ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z min. čísla)


„Nechutí ti?“ vzhliadol Lukáš. „Ešte je trocha polievky od včera, ak chceš.“
„Čoby.“ Dávid vstal. Vnútorný nepokoj mu nedovolil obsedieť pri stole. Chrbtom otočený k bratovi povedal: ,,Mal by si začať chodiť do školy hneď v apríli. Bude ti to chýbať a opakovaním ročníka stratíš rok. Zoženiem ti knihy, koncom školského roka by si mohol spraviť skúšky a nastúpiť rovno do tretieho ročníka.“
„A to sa dá?“ potešil sa Lukáš.
„Skúsim to vybaviť. Počuj, Lukáš, mohli by sme dnes ísť do kina, nie?“
„My dvaja?“ vyvalil oči mladší brat.
„No, veď si dávno nikde nebol,“ povedal trošku previnilo Dávid a sadol si späť k stolu. Lukáš odložil príbor.
„Máš pravdu,“ riekol. „Aj psa treba vyvenčiť, odviazať zavše z reťaze, aby nezdivel.“
„Čo trepeš?“ zamračil sa Dávid.
„Presne tak si pripadám,“ odsekol brat. „Ty si chodíš po chatách, do roboty a bohvie kade... Prečo ma nevezmeš na našu chatu? Prečo nesmiem s nikým okrem pozdravu prehovoriť? Prečo nesmiem mať priateľov? Prečo...?!“
„Tak dosť!“ vyskočil Dávid, schmatol Lukáša za plecia a silno ním potriasol. „Dobre vieš, prečo to robím! Mám len teba a nedopustím, aby sa ti niečo stalo, rozumieš?“
„Zcvokatiem tu sám!“ skríkol mu Lukáš do tváre. „Susedia sa pozastavujú...“
„Čože? Akí susedia?! Ty si niekomu niečo...“
„A keby aj!“ kričal chlapec nekontrolovateľne. „Už to nevydržím! Nemôžeš ma tu väzniť celé leto! Chcem chodiť medzi ľudí, na kúpalisko, do kina, chcem žiť, chápeš?!“
„Žiješ!“ zreval Dávid. „Môžeš byť rád, že žiješ, ty blázon!“
„Tomu ty hovoríš život?!“
Bratia stáli bojovne proti sebe. Bola to ich prvá roztržka od smrti rodičov. Dávid privrel oči, s bolesťou v hlase riekol tichšie: „Viem, že je to pre teba ťažké, Lukáš, ale ver mi...“
„Daj mi pokoj,“ prudko oddychoval. „Varím, žehlím, periem, upratujem – hotová gazdiná je zo mňa. A ty si užívaš! Z čiej viny? Prečo mám kvôli tebe trpieť, ha?“
Na toto obvinenie už nemohol Dávid nič namietať. Lukáš má pravdu a to môže byť rád, že ho priamo neobvinil zo smrti rodičov. Hruď mu zvieralo tupou bolesťou, najradšej by vrátil čas o päť mesiacov nazad, aby nemusel prežívať trýznivú bolesť nad Lukášovým i svojím osudom.
Dávid bol príliš rozrušený na to, aby sadol za volant, tak iba nešťastný vybehol von. Bezcieľne sa túlal po meste, stretal veselých mladých ľudí a myslel na brata. Chcel ho uchrániť, chcel, aby vyrastal bez strachu a neuvedomoval si, ako mu tým ubližuje.
Stmievalo sa, keď sa s fľašou koňaku sa vracal domov. V Lukášovej izbe horelo svetlo, no Dávid akoby sa bál stretnutia s ním. Sadol si na húpaciu lavičku a bezmyšlienkovito pozeral pred seba. Vtom si všimol akejsi postavy, čo zručne preliezla plot od susedov a zamierila k domu. Nezakrádala sa, ani si nedávala pozor, či narobí hluk alebo nie. Bez rozpakov zaklopala na dvere, ktoré sa vzápätí otvorili.
„Čo sa deje?“ spýtala sa pošepky.
„Poď rýchlo dnu,“ vtiahol ju za ruku Lukáš a Dávid sa modlil, aby nezamkol. Opatrne, potichu sa vopchal za nimi. Hlasy prichádzali z kuchyne.
„Kedy si s ním bola?“ počul vyčítavý hlas mladšieho brata. „Kedy ťa fotografoval?“
„Lukáš, daj si povedať,“ vysvetľoval trpezlivo ženský hlas a Dávid na chodbe stŕpol. „Nemala som šajnu, že je tvoj brat. Šla som včera za Andym do ateliéru a on tam bol a začal...“
„Myslel som, že od strachu umriem, keď mi dnes ukázal tvoje fotky,“ prerušil ju Lukáš nahnevane. „Čosi vytušil, lebo ma spovedal, či ťa poznám, odkiaľ...“
„Mali by sme mu povedať pravdu,“ povedala vážne.
„Tiež si myslím,“ ozval sa Dávid a vstúpil do kuchyne. Lukáš s Rinou si vymenili pohľady. „Porušil si dohodu, braček, to sa nerobí.“
„Porušil ju vo vlastnom záujme aj v tvojom,“ riekla Rina pokojne. „Nemôžeš od dospievajúceho chlapca chcieť, aby absolútne nekomunikoval s ľuďmi. Napadlo ti, kam to môže dôjsť, aké následky to na ňom zanechá?“
„Rozumiem,“ pokročil Dávid bližšie k dievčaťu a výhražne jej pozrel do modrých očí. „Čiže pokyn na túto vzburu si dala ty, čo?“
„Rinu do toho nezaťahuj,“ bránil dievča Lukáš. Dávidov výzor neveštil nič dobré.
„O akej vzbure je tu reč?“ nechápala Rina.
„Ako dlho preskakuješ plot?“ opýtal sa Dávid príkro a rukou zadržal Lukáša, ktorý sa o Rinu bál. „Ako dlho sa potajomky navštevujete, ako dlho robíte zo mňa idiota, no?“
„Nikto z teba idiota nerobí!“ vzkypel v Rine hnev. „Ak – tak si to ty sám. Tvoje nezmyselné zákazy sú absurdné. Lukáš je geniálne dieťa a ty z neho pomaly robíš odľuda so zakrpateným mozgom!“
„Zmizni!“ zasyčal. „Vypadni, lebo za seba neručím!“
„Neopováž sa Lukášovi ublížiť, pretože...“
„Von!“ zrúkol divo Dávid, ledva ovládajúc bezmedznú zlosť.
Rina sa nehýbala, smelo mu hľadela do očí. Nechcela nechať Lukáša samého so zúrivým bratom a hoci Dávid pôsobil hrozivo, necítila pred ním strach. Lukáš napäto, s trepotajúcim srdcom skákal očami z jedného na druhého. Dávid odbalil fľašu, vybral z linky pohár, nalial si na dva prsty hnedastej tekutiny a na dúšok ju hodil do hrdla.
„Odľud so zakrpateným mozgom,“ šomral, pričom si znovu nalial. „To sú trocha prisilné slová. Ako si na to prišla, ja mám Lukáša rád.“
„Dokáž mu to,“ riekla mierne a žmurkla na Lukáša. Dotkla sa Dávidovej ruky. „Neopi sa, zajtra prídem do ateliéru. Dobrú noc.“
Zanechala bratov v ťaživom tichu a len čo prišla domov, porozprávala starkej o vyzradenom priateľstve. Anastázia Jergelová si zapálila cigaretu.
„Mám dojem, že v živote týchto dvoch bratov sa stalo niečo veľmi kruté. Ten starší chce toho mladšieho chrániť, ale pred čím? Možno by potrebovali pomoc.“
„Pochybujem, že by Dávid nejakú prijal,“ hrala sa Rina so zapaľovačom. „Konečne sa nebudeme musieť schovávať a pustí Lukáša medzi ľudí.“
Dávid poprosil Andyho, či by mu neporadil, ako dostať Lukáša do školy a informoval ho o bratových známkach. Karola sa ponúkla, že zatelefonuje riaditeľovi gymnázia, je to dobrý známy jej rodičov. Po skončení pracovnej doby mu dala termín návštevy.
Hádku bratia nespomenuli. Vracať sa k nej nemalo význam, lebo obaja mali časť pravdy a hájil si každý tú svoju. V jednom musel Dávid s bratom aj Rinou súhlasiť. Nesmie Lukáša izolovať od spoločnosti.
Júnová horúčava ustúpila podvečernému chladu a keď spoločnými silami skosili trávu v záhrade, sadli si na lavičku.
„Zajtra o ôsmej ráno sa budeš hlásiť u riaditeľa gymnázia. Prinesieš všetky vysvedčká a zošity z načatého druhého ročníka. Tam ti povedia, čo ďalej.“
Lukáš bokom pozrel na staršieho brata. „Vďaka,“ povedal úsečne. „Idem zohriať večeru, odlož kosu aj hrable.“ Pobral sa do domu, zatiaľčo Dávid zamračene sledoval, ako Rina Jergelová suverénne, no s pôvabom lezie cez plot.
„Ahoj,“ pozdravila s úsmevom. „Prišla som sa ospravedlniť, dostali sme nečakanú návštevu. Na zajtra som si vybavila voľno, prídem okolo desiatej dopoludnia, dobre?“
„Neni treba,“ povedal a nevydržal dlhšie hľadieť do jej rozžiarených očí.
„Aha, máš iný plán.“ Rine zmizol z tváre úsmev. „Dáš mi vedieť, kedy mám prísť?“
„Nedám, “ odvetil prudšie ako mal v úmysle. Zvrtol sa k drevárni, kam odložil náradie. Rina na neho čakala.
„Mám tomu rozumieť tak, že žiadna séria nebude?“ spýtala sa opatrne. Neodpovedal, nepozrel na ňu a vošiel dnu. Rina mašírovala za ním.
„Ahoj, Lukáš,“ povedala namosúrene. „Kde je?“
„Umýva si ruky,“ riekol prekvapene. Rina vedela, kde majú kúpeľňu, energicky otvorila dvere dokorán.
„Na slušnú otázku sa slušne odpovedá,“ spustila na Dávida, ktorý s uterákom v ruke na dievča vyvalil oči.
„Na slušnú návštevu sa chodí slušne a nelezie sa cez plot ako zlodej,“ odvrkol Dávid. „A kým sa otvoria dvere, slušne sa zaklope, vieš, maličká.“
„Prepáč, ale ty si začal.“
„Dovidenia, slečna Jergelová,“ uškrnul sa. „Séria nebude.“
V noci Dávid nemohol spať. Prehadzoval sa na posteli v snahe zahnať myšlienky na rozkošnú mladú susedu, až napokon vstal a v podkroví si znovu prezeral jej fotografie. Dávno chcel urobiť sériu umeleckých fotografií s témou – Aké si, dievča – a prihlásiť sa do medzinárodnej súťaže, ktorá sa každoročne koná v septembri. Hľadal vhodný objekt. Tu ho má rovno pod nosom, lenže na také fotografovanie potrebuje mať jasnú hlavu, naplno sa sústrediť na objekt, vidieť v ňom umelecký predmet a nie dievča na pomilovanie. Dávid má nejasný pocit, že v prípade Riny Jergelovej by nedokázal postupovať čisto profesionálne.


X X X


Lukáš Rakovský chodí do školy. S učením nikdy nemal ťažkosti, pretože má fotografickú pamäť, navyše talent na reči. Príjemne prekvapený riaditeľ gymnázia mu sľúbil, že na záver školského roka bude odpovedať pred skúšobnou komisiou a ak to zvládne, uznajú mu ročník. Skromný chlapec si rýchlo získal profesorov, spolužiaci už ho prijali chladnejšie.
Geniálne deti to mávajú ťažké medzi priemernými rovesníkmi. Lukáš na seba nijako neupozorňoval, iba vždy odpovedal správne na danú otázku, čo stačilo, aby chýr o ňom šiel z triedy do triedy. Skúšobná komisia, pred ktorú ho zavolali deň pred konferenciou, mu dala riadne zabrať. Prešli s ním celé učivo z každého predmetu, no nedal sa pomýliť ani na rôznych chytákoch. S blahoželaním Lukášovi druhý ročník uznali, v septembri nastúpi do tretieho.


V ateliéri manželov Gavlákovcov bolo ako vždy rušno. Stále prichádzali a odchádzali noví záujemcovia o vlastné fotografie. Cez poludňajšiu prestávku si zašli do Bíreša na obed.
„Čo si myslíš o včerajšej Rininej nevoľnosti?“ opýtala sa Karola manžela pri polievke.
„Málo spí, málo je, preháňa to,“ odvetil s nezáujmom Andy. „Za štyri dni a noci naspala osem hodín. Sajdáka by mali zažalovať, zničí ju.“
„Nie je na vine len Sajdák,“ namietla Karola. „Rina nedokáže nič odmietnuť. Starká je už zúfalá, skúšala Rinu i zaprieť, ale vždy si ju nájdu. Mala by odísť aspoň na mesiac niekde veľmi ďaleko, lebo ten ustavičný nápor dlho nevydrží.“
„Podľa mňa by sa mala vydať,“ skonštatoval sucho Andy. „Chlap by s ňou spravil poriadky a keby mali dieťa, nemohla by sa flákať po nociach.“
„No tak, Andy,“ napomenula ho manželka. „Škoda, Dávid, že ti Rina nevyhovuje pre tú sériu, čo si chcel robiť,“ obrátila sa na mĺkveho zamestnanca. „Bola by nútená zdržiavať sa doma a trocha si oddýchla. Nechceš to s ňou predsa len skúsiť?“
„Hovoríte, že veľa pracuje,“ povedal s očami v tanieri. „A taký strhaný ksicht na fotografii by skôr odrádzal ako priťahoval.“
„Najprv sa treba o tom presvedčiť,“ ozval sa Rinin posmešný hlas.
Všetci traja prekvapene vzhliadli. Dievča malo oblečené pestrofarebné šortky, bielu blúzku bez rukávov s hlbokým výstrihom, na hustých čiernych vlasoch trónila biela šiltovka, na opálenom krku viseli slnečné okuliare. Štíhly driek obopínal široký opasok s malou kapsičkou. Vyzerala ako z reklamy na letné športové oblečenie.
„Takže?“ Rina jednu ruku položila pred Dávida na stôl, druhú na operadlo jeho stoličky, trošku sa nahla a provokačne mu pozrela do očí. „Pozri, nemám ani kruhy pod očami. Aj teraz si myslíš, že môj ksicht bude niekoho odrádzať?“
Dávid pevne zovrel príbor v rukách, modré oči mu potemneli hnevom. „V prvom rade by som pozdravil a zaželal dobrú chuť,“ povedal sarkasticky. Zo všetkých síl sa snažil spamätať sa, ovládnuť pri pohľade na okúzľujúce dievča. Panebože, prečo je taká mladá a krásna?!
Manželia Gavlákovci i pár najbližších hostí ich zvedavo pozorovali. V takejto úlohe Rinu Jergelovú nikto nepoznal, vždy sa správala nenápadne, skromne, bola ku každému milá a dnes tu predvádza akési nezvyčajné divadlo.
„Nemysli si, chlapče,“ uškrnula sa pohŕdavo. „Že som odkázaná na nejakú sériu tvojich stupídnych fotografií.“ Veľkými dúškami odpila z Dávidovho pohára piva, spakruky si utrela ústa a sladko sa usmiala. „Vďaka. Dovidenia, dobrú chuť.“ Nonšalantne vyplávala z miestnosti. Dávid chcel v prvom momente utekať za ňou, ale rozmyslel si to.
„Tá tvoja sesternica zbytočne provokuje,“ oznámil Andymu. „Nech sa pripraví na odvetu alebo sa mi vyhne obrovským oblúkom. Nabudúce budem aj ja bezohľadný. Ospravedlňte ma.“
Tvrdosť v Dávidovom hlase zarazila manželov, ktorí sa necítili dvakrát príjemne. Popoludní nemali čas o incidente hovoriť a Dávidova neprístupná, uzavretá tvár im nedala príležitosť ospravedlniť sa za nevychovanú príbuznú. Dosť ich to mrzelo, pretože mali v úmysle poprosiť ho, či by za nich nezobral zajtrajšiu svadbu. Sám im pomohol.
„Karola, spomínala si, že ste chceli s Andym niekde ísť,“ podával jej hotové fotky v obálkach. „Tú svadbu vezmem, aj tak by som sa doma nudil.“
„Fajn,“ usmiala sa rozpačito. „Dávid, trápi ma správanie Riny, nechápem, čo sa s ňou deje, nikdy taká nebola.“
„Na to, že včera bola na umretie, chová sa príliš živo,“ pokrčil plecami. „Neboj sa, nedám sa jej vyhecovať. Poznám jeden spôsob, ako skrotiť takéto prípady.“


(Pokračovanie v budúcom čísle novín)





Autor (zdroj): Jaroslava Núterová