20.7.2023 11:02:38
Železiarne Podbrezová ŽP Group Výroba a technika Obchod a ekonomika Vzdelávanie a kariéra Sociálna oblasť Spoločenská rubrika Región Šport

~ Jedálne lístky ...
Články z čísla: 15/2011
            PDF verzia
Späť Tlač článkov
ZVONY



ZVONY

Autorka: Jaroslava Núterová


(Pokračovanie z min. čísla)

Stará pani, pokiaľ si Rina pamätala, nikdy chorá nebola. Mala železné zdravie. Pravdou je, že sem – tam si dopriala tú cigaretku i za pohárik nejakého alkoholu, ale snažila sa to vyvážiť sústavným pohybom na čerstvom vzduchu. K turistike viedla aj Rinu, lenže vnučkine štúdium pohltilo všetok voľný čas, takže spolu po kopcoch nelozili dobrých šesť rokov. Rine výlety spočiatku veľmi chýbali, ľútostivo utierala prach z vibrám. Stará pani ďalej chodievala sama. Netrvalo dlho a na svojich potulkách prírodou sa zoznámila s rovnako zanieteným sedemdesiatnikom Karolom.
Takže Rinin plán na sobotu , nedeľu, pondelok bol jednoznačný: oddychovať, oddychovať, oddychovať. Chyba bola v tom, že sladké chvíle nič nerobenia sa akosi v tomto dome neudomácnili.
„No čo, aspoň to skúsim,“ povedala si nahlas Rina. „Pustím si telku, aj tak neviem, čo vysielajú.“
Pretože sa jej nechcelo ísť do obývačky, zapla si malý prenosný televízor v podkrovnej izbičke, uvelebila sa na váľande a o niekoľko minút zaspala spánkom spravodlivých.


Slnko svietilo takou intenzitou, akej bolo na tento mesiac schopné. Rinu zobudil ukrutný hlad. S potešením zistila, že spala plné dve hodiny, čo jej potvrdilo, že potrebovala skutočne na niekoľko hodín vypnúť. Vstala síce trošku malátna, no pripisovala to nezvyku hocikedy spať. Pekný deň ju vyprovokoval k obedu na prízemnej terase pri zadnom východe do záhrady.
Zvony na breznianskej kostolnej veži ohlasovali poludnie, keď si Rina niesla na tácke v tanieri restovanú pečienku s ryžou. Bolo to jej najobľúbenejšie jedlo, pretože sa rýchlo spravilo a chutilo jej. Neunúvala sa hneď s odnesením špinavého riadu. Urobila si pohodlie nastavením dvoch prútených kresiel oproti seba a spokojne hľadela do záhrady. Kútikom oka zachytila pohyb v susednej záhrade. Možno konečne uvidím nových susedov, napadlo jej a zvedavo sa postavila. Bývajú tu od pondelka a zatiaľ nemala šťastie zahliadnuť prisťahovaných obyvateľov moderného domu. Lenže pravda je taká, že Rina chodí z domu zavčasu ráno, vracia sa neskoro večer. Ale to si stihla všimnúť, že v podkrovnom okienku sa svieti dlho do noci.
Postava, opierajúca sa o barle, vykročila k húpacej lavičke pár metrov od domu. V pol ceste sa barla na mokrej tráve vyšmykla a postava žuchla na zem. Rina netrpezlivo čakala, že z domu niekto vyjde, pomôže nemohúcemu človeku, ktorý sa márne pokúšal pozviechať. Dlho nevydržala nečinne sa prizerať. Preliezla poldruha metrový plot zo železnej konštrukcie a utekala k ležiacej postave. Chlapčenská tvár, skrivená od bolesti, dostala purpurovú farbu pri pohľade na dievča.
„Ahoj,“ usmiala sa Rina. „Chyť sa ma okolo hrdla, pomôžem ti.“ Rýchlo, no jemne ho zdvihla. Chlapec mal pravú ruku po lakeť, pravú nohu do pol stehna v sádrovom obväze. Podala mu barlu.
„Vďaka,“ zašomral so sklonenou hlavou. Nemal viac ako šestnásť. „Ako si sa sem dostala?“
„Preliezla som plot.“
„Mala by si odísť,“ vyrazil prudko zo seba.
„Čo sa ti stalo?“ nereagovala na jeho neprívetivosť. „Som tvoja suseda, bývam tam,“ ukázala rukou na dom, ale chlapec sa nedíval. „Si doma sám?“
„Máš priveľa otázok.“
„Prepáč, že som ti pomohla,“ uškrnula sa.
Chlapec smutne pozeral, ako sa šikovne štverá cez plot, berie tácku zo stola a bez obzretia vchádza dnu. Po piatich dňoch prvý človek, s ktorým som prehovoril a ja ho pošlem preč, hútal zlostne. V zelených očiach sa zaiskrilo spravodlivým hnevom. Aj tak ma raz bude musieť pustiť do školy. Nemôže ma naveky väzniť! Mám k dispozícii televízor s množstvom programov, rôzne videohry, videokazety, počítač – no som celé dni sám! Voľačo s tým musím spraviť, len nech mi dajú dolu tento pancier, zastrájal sa v duchu, ale už teraz o sebe začal pochybovať. Nie, je príliš na neho odkázaný. Nech je tak či onak, nemôže mi zakázať komunikovať s ľuďmi! Dobre, stará sa o mňa, ale nebude rozhodovať o mojom živote.
Rina tiež rozmýšľala o chlapcovi. Prečo bol taký nepriateľský? Sádrový obväz svedčil o vážnom úraze. Prečo nechávajú takého pacienta samého? Alebo nebol sám? Bál sa, že niekto príde a nájde ho v rozhovore s cudzím dievčaťom?
O pol piatej popoludní sa Rina na zbláznenie nudila. Vzala do ruky španielčinu, potom aj taliančinu, no stále bola nespokojná.
„Idem pozrieť do Ďumbiera,“ hovorila si a otvorila skriňu so šatami. Rina sa často a nahlas rozprávala sama so sebou. Pomáhalo jej to zvládnuť náročné situácie v práci, lepšie sa koncentrovala na robotu, čo práve vykonávala, zlepšovalo jej to náladu. „Myslím, že problémy toho tínedžera ma nemusia vonkoncom zaujímať. Iste by sa aj sám dokázal postaviť na tú zdravú nohu. Nesmiem byť taká iniciatívna.“
Stoly v reštauračnej časti Ďumbiera boli skoro všetky obsadené. Pri jednom z nich sedel Andy so svojou krotiteľkou – vlastne manželkou Karolou.
„Hej, Rina,“ vyskočil bratranec a chytil ju za lakeť, lebo by prešla nevšímavo okolo nich. „Dobre, že si prišla, potrebujeme sa s tebou rozprávať.“
Rina spýtavo pozrela na Karolu. Čo sa to deje s Andym? Nikdy taký úctivý nebol a zrazu je samá ochota. „Čo si dáš, Rina? Dnes platím ja.“ V tej chvíli vedela, že dnešnú noc strávi v dome sama. „Máme pre teba návrh. Dostali sme pozvanie na chatu a náš priateľ by bol rád, keby si prišla aj ty.“
„Ktorý priateľ?“ opýtala sa podozrievavo.
„Zoznámili sme sa s ním iba tento týždeň,“ informoval ju nadšene Andy. „Perfektný chalan.“
„Ako môžeš o niekom, koho poznáš pár dní povedať, že je perfektný,“ nechápala Rina bratrancovo nadšenie. Naviac ju miatlo, že Karola sa tvárila celkom pokojne. „Andy, vždy si bol vo výbere kamarátov opatrný a dnes mi tu chceš nahovoriť, že pôjdeš na chatu k niekomu, koho vôbec nepoznáš? Karola, to sa mi snáď iba sníva.“
„Upokoj sa, Rina,“ usmiala sa mladá žena. „Bol to taký momentálny nápad. Ten chalan je možno zaujímavý, trocha výstredný, robí výborné fotografie, má dobré nápady...“
„A je slobodný,“ skočil Andy potmehúdsky do reči svojej polovičke.
„Aha,“ prikývla Rina. „Prajem vám dobrú zábavu, ja zostanem doma.“
„Počkaj, Rina,“ zastavila ju Karola. „Ja nikdy nedám na prvý dojem, to dobre vieš. Nemala by si tak razantne odmietať spoločnosť obyčajných ľudí. Si zvyknutá pohybovať sa v... no... vo fajnových kruhoch – vari pohŕdaš...“
„Nikým nepohŕdam“ prerušila ju Rina so smútkom v hlase. „Udivuje ma, že to počujem práve od teba. Ak dobre chápem, máte nového zamestnanca.“
„Uhádla si.“
„Starká vám povedala, prečo trvá na tom, aby som nebola v dome sama?“ sondovala Rina a nespúšťala z manželov zrak.
„Kvôli tomu prepadu minulý mesiac,“ odvetila Karola.
„Takže o včerajšku neviete nič?“
„Nie,“ pomrvil sa znepokojene Andy. „Čo sa včera stalo?“
„Dokopy nič. Mňa fakt netreba strážiť ako malé dieťa, nepotrebujem pestúnku.“
„Hm.“ Karola zamyslene hľadela na dievča. „Tak von s farbou, Rina. Starká by zbytočne poplach nerobila. Nechceš ísť s nami, tak ostaneme s tebou doma.“
„Ak vám poviem pravdu, pôjdete sami,“ kládla si podmienku. „Nevysvetľujte si to zle, ale potrebujem byť chvíľu sama, jednoducho vypnúť... nesústrediť sa na to, ako sedím, čo hovorím, či je môj úsmev dosť úprimný...“
„Rozumiem. Explodovala si?“
„Práve naopak,“ prižmúrila oči v obave pred Andyho arogantnou alebo ironickou reakciou. Bratranec vyvalil oči.
„Pána,“ vydýchol užasnuto. „Vyzeráš výborne, ako teda...“
„Som unavená, Andy,“ pousmiala sa. „Naozaj je to obyčajná vyčerpanosť. V nemocnici mi robili celkové vyšetrenie, som v poriadku. Nič mi nechýba okrem oddychu.“
„V tom prípade tvoju nechuť k akejkoľvek spoločnosti uznávam,“ vyhlásil Andy a Rina chcela veriť v jeho úprimnosť. „Vždy som hovoril, že veľa pracuješ. Keby si mala manžela, ten by to určite nedovolil. Musela by si pekne čuškať doma.“
„Aj tak budem,“ zasmiala sa. „Nastupujem až v utorok.“

„No, to nie je dlhý oddych,“ skonštatovala Karola.
Vonku sa medzitým zotmelo a manželia trvali na tom, že odprevadia Rinu domov. Andy osobne skontroloval bezpečnostné zámky, okná a žartom odporúčal sesternici, aby žiadnemu zlému vlkovi neotvárala.
„Ty, počúvaj,“ vrátil sa Andy k bráničke. „Keď máš v pondelok voľno, mohla by si prísť do ateliéru. Dávid videl tvoje fotky a chce ti niečo navrhnúť.“
„Porozmýšľam,“ sľúbila Rina roztržito.
Asi so mnou nebude všetko v poriadku, uvažovala o ôsmej večer. Sedela v obývačke a viečka jej z minúty na minútu oťažievali.
„Dočerta, ako som mohla vydržať toľké hodiny bez spánku,“ dala sa do pochodu po izbe. „Hádam nebudem chodiť spávať so sliepkami? Koho by som zavolala? Žiadna kamoška so mnou nepočíta, lebo nie sú zvyknuté, že mám dáky voľný večer. Hm, skúsim...“
Stíšila zvuk televízora, kde si Milan Markovič uťahoval nielen zo Slovákov a vzápätí sa strhla na zvuk melodického zvonca pri dverách. Andy s manželkou mali ísť na chatu o siedmej, kto to môže byť? Ohlásila sa do mikrofónu.
„Dobrý večer,“ počula chlapčenský hlas. „Som Lukáš, ráno si mi pomohla v záhrade.“
„Potrebuješ niečo?“
„Mohol by som... chcem sa ti ospravedlniť za...“
„Idem ti otvoriť.“
Chlapec stál vo dverách obývačky a zvedavo nazeral dnu. Rina otvorila druhé krídlo dverí, aby mohla prejsť popri ňom.
„Volám sa Rina Jergelová,“ usmiala sa na Lukáša. „Nestoj vo dverách, poď ďalej.“ Ku kreslu mu priložila nízku taburetku, kvôli zranenej nohe.
„Máš to tu fajn,“ povedal uznanlivo, kladúc barlu k operadlu. „Kde si prišla k takému menu? Nie je ani v kalendári.“
„Krstili ma ako Katarínu,“ odvetila a položila na stôl slané tyčinky. „Ale moja stará mama bola zásadne proti tomu, aby deti po mne pokrikovali Kata – lata, nepáčilo sa jej, keď ma niekto oslovoval zdrobnelinami Katuška, Katulienka, Katka... čiže Katu vynechala a zostala som Rina. Stačí?“
„Vskutku vyčerpávajúca odpoveď,“ zasmial sa chlapec. Rine neušli krásne biele zuby, jamky na lícach, ani oživené zelené oči. „Vieš, ráno som bol odporný, nehádaj sa so mnou. Chvalabohu, v pondelok mi dajú dolu túto nemožnú ozdobu, budem sa môcť lepšie pohybovať a mať väčšiu nádej, že doma nezblbnem. Prosím ťa, len nikomu nevrav, že som tu bol.“
Vychŕlil to zo seba jedným dychom a úsmev mu zmizol z mladej tváre. Zbadal na stole Slovensko – taliansky slovník a plynulou taliančinou sa Rine prihovoril. Odpovedala mu, ale musel ju opraviť.
„Odkiaľ vieš tak dobre po taliansky?“ opýtala sa tónom, akým sa spytujeme na zajtrajšie počasie.
„Viem aj po nemecky,“ neodvetil na otázku. „Chcel by som sa naučiť po francúzsky.“
„Čo ti v tom bráni?“
„Učím sa podľa televízora, ale nemám sa s kým rozprávať.“
„Aké jazyky ešte ovládaš?“ Chlapec v Rine prebudil zvedavosť.
„Spravíme si večer otázok a odpovedí?“ pozrel na ňu neisto.
„Keď sa ľudia spoznávajú, chcú nadviazať priateľstvá, zvyčajne sa prvé stretnutia odohrávajú podobným spôsobom, tomu sa väčšinou nevyhneš.“
„Veď hej,“ privrel oči, lebo sa bál, že by ho mohli prezradiť. „Ide o to, či... neuraz sa, prosím ťa... neviem, či budem môcť.“ Rozpačito zmĺkol.
„Nemôžem ťa nútiť,“ pokrčila plecami. Na chvíľu zavládlo ticho. Rina prepínala z programu na program, no nič ju nezaujalo a zdá sa, že ani chlapca. Zelené oči totiž upieral na dievča.
„Som niekde špinavá alebo mi narástlo tretie oko?“ spýtala sa potmehúdsky.
„Prepáč,“ očervenel po korienky vlasov. „Si veľmi pekná. Koľko máš rokov?“
„Žien sa na vek nespytujeme, mladý muž, to by si mal vedieť.“
„Ja mám šestnásť. A ty?“
„Dvadsaťštyri, slobodná, bezdetná, rodičia mi zomreli, bývam so starou mamou, spokojný?“
„Prosím ťa, daj mi cigaretu,“ požiadal znenazdajky.
„Nedám. Mladistvých vo fajčení nepodporujem a ja mám zdravotné problémy, takže fajčiť sa nebude.“
„Ty máš zdravotné problémy?“ zasmial sa pobavene.


(Pokračovanie v budúcom čísle novín)





Autor (zdroj): Jaroslava Núterová