Z pera dopisovateľov
|
|  | Pri príležitosti osláv 150. výročia ochotníckeho divadla v Tisovci bolo 26. marca 2010 riaditeľkou GMOS Mgr. Darinou Kišákovou udelené verejné Poďakovanie za rozvíjanie a uchovávanie kultúrnych hodnôt a tradícií v oblasti ochotníckeho divadla v regióne Gemera – Malohontu, Ing. Jánovi Greschnerovi, bývalému personálnemu námestníkovi Švermovych železiarní, ktorý nám poslal do redakcie svoje spomienky:
- Pôvab ochotníckych predstavení, v ktorých som v Tisovci hral, alebo ktoré som režíroval, sa mi ťažko podarí po toľkých rokoch presne opísať. Krása divadelných spomienok je v ich pominuteľnosti a prchavosti. |
Pre mňa ochotnícke divadlo znamenalo nevyčerpateľný, bezhranične inšpiratívny, často nedocenený, občas seba preceňujúci nástroj (perpetum mobile) na tvorenie, myslenie a zábavu.
Po päťdesiatich rokoch, čo som odišiel z Tisovca, mi pripadá nanajvýš potrebné sa čitateľom týchto spomienok najskôr predstaviť, lebo tí mladí v Tisovci ma už nemôžu poznať ani ako inžiniera „z pod maši“, ani ako divadelníka - režiséra.
Na začiatok by som rád dal čitateľom týchto riadkov uspokojivú odpoveď na otázky: "Kto som? Odkiaľ som do Tisovca prišiel? Kde sú moje korene po meči a kde po praslici? Kam až siahajú moje začiatky v ochotníckom divadle?
Narodil som sa v Harmanci. Gény mojich predkov sú u mňa zašifrované a ich pôvod nie je ani sociálny, ani národnostný či politický. Ich pôvod je čisto iba ľudský. Jednoducho som ich zdedil, ako jediné bohatstvo na tomto svete, ktoré patrí iba mne. Myslím si, niekde v kútiku duše - úplne hlboko, že som zdedil aj herecké gény, ale neviem po kom. Genetici tvrdia, že cesty ľudských génov sú nevyspytateľné. Po meči pochádzam z Hornej Štubni a po praslici z Medzibrodu. Obyvateľov obce Medzibrod prezývajú „rakári" (aj ja sa k nim počítam), čo vedia piecť chutnú haruľu, tenkú ako čínsky porcelán, pestovať kultúru ochotníckeho divadla a usporiadať dobré zábavy. Tam som strávil svoje študentské roky a hrával v ochotníckom divadle, ktoré bolo liahňou divadelných ochotníkov. Ochotnícke divadlo účinkuje v Medzibrode už od nepamäti. Charakteristickým znakom bola skutočnosť, že divadlo na dedine bolo najvýznamnejšou zložkou kultúrno-spoločenského života. Stály repertoár tvorili hry od Ferka Urbánka, neskôr i od Jozefa Gregora Tajovského či Boženy Slančíkovej -Timravy. Divadelné predstavenie sa najčastejšie hrávalo na druhý sviatok vianočný, Veľkú noc a fašiangy. V ochotníckom divadelnom súbore v Medzibrode som odohral pár postáv v hrách: Jiřiho Mahena Jánošík (montáž), Ivana Stodolu - Svätopluk, Karla Čapka - Biela nemoc, Alojza Jiráska - Lucerna, Ivana Bukovčana „Surovô drevo“, A. D´Usseauo – Jamesa Gowa " Hlboké korene" , Jonáša Záborského „Najdúch“, Ivana Terena - Rok na dedine, atď. S hrou Jánošík sme v roku 1948 vyhrali v celoslovenskej divadelnej súťaži organizovanej ÚSOD (Ústredie slovenských ochotníckych divadiel) v Turčianskom sv. Martine 1. miesto v kategórii C (dedinskí pokročilí). Pozvali nás na pohostinné vystúpenie do hlavného mesta Slovenska – Bratislavy. Naši ochotníci vystúpili 23. októbra na javisku Slovenského národného divadla a to dvakrát za jedno odpoludnie. Ja som tam hral študenta teológie. Patrónom nášho predstavenia bol Andrej Bagar.
Na VŠB - hutníckej fakulte som tancoval vo vysokoškolskom súbore a pískal som tam na valašskú píšťalku. Počas štúdia som mal permanentku do divadla. Každé dva týždne som sa tak dostal v Ostrave do divadla. Za roky štúdia som videl množstvo opier a činohier. Po ukončení štúdia na HF VŠB Ostrava som dostal umiestenku do Tisovca k vysokej peci, ktorá patrila Švermovym železiarňam v Podbrezovej. Od 2. septembra 1955 som nastúpil do zamestnania ako pomocný majster k vysokej peci.
V štyridsiatych rokoch 19. storočia bola tisovská vysoká pec najväčším producentom surového železa, tzv. erárneho komplexu v Uhorsku. Železiarska výroba bola rozhodujúcim odvetvím Tisovca až do roku 1965, kedy bývalé Švermove železiarne, n.p., vysokú pec v Tisovci zrušili. Železo, ktoré ostalo v peci, lebo „šichta“ majstra Jána Klincku odmietla urobiť posledný odpich, možno vidieť ešte aj dnes. V jubilejných rokoch sa na mieste, kde stála vysoká pec, stretávajú bývalí zamestnanci ŠŽ, n.p.
Dokončenie v budúcom čísle |
Autor (zdroj): Ing. Ján Greschner
|
