ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

Pokračovanie z minulého čísla


„Predpokladám, že ho neprezradíš.“
„Správne,“ zasmial sa. „Aby si ju varovala?“
Anastázia Jergelová stála uprostred obývačky s mokrou vreckovkou v ruke a nahnevane ňou šibrinkovala. Karol zakrýval dekou ležiacu vnučku.
„Dofrasa, Rina, to mi robíš naschvál,“ jedovala sa stará mama. „Čo sa ti robí? Nie si tehotná?“
„Iba ak by do mňa vstúpil Duch svätý,“ odvetila so sileným úsmevom dievčina. „Ujo Karol, prosím ťa, zapni mi telku a choďte už, lebo zmeškáte.“
„Nevyzeráš dobre, Rina,“ pohladkal ju starý muž po vlasoch.
„Zavolám si Lukáša, istotne príde.“
„Dobre, dám ti telefón na stolík.“
„Furt musí ochorieť, ak chceme voľakde ísť,“ dudrala starká.
Rina dúfala, že hudba z emtívíčka prehluší hučanie v hlave. Ležala na gauči s tuho zažmúrenými očami a snažila sa myslieť na niečo príjemné. Bolesť i hučanie po chvíli ustupovali, no keď Rina otvorila oči, mala pred nimi hmlu, tak ich radšej zasa zavrela. Pomaly sa ponárala do hlbokého spánku.
Nepočula vyzváňajúci telefón. Cestou do kina stretla starká Dávida Rakovského a požiadala ho, aby poslal brata k Rine. Karol dodal, že Rina sa necíti dobre. Lukáš však šiel so spolužiakmi na diskotéku a Dávid bol stále na dievča nazlostený. Vyše hodiny váhal, čo robiť. Potom každých desať minút naťukával číslo k Rine, ale nehlásila sa. Nakoniec spravil to, čo vyčítal jej – preliezol plot v záhrade. Zadný vchod našiel zamknutý, tak stlačil zvonec pri vchode z ulice – márne. V dome sa nič nehýbalo, iba slabo počul nejakú muziku.
V sobotu ráno už nevydržal.
„Rina Jergelová.“ Hlas mala zastretý, ledva ju počul.
„Tu je Dávid Rakovský. Chcem sa spýtať, ako ti je.“
„Mizerne.“
„Potrebuješ niečo?“
„Od teba nič.“ Zložila.
Starká pribehla z kuchyne. „Kto to bol?“ Ale Rina už opäť spala hlbokým spánkom. „Len si pospi, dievčatko,“ vzdychla starká.
Zaznel zvonec pri dverách. Karola v turistickom oblečení informovala starú mamu o neprístojnom správaní Riny. Chcela s ňou hovoriť.
„Nie,“ pokrútila hlavou stará pani. „Spí. Nebudem ju kvôli tomu budiť. Poznám Rinu dobre, iste mala na to svoje dôvody.“
„Spravila pekné divadielko,“ povedala Karola rozhorčene. „V poslednom čase akoby to nebola ona.“
„Vydolujem z nej príčinu,“ upokojovala vnukovu manželku starká.
„Naozaj je chorá?“ opýtala sa Karola neveriacky.
„Vieš, o tom, že by dakedy len tak vylihovala?“ opáčila karhavo.
To je pravda. Rina Jergelová osirela, keď mala dvanásť rokov. Rodičia zahynuli pri autohavárii i so šesťročným synom. Rina utrpela vtedy ťažký otras mozgu, dlho ju nevedeli prebrať. Smrť rodičov a malého bračeka sa jej snažili oznámiť čo najšetrnejšie. Dvanásťročný rozum to nechcel pochopiť. Na ďalšie dva týždne stratila záujem o život, napojenú na prístroje ju stará mama dennodenne chodila prosiť, aby zostala s ňou. Rina sa zo šoku napokon dostala a po niekoľkých mesiacoch zvíťazila mladosť a túžba žiť.
Osudná havária mala dosiaľ jediný následok. Rina má panický strach pred jazdou v osobnom aute. Pri svojom povolaní sa však tomu nevyhne a v takých prípadoch je to veľmi zlé. Snaží sa pobyt v aute čo najviac skrátiť, v noci ju potom prenasledujú nepríjemné sny. Riaditeľ Sajdák vie o tejto Rininej slabosti, no nemôže každému vysvetľovať, prečo sa tlmočníčka vozí autobusom.
Dalo by sa povedať, že dvanásť rokov je dosť dlhá doba na to, aby boj s neprekonateľným strachom vyhrala a iba Rina vie, čo pri tomto boji prežíva.
Nepomohli utišujúce prostriedky, nepomohli konzultácie s odborníkmi. Rina sama musí premôcť protivný komplex. Odporučili jej nezaťažovať mozog, vykonávať duševné cvičenia, ktoré na čas pomohli. Dnes má Anastázia Jergelová strach, či sa u Riny nevykľul ďalší následok havárie – opakujúce sa kolapsy pri väčšom preťažení.
Potichu vošla do obývačky. Rina sedela na gauči, rukami si objímala kolená pod bradou, modré oči upierala na neurčitý bod pred sebou. Bola trošku poblednutá.
„Vyspatá?“ Stará pani skúmavo pozerala do vnučkinej tváre.
„Unavená,“ odvetila s povzdychom „Cítim sa hrozne, starká.“
„To verím,“ sadla si oproti Rine do kresla. „Zvlášť po včerajšom vystúpení u Bíreša.“
„Kto ti žaloval?“
„Na tom nezáleží. Divne sa správaš od môjho aprílového výletu do Tatier. Vlastne – od zoznámenia sa s bratmi odvedľa.“
„Načo ma provokuje?“ odhodila zo seba deku, vystrela dlhé, štíhle nohy a schuti sa ponaťahovala. „Čo máme jesť? Som hladná.“
„Povedz pravdu, Rina,“ namierila ukazovák na dievča. „Dávid Rakovský ťa priťahuje.“
„Hlúposť,“ ohradila sa prudko, ale zružovelé líca ju prezradili. „Dávid Rakovský ma rozčuľuje, aby si vedela a je to obyčajný namyslený fičúr.“
„Ako myslíš, poď sa naobedovať.“

Rina Jergelová v pondelok do práce nenastúpila. Navštívila lekára, ktorý ju bez ďalších rečí ihneď vypísal na péenku s kontrolou o dva týždne.
Lukáš si našiel kamarátov a s tými trávil prvé dni prázdnin. Nezabudol na priateľku, čo mu pomohla dostať sa znova medzi ľudí, primäla brata, aby skončil s väzením. O vzťahu Riny a Dávida nemal poňatia, preto ho zaskočila bratova reakcia, keď sa stretli na ceste z mesta.
„Čau, Rina,“ potešil sa Lukáš. „Dávno som ťa nevidel, už si v poriadku?“
„Hádam hej,“ vyhýbala sa pohľadu na Dávida.
„Vyzerá ako strašidlo,“ poznamenal Dávid v taliančine, nevediac, že Rina rozumie.
„O nič horšie ako ty,“ odvrkla tou istou rečou, obišla ich a zmizla za zákrutou.
„To malo byť čo?“ zízal vyjavene Lukáš na brata. Rozčúlene mu vymenoval cudzie reči, ktoré dievča ovláda. „Prečo ju neznášaš?“ končil nahnevanou otázkou.
„Ja viem, prečo,“ zamrmlal Dávid a pridal do kroku.
Ale nebol si istý. V Rine bolo niečo z provokujúcej ženskosti, niečo z detskej hravosti a to Dávida miatlo. Nevedel odhadnúť, ako sa k nej má správať, keď na neho pozrela čarovnými modrými očami. Nazdával sa, že v nich vidí raz ohníčky jemného výsmechu, inokedy mali výraz nefalšovanej zvedavosti alebo zamysleného snenia. Chcel ju podozrievať, že ho túži zviesť, chcel si o nej myslieť to najhoršie, keď sa dozvedel o jej zamestnaní. Kusé informácie, čo sa k nemu dostali prostredníctvom Andyho či Lukáša, však nenasvedčovali, že by Rina Jergelová bola dievčaťom pre všetkých.
Možností na bližšie poznanie bolo neúrekom. Lenže Dávid ani Rina akosi nejavili záujem a naďalej jeden druhého ignorovali, pričom ich modré oči vyjadrovali úplne niečo iné.
Lukáš poprosil brata, aby mu dovolil s dvoma kamarátmi týždeň okupovať chatu na Táľoch. Po nezbytnom poučovaní, pripomínaní, ich Dávid odviezol.
Na druhý deň sa rozhodol, že natrie nanovo predný plot. Vstal zavčas rána, kúpil farbu a začal sobotu s veľkým pracovným elánom. Lukáš sa staral o domácnosť, prečo by on nemohol trocha skrášliť životné prostredie.
„Dobrý deň, pán Rakovský,“ prihovorila sa mu stará pani v sprievode Karola.
„Dobrý deň,“ odvetil s neistým úsmevom. Rinina stará mama v ňom vzbudzovala rešpekt a úctu. „Kam s tými taškami?“
„Ideme sa rekreovať,“ zvestovala. „Váhala som Rinu nechať dva týždne samú, ale presvedčila ma, že máme dobrých susedov, ktorí jej v núdzi pomôžu.“
„Určite, pani Jergelová,“ sklonil sa k farbe.
„Tak sa môžem na vás spoľahnúť, Dávid?“ chytila ho potmehúdsky za slovo.
„Samozrejme, dobre si to užite.“
Poludňajšia páľava ho od plota odohnala. Spravil si rýchly obed a sadol si na lavičku pod strom, odkiaľ mal dobrý výhľad do susednej záhrady.
Rina sa tiež rozhodla obedovať vonku na prízemnej terase, ibaže si Dávida nevšímala. Aspoň sa o to všemožne snažila. Nemohla si však pomôcť, Dávid priťahoval jej oči ako magnet a zdalo sa, že ani on na tom nie je lepšie. Čo ako sa chcel ovládať, nemohol odtrhnúť zrak z jej smutnej tváričky.
Niekoľko minút sa pozorovali, skúšali silu svojich očí a čakali, kto sa prvý pohne. Rina zrazu vyskočila ani hadom uhryznutá a zmizla v útrobách domu. Vyhral som, jasal v duchu Dávid. Jeho radosť netrvala dlho. Dievčina vybehla von, pri plote málinko zaváhala, no kým stihol Dávid protestovať, stála pri ňom a arogantne mu hovorila: „Zatiaľ čo tu na mňa vyčumuješ, zvoní ti v dome telefón. Andy od teba niečo potrebuje.“
Dávidovi sa v modrých očiach zaiskrilo, mocne schmatol Rinu za ľavé zápästie a vliekol ju za sebou. Telefón naozaj vyzváňal. Andy chcel informácie o nejakých fotkách.
„Sú pod číslom tristopäťdesiatšesť,“ povedal Dávid. „Áno, v tom samostatnom bloku. Ahoj.“ Potom sa pozrel na mykajúce sa dievča.
„Ti švihá?“ zúrila Rina. „Čo si to dovoľuješ? Nemienila som prísť k tebe na návštevu.“
„No vidíš,“ uškrnul sa ironicky. „Napriek tomu som ťa pozval.“
„Čudné pozvanie,“ prestala sa mykať a zvedavo mu hľadela do tváre. „Čo tak trochu nežnosti? Alebo je toto tvoj spôsob prejavovania náklonnosti? Dovliekol si ma sem ako praveký muž do svojej jaskyne. Mám rozložiť ohňa a budeme si opekať...“
„Tvoja fantázia nepozná hraníc,“ prerušil ju prudko.
„Pusť mi ruku,“ povedala mierne. „Chcem ísť domov, tu je to o ničom. Pozri, Dávid, viem, prečo ma nenávidíš. Nemala som sa vám dvom votrieť do rodiny, ale bolo mi ľúto Lukáša. Myslím, že si nebol vždy takýto zlý. Lukáš nikdy nehovoril o tom, čo sa stalo vo vašej rodine a ja..., som si istá, že to bolo niečo strašné, čo vás obralo o radosť zo života. Mám,“ Rina si ťažko, roztrasene vzdychla a pokračovala. „za sebou čosi podobné. Myslela som, že sa nikdy nespamätám zo smrti rodičov a malého bračeka, ale dokázala som to. Drsnosťou maskuješ bolesť, surovosťou citovú labilitu a možno len potrebuješ niekoho blízkeho, kto by ti rozumel, chápal ťa.“
„Prestaň, Rina,“ povedal zachrípnutým hlasom a odvrátil sa.
„Čo sa stalo, Dávid?“ spýtala sa naliehavým tónom. „Prečo sa okrem toho, že chodíš do roboty, dištancuješ od spoločenského života, prečo s nikým...“
„To je moja vec,“ skočil jej znovu do reči. Pomaly sa obrátil k Rine s prižmúrenými očami. „Nestaraj sa do vecí, do ktorých ťa nič nie je. Nesmiem riskovať, že na moju nezodpovednosť niekto doplatí. Ani ty, ani Lukáš, ani nik iný. Choď preč, Rina.“
„Uvedomuješ si, že ma tretíkrát vyhadzuješ? Stačilo, Dávid. Štvrtýkrát sa vyhodiť nedám. Zbohom.“
V kútiku duše Rina čakala, že ju zavolá späť. Nezavolal. Tresla dverami a Dávid v tom momente šmaril knihy zo stola o zem. Iste, dvere s knihami nezodpovedali za napätie v tých dvoch, no oni ho museli dáko kompenzovať.

Stravovať sa v reštaurácii síce liezlo poriadne do peňazí, ale malo to svoje výhody a raz za čas to Rinina peňaženka uniesla.
Ešte iba tretí deň je sama bez starkej a už od nudy nevie, čo robiť. Vygruntovala celý dom, poprala, požehlila čo našla, takže nezostáva jej nič iné, iba premýšľať, čo ďalej. Vtom sa ozval zvonec pri dverách.
„Ahoj, pacientka,“ vošla kolegyňa Beáta. „Šéf ma poslal za tebou, že kedy nastúpiš a či by si sa nepozrela na toto.“
Hodila na stôl obálku, seba hodila na gauč, nohy si vyložila hore. Aspoň, že sa vyzula. „Ach, bóže, tebe je dobre,“ zafučala závistlivo. „Lebedíš si tu v tichu, pokoji, v chládku..., ale vyzeráš fakt unavená, tu máš dve vrásky,“ ukázala prstom na zamračené čelo Riny, ktorá prezerala papiere.
Medzi Beátine obľúbené činnosti patrilo počítanie vrások a to nielen svojich. Bola o štyri roky staršia ako Rina, chcela sa vydať, no každého prípadného záujemcu odradila mierne zádrapčivou, závistlivou povahou. Navyše bola hrozne žiarlivá a urobila Rine i niekoľkým spolupracovníkom pár nepríjemných scén. Preto sa dnes Rina čudovala, či šéf nemal koho poslať, iba ju.
„Počuj, Rina,“ chrumkala Beáta tyčinku bez ponúknutia. „Ani si sa nepochválila.“
„S čím?“ odložila papiere a pozrela na extravagantne oblečenú kolegyňu.
„Máš krásneho suseda,“ našpúlila pery na bozk a cmukla. „Povedz mi o ňom niečo.“
„Myslím, že nie je typ pre teba,“ povedala Rina sarkasticky. „Je to samotár, stará sa o mladšieho brata.“
„Aj ten je samotár?“
„Nie, ten má šestnásť rokov, Dávid má dvadsaťosem.“
„Môj ročník,“ potešila sa Beáta. „Taký nádherný chlap nemôže byť samotár, o to sa postarám. Zoznámiš ma s ním?“
Nestihla odpovedať, pretože niekto zaklopal. Beáta si vzala ďalšiu tyčinku, Rina šla otvoriť.
„Prepáč, že ťa vyrušujem,“ povedal ticho Dávid. „Telefonuješ s niekým?“
„Nie,“ odvetila úsečne.


Pokračovanie v budúcom čísle




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová