Zaujímavé záľuby našich spolupracovníkov nás často prekvapujú šírkou svojho záberu. Nájdu sa medzi nimi amatérski fotografi, maliari, hudobníci, rezbári, spisovatelia, zberatelia..., ktorých niekoľkoročné snaženie rokmi získava patinu profesionálov. My ich poznáme po pracovnej stránke, ich osobnosť nám z iného uhla pohľadu pomáha spoznávať ich tvorba. Radí sa medzi nich aj Jaroslava Núterová, s ktorej literárnou tvorbou ste sa mali možnosť oboznámiť v predchádzajúcich ročníkoch Podbrezovana. Próza je žánrom, ktorému sa venuje už od dievčenských rokov. Popri starostlivosti o rodinu - má dvoch synov, o dom v Jasení, zamestnaní, si nachádza čas aj pre tento svoj koníček. Rada číta rôzne literárne žánre, no ešte radšej píše o všetkom, čo ju osloví. Jaroslava pracuje v podbrezovských železiarňach od januára 1985, krátkodobo zotrvala v nástrojárni a potom nastúpila do defektoskopie, ktorej zostala verná dodnes.

Čo nám autorka prezradila o svojej tvorbe?
- Venujem sa jej od svojich pätnástich rokov a za ten čas som vytvorila dvanásť poviedok. V súčasnosti už druhý rok pracujem na trinástej, ktorej dej je opäť vsadený do tejto lokality a rieši súčasné medziľudské vzťahy dejovo spojené so sedemdesiatymi rokmi 20. storočia.

Prečo práve próza? Čo vás motivovalo pre tento žáner?
- Nemám vyhradeného autora, čítam všetko a najradšej rôzne žánre. Zásluhu na tom má môjho bývalý vynikajúci učiteľ češtiny zo základnej školy, pán Kalman. Vďačím mu za to, že nám vštepil lásku ku knihám, hlavne k poviedkovej tvorbe.

Jarka, z čoho čerpáte námety?
- Z hovoreného slova, mojej fantázie a hry so slovíčkami. Postupne vytváram dejovú zápletku a vkladám ju do prostredia, ktoré najlepšie poznám, t.j. do tohto regiónu, v ktorom žijem od roku 1971. V tvorivých okamihoch je mojou súčasťou pero a blok, do ktorého zachytávam všetky svoje nápady. Dnes už poviedky kompletizujem na počítači, hoci sa mi zdá, že je menej osobný ako písací stroj. Ovládať PC techniku ma naučili synovia, za čo som im vďačná, avšak zvládať pri mne viac, ako textový editor, sa im nepodarilo.

Publikovali ste už aj knižne?
- Na prelome rokov 2009-2010 som na vlastné náklady vydala knihu Normálny chlap, vďaka spolupráci s odborom infomédií a propagácie ŽP a.s. Skúsenosti s knižným vydaním mojej tvorby potvrdili, že pre súkromnú osobu je táto cesta finančne veľmi náročná.
Som vďačná novinám Podbrezovan za spopularizovanie mojej zbierkovej tvorby nielen medzi spolupracovníkmi, ale vďaka elektronickej forme aj v širšom zábere, dokonca i medzi Slovákmi v zahraniční.

Ako prijíma okolie vašu literárnu činnosť?
- Rôzne. Niektorí prekvapene, nakoľko netušili čím sa zaoberám, iní sa od deväťdesiatich rokov začlenili nielen medzi mojich prvých, ale i verných kritikov. Cením si nielen ich pozitívne ohlasy, ale hlavne tie kritickejšie, ktoré mi pomáhajú neustále sa zdokonaľovať.

Ako prvú sme v našich novinách publikovali Dohodu a prednedávnom to bola ďalšia z poviedok - Dievča s motorkou. V tohtoročnom letnom období vám prinášame tretiu poviedku Jaroslavy Núterovej ZVONY, ktorá sa radí medzi jej prvotiny. Napísala ju v roku 1994 v rekordne krátkom čase – troch mesiacov.

ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

„Rinááá!“
Domom číslo štyridsaťosem sa rozľahol nahnevaný výkrik, ktorý prehlušil presviedčanie skupiny Elán, že si kočka perfektne urobená. Pri úzkych strmých schodoch, vedúcich do podkrovia, stála mohutná žena. Jej oblečenie nikoho nenechávalo na pochybách, kam ide. Tmavohnedé pumpky tesne obopínali objemný trup, zatiaľ čo od pása nahor zahaľoval plnú postavu béžový, ručne pletený pulóver z hrubej vlny s veľkým šálovým golierom. Sedmičky nohy zdobili ťažké čierne vibramy, poloprázdny turistický vak si prehodila na plecia vo chvíli, keď zo štvrtého schodu odspodu k nej skočila čiernovlasá dievčina. Jožo Ráž práve tvrdil, že si krajšia než obloha nočná, než modlitba na kolenách...
„Ježišmária!“ zhíkla Rina. „Čo si si to obliekla, starká?“
„Nevidíš?“ otočila sa okolo vlastnej osi, pričom sa jej na hlave nepohol ani jediný šedivý vlas. „Azda nevyzerám športovo? Pod pulóvrom mám tri tenké vrstvy, presne ako vždy.“
„No, ja neviem,“ pochybovalo dievča a rátalo do desať, aby nevybuchlo smiechom. „Ak som dobre čítala, nemáte v pláne liezť po skalách. Je iba apríl, starká, nebude ti zima?“
„Viem, čo chceš povedať,“ ohrnula nenamaľované pery. „Pozri, sedemdesiat budem mať až o štyri mesiace, nohy nemám až také najhoršie na môj vek a až taká zima nie je.“ Zdôrazňovala slovko „až“ a to sa Rina neskrývane usmievala. „Vlastne som ťa chcela vyhrešiť,“ potiahla nosom vzduch okolo dievčaťa. „Zasa si fajčila a nechápem, ako môžeš počúvať to škriekanie. Moja garderóba ťa zaujíma, ale vlastné zdravie nie.“
„Aká starká taká Katka.“
„Hovorí sa aká matka a tvoja matka nikdy nefajčila.“
„Ale vychovala si ma ty, pretože matku nemám a zavše sa ti moje cigarety zídu.“
„Nebudem sa s tebou dohadovať,“ pokrčila starká plecami. „Len to nepreháňaj. Rina, tvoja odvaha je chvályhodná, nemôžem však dopustiť, aby si na noc zostávala v dome sama. Objednala som ti spoločnosť.“
„Myslela som, že sme to včera spolu predebatovali,“ zamračila sa.
„Po poslednej skúsenosti ma neoblomíš,“ povedala rezolútne starká a prísne hľadela na vnučku.
„Dokázala som, že sa viem ubrániť,“ oponovala Rina urazene.
„Keď bude v dome chlap, riziko je menšie,“ húdla si svoje starká a pohla sa k dverám. „Príde Andy,“ prehodila cez plece.
„Nie!“ skríkla pobúrene Rina. „Toho arogantného, sebeckého chlapa tu nechcem vidieť! To mi nemôžeš urobiť!“
„Nemaj strach, bude s ním aj jeho krotiteľka. Napokon, nemusíš sa s nimi stretnúť. Prídu neskoro večer, zavrú sa do mojej izby a ráno o siedmej vypadnú.“
„Za toľko by som vydržala aj sama,“ dudrala Rina. Vedela však, že jej to nepomôže, lebo starká jednoducho námietky nevnímala.
„Ešte jeden dôvod mám, Rina,“ riekla nezmieriteľne stará pani. „Tí noví susedia sa mi nepozdávajú. Ale o tom sa budeme zhovárať zajtra. Maj sa,“ zakývala vnučke prstami na rozlúčku.
Po odchode starej mamy zamkla Rina bránu, vchodové dvere aj zadný východ, ktorý viedol do rozľahlej záhrady s mladými ovocnými stromami a s kusom zoranej pôdy na potrebnú zeleninu. Z malého podkrovného okienka videla na dostačujúcu vzdialenosť podobné okno na dome tajomných susedov. Oprela sa o obločný rám a zhlboka sa nadýchla čerstvého jarného vzduchu. Slniečko sa neisto predieralo pomedzi husté mraky. Len aby to nedopadlo ako včera, kedy hodinová búrka narobila riadnu skazu.
Rina si sadla za písací stroj, pretože o dve hodiny si príde riaditeľ pre hotový preklad. To je jedna z príčin, prečo nešla Rina so starou mamou na výlet do Vysokých Tatier. Pracuje v hoteli Ďumbier ako tlmočníčka a prekladateľka, navyše občas funguje ako sprievod riaditeľa na rôznych pracovných obedoch, večeriach i recepciách.
Dievča pre všetko. Je síce pravdou, že finančne je parádne zvýhodnená, lenže práve to podporuje závisť u niektorých zamestnancov. Napriek tomu, že osirela pred dvanástimi rokmi a odvtedy žije iba so starou mamou, ktorá bola vo výchove nadmieru prísna, zachovala si Rina Jergelová optimizmus a dobrú náladu v každom prípade.
Jej úprimný, príjemný smiech dokázal prinútiť k úsmevu aj najväčšieho pesimistu. Krásne modré oči priam čarovali, keď sa na vás ich majiteľka zahľadela a vďaka nim sa vykonalo mnoho dobrého pre Ďumbier, pre mesto Brezno vôbec.
Rinine služby začali vyhľadávať rôzne podniky, rozrastajúci sa súkromníci, takže dievča bolo vyťažené niekedy i na dvesto percent. Avšak riaditeľ si žiarlivo strážil svoju mladú, krásnu, úspešnú zamestnankyňu a veru sa stávalo, že ju odmietnutím zachránil od odpadnutia z vyčerpania.
Za svoju perfektnú znalosť angličtiny, nemčiny a francúzštiny vďačila hlavne a jedine starej mame. Nemalú úlohu možno zohral i prirodzený talent Riny na cudzie reči, ako aj jej húževnatosť. Pomaly objavovala tajomstvá talianskeho a španielskeho jazyka, lenže jej chýbal čas na ne.
Rina Jergelová nie je jediná v meste, ktorá ovláda túto profesiu, no aj tak je najvyhľadávanejšia. Čo sa týka jej vzťahu k riaditeľovi, treba povedať, že je čisto priateľský, hoci málokto tomu verí.
Štyridsaťštyriročný Ladislav Sajdák je šťastne ženatý, sympatický otec dvoch dospievajúcich synov a je presne o dvadsať rokov starší ako Rina. Jeho manželka Eva sa občas neubráni pocitu žiarlivosti. Vypočula si veru nejednu podpichovačnú poznámku na adresu spolupráce manžela s mladým pekným dievčaťom. Narafičila pár kompromitujúcich situácií v snahe niečoho sa dopátrať, ale bezvýsledne.
Starší, osemnásťročný syn ju vysmial. „Nebuď smiešna, mami. Rina je výnimočné dievča, žiadna podradná zvodkyňa odkázaná na posteľ svojho nadriadeného.“
„Čo ty o tom vieš?“ zdvihla obočie neveriaco matka. „Môže byť taká prefíkaná, že...“
„A otec? To by si musela podozrievať aj otca, nezdá sa ti?“
„Pokušenie je veľké, syn môj,“ pokrčila plecami Eva.
„Pozri, mami,“ obhajoval Stano ďalej. „Rina k nám chodí vyše roka doučovať Martina a mňa angličtinu. Nie som malý ani slepý, za ten čas by som musel čosi vybadať a buď si istá, že aj keď ju mám rád, viac by k nám nevkročila. Lebo...“
„Čože?“ vyskočila Eva. „Ty ju máš rád? Je o šesť rokov od teba staršia, uvedomuješ si to?“
„Neplaš sa, prosím ťa, mám ju rád ako kamošku.“
„Nóóó,“ zatiahol posmešne o dva roky mladší Martin. Stál medzi dverami haly s krajcom chleba v ruke. „Zato si ju minule skoro zožral očami. Ale bola fakt sexy v tých elastických šatočkách.“
Eva sa obrátila, aby skryla pobavený úsmev pred synmi. Ľahké začervenanie Stana malo iste svoje dôvody, takže rýchlo debatu o Rine Jergelovej uzavrela. Podozrievať manžela jej, samozrejme, neprišlo ani na um.
Bratia Sajdákovi neboli sami, čo na Rinu obdivne vyvaľovali oči. Pravidelne musela čeliť rôznym provokačným, zmyselným pohľadom všelijakých mužov, ktorí sa ju neskrývane snažili viac či menej vyzliekať očami. Nedá sa zaprieť, že v mnohých prípadoch prišla do trápnych rozpakov, z ktorých jej riaditeľ Sajdák – alebo ten, pre koho pracovala – diplomaticky pomohol.
Na dnešnú sobotu mala Rina jednoduchý plán. O deviatej predpoludním si prišiel Sajdák pre hotové papiere, pričom nezabudol podotknúť.
„Nástup máš v utorok, jasné? Nechcem ťa skôr vidieť. Ozaj, je ti lepšie?"
„Pravdaže,“ prisvedčila váhavo. „Neviem, čo budem celé tri dni robiť. Kvôli takej hlúposti.“
„Polhodinové bezvedomie nie je žiadna hlúposť,“ zamračil sa riaditeľ.
„Všetky vyšetrenia mám v poriadku,“ rozhodila rukami Rina. „Tak o čo ide?“
„O to, že by bola nenahraditeľná škoda ťa stratiť. Chceš byť v tridsiatke invalid?“
„Nikto nie je nenahraditeľný,“ šomrala Rina. „A čo ak sa vydám, budem mať deti, žiarlivého manžela...“
„Vari také niečo hrozí?“ spýtal sa a skúmavo sa zahľadel na dievča.
„Nehrozí,“ vzdychla rezignovane Rina.
Toto bola ďalšia príčina, prečo zostala doma. Včera popoludní, pár minút po vyčerpávajúcom pracovnom obede sa krásna tlmočníčka obyčajne zosypala. Trojmesačné psychické i fyzické zaťaženie vyústilo do hlbokého bezvedomia. Keď sa po pol hodine Rina v nemocnici prebrala, veľmi sa čudovala. Veď necítila žiadne varovanie, žiadnu slabosť či triašku. Vošla do svojej kancelárie a na viac sa nepamätá. Našťastie riaditeľova sekretárka ju videla spadnúť, lebo Rina nestihla za sebou zavrieť dvere. Rinin rozhodný odpor k hospitalizácii sa nepáčil ani lekárovi ani jej nadriadenému. Tvrdila, že za tú polhodinu si oddýchla viac, ako keby spala celú noc. Napokon, vyšetrenia neprotirečili, Rinin zdravotný stav bol normalizovaný, takže vlastne nebol dôvod ju násilím držať v nemocnici. Musela však riaditeľovi odprisahať, že do roboty príde až v utorok. Z diagnózy totálnej vyčerpanosti sa Rina mienila dostať za tri dni.
Reakcia starej mamy bola pre vnučku trocha záhadná. Hodnú chvíľu nič nevravela, ticho počúvala o priebehu udalosti, iba ruky sa jej mierne rozochveli.
„Je dobre, že si konečne oddýchneš,“ skonštatovala a zapálila si cigaretu. „Ale nepočítaj s tým, že na výlet nepôjdem.“
„To od teba nežiadam, starká. Viem sa o seba postarať.“

(Pokračovanie v budúcom čísle novín)





Autor (zdroj): Viera Kúkolová