ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z min. čísla)


„Nechutí ti?“ vzhliadol Lukáš. „Ešte je trocha polievky od včera, ak chceš.“
„Čoby.“ Dávid vstal. Vnútorný nepokoj mu nedovolil obsedieť pri stole. Chrbtom otočený k bratovi povedal: ,,Mal by si začať chodiť do školy hneď v apríli. Bude ti to chýbať a opakovaním ročníka stratíš rok. Zoženiem ti knihy, koncom školského roka by si mohol spraviť skúšky a nastúpiť rovno do tretieho ročníka.“
„A to sa dá?“ potešil sa Lukáš.
„Skúsim to vybaviť. Počuj, Lukáš, mohli by sme dnes ísť do kina, nie?“
„My dvaja?“ vyvalil oči mladší brat.
„No, veď si dávno nikde nebol,“ povedal trošku previnilo Dávid a sadol si späť k stolu. Lukáš odložil príbor.
„Máš pravdu,“ riekol. „Aj psa treba vyvenčiť, odviazať zavše z reťaze, aby nezdivel.“
„Čo trepeš?“ zamračil sa Dávid.
„Presne tak si pripadám,“ odsekol brat. „Ty si chodíš po chatách, do roboty a bohvie kade... Prečo ma nevezmeš na našu chatu? Prečo nesmiem s nikým okrem pozdravu prehovoriť? Prečo nesmiem mať priateľov? Prečo...?!“
„Tak dosť!“ vyskočil Dávid, schmatol Lukáša za plecia a silno ním potriasol. „Dobre vieš, prečo to robím! Mám len teba a nedopustím, aby sa ti niečo stalo, rozumieš?“
„Zcvokatiem tu sám!“ skríkol mu Lukáš do tváre. „Susedia sa pozastavujú...“
„Čože? Akí susedia?! Ty si niekomu niečo...“
„A keby aj!“ kričal chlapec nekontrolovateľne. „Už to nevydržím! Nemôžeš ma tu väzniť celé leto! Chcem chodiť medzi ľudí, na kúpalisko, do kina, chcem žiť, chápeš?!“
„Žiješ!“ zreval Dávid. „Môžeš byť rád, že žiješ, ty blázon!“
„Tomu ty hovoríš život?!“
Bratia stáli bojovne proti sebe. Bola to ich prvá roztržka od smrti rodičov. Dávid privrel oči, s bolesťou v hlase riekol tichšie: „Viem, že je to pre teba ťažké, Lukáš, ale ver mi...“
„Daj mi pokoj,“ prudko oddychoval. „Varím, žehlím, periem, upratujem – hotová gazdiná je zo mňa. A ty si užívaš! Z čiej viny? Prečo mám kvôli tebe trpieť, ha?“
Na toto obvinenie už nemohol Dávid nič namietať. Lukáš má pravdu a to môže byť rád, že ho priamo neobvinil zo smrti rodičov. Hruď mu zvieralo tupou bolesťou, najradšej by vrátil čas o päť mesiacov nazad, aby nemusel prežívať trýznivú bolesť nad Lukášovým i svojím osudom.
Dávid bol príliš rozrušený na to, aby sadol za volant, tak iba nešťastný vybehol von. Bezcieľne sa túlal po meste, stretal veselých mladých ľudí a myslel na brata. Chcel ho uchrániť, chcel, aby vyrastal bez strachu a neuvedomoval si, ako mu tým ubližuje.
Stmievalo sa, keď s fľašou koňaku vracal domov. V Lukášovej izbe horelo svetlo, no Dávid akoby sa bál stretnutia s ním. Sadol si na húpaciu lavičku a bezmyšlienkovito pozeral pred seba. Vtom si všimol akejsi postavy, čo zručne preliezla plot od susedov a zamierila k domu. Nezakrádala sa, ani si nedávala pozor, či narobí hluk alebo nie. Bez rozpakov zaklopala na dvere, ktoré sa vzápätí otvorili.
„Čo sa deje?“ spýtala sa pošepky.
„Poď rýchlo dnu,“ vtiahol ju za ruku Lukáš a Dávid sa modlil, aby nezamkol. Opatrne, potichu sa vopchal za nimi. Hlasy prichádzali z kuchyne.
„Kedy si s ním bola?“ počul vyčítavý hlas mladšieho brata. „Kedy ťa fotografoval?“
„Lukáš, daj si povedať,“ vysvetľoval trpezlivo ženský hlas a Dávid na chodbe stŕpol. „Nemala som šajnu, že je tvoj brat. Šla som včera za Andym do ateliéru a on tam bol a začal...“
„Myslel som, že od strachu umriem, keď mi dnes ukázal tvoje fotky,“ prerušil ju Lukáš nahnevane. „Čosi vytušil, lebo ma spovedal, či ťa poznám, odkiaľ...“
„Mali by sme mu povedať pravdu,“ povedala vážne.
„Tiež si myslím,“ ozval sa Dávid a vstúpil do kuchyne. Lukáš s Rinou si vymenili pohľady. „Porušil si dohodu, braček, to sa nerobí.“
„Porušil ju vo vlastnom záujme aj v tvojom,“ riekla Rina pokojne. „Nemôžeš od dospievajúceho chlapca chcieť, aby absolútne nekomunikoval s ľuďmi. Napadlo ti, kam to môže dôjsť, aké následky to na ňom zanechá?“
„Rozumiem,“ pokročil Dávid bližšie k dievčaťu a výhražne jej pozrel do modrých očí. „Čiže pokyn na túto vzburu si dala ty, čo?“
„Rinu do toho nezaťahuj,“ bránil dievča Lukáš. Dávidov výzor neveštil nič dobré.
„O akej vzbure je tu reč?“ nechápala Rina.
„Ako dlho preskakuješ plot?“ opýtal sa Dávid príkro a rukou zadržal Lukáša, ktorý sa o Rinu bál. „Ako dlho sa potajomky navštevujete, ako dlho robíte zo mňa idiota, no?“
„Nikto z teba idiota nerobí!“ vzkypel v Rine hnev. „Ak – tak si to ty sám. Tvoje nezmyselné zákazy sú absurdné. Lukáš je geniálne dieťa a ty z neho pomaly robíš odľuda so zakrpateným mozgom!“
„Zmizni!“ zasyčal. „Vypadni, lebo za seba neručím!“
„Neopováž sa Lukášovi ublížiť, pretože...“
„Von!“ zrúkol divo Dávid, ledva ovládajúc bezmedznú zlosť.



(Pokračovanie v budúcom čísle novín)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová