neskončila. Postupne boli v stredisku vybudované ubytovacie kapacity pri údolnej stanici lanovky, lyžiarska chata (neskôr pomenovaná Bernardín) pri vrcholovej stanici, tri vleky a osvetlenie svahu. Konečná dĺžka zjazdovky presiahla dva kilometre. Stredisko nadobudlo dnešnú podobu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tu lyžovali budúce osobnosti bieleho športu – zjazdárka Lucia Medzihradská, účastníčka zimných olympijských hier, Dagmar a Soňa Kuzmanové, bratia Gondekovci, Milan Sekelský atď.
Žiaľ, po roku 1989 už Chvatimech nedokázal udržať krok s modernými strediskami v okolí – Mýtom pod Ďumbierom či Táľami. V roku 1996 lanovka stratila oprávnenie prepravovať osoby.
V roku 2003 si lyžiarske stredisko vzal do prenájmu Róbert Hauer. S veľkými cieľmi sa kúsok po kúsku pustil do obnovy celého strediska, vrátane chaty Bernardín (pôvodná bola zbúraná na jar 2009, toho času prebieha výstavba novej). Jednou z priorít je aj sprevádzkovanie historickej lanovky pre verejnosť. Uvedené horské dopravné zariadenie sme totiž voziť len náklad a obsluhu. Uvažuje sa nad spoluprácou s blízkou Čiernohronskou železničkou – ďalšou technickou pamiatkou, ktorá vlani oslávila sto rokov od uvedenia do prevádzky. Konečne, technických pamiatok je v blízkom okolí neúrekom – vodojem s valcovitou vežou v areáli bývalých Strojární Piesok (postavený v roku 1906), časť liatinového mosta v Hronci (z roku 1810) prvého vyrobeného v habsburskej monarchii, najstaršia vysoká pec na Slovensku – postavená v roku 1795 v lokalite Tri vody (neďaleko Osrblia).
V roku 2006 lanovka získala certifikát od Prvého medzinárodného múzea lanových dráh v Berlíne, deklarujúci jej jedinečnosť. V súčasnej dobe je myšlienka opäť sprevádzkovať lanovku pre turistov a lyžiarov ešte silnejšia. K tým skôr narodeným sa pridávajú mladí nadšenci nielen z blízkeho okolia, ale aj z rôznych kútov Slovenska. Brigádnicky obnovujú nátery či kosia porast na trase lanovky.
Na stavbe tohto horského dopravného zariadenia sa nielen podieľali, ale na jeho údržbu obetovali množstvo voľného času – Ing. Július Starke, Jozef Kamaráš, Ladislav „Vlado“ Králi, Štefan Mráz, Vojtech Vichr a mnoho ďalších nadšencov. Práve im pripisujeme zásluhy na tom, že sa táto jedinečná lanovka dožíva takého úctyhodného veku.



Autor (zdroj): Ján Palinský