ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

Pokračovanie z minulého čísla


Išli spolu domov z nákupov. Lukáš rapotal, smial sa, Rina ho počúvala na pol ucha, čo si šťastný chlapec všimol až pred domom.
„Prečo si smutná, Rina?“ opýtal sa znenazdajky a uprel na dievča zelené oči. „Môj milovaný braček ti zasa ubližoval? Ja si ho podám.“
„Nikoho si nepodávaj,“ usmiala sa Rina jeho rytierskosti. „Dávid nemá s mojím smútkom nič spoločné, fakt. Veď sa nestretávame.“
Rozlúčili sa.
Rina pokračovala v ceste v zamyslení, prečo Lukášovi nepovedala pravdu, jemu nemala dôvod klamať, čo sa týkalo Dávida. Ako má vysvetľovať šestnásťročnému mládencovi zložité vzťahy medzi dospelými? Hoci si Lukáš brata pozná, asi by ťažko poradil Rine vo veciach lásky.
Pretože Rina nadobúdala čoraz väčšiu istotu, že Dávida Rakovského naozaj ľúbi. Vždy išla pevne za svojím cieľom, čo si zaumienila, to aj dosiahla. Bola však natoľko rozumná, natoľko triezvo uvažovala, že nepodľahla pokušeniu sama sa Dávidovi ponúknuť.
Niežeby si Rina dáko fandila. Vedela o sebe, že privádza mužov do vytrženia, a aj keď nebola skúsená, vlastne jej sexuálny život je mínusový, podozrievala každého chlapa, že ju chce dostať len do postele. Aby sa mohol pochváliť ďalším milostným dobrodružstvom. Možno bola v tomto smere od prírody nedôverčivá, možno to bolo výchovou starej mamy.
Spomenula si na jej prísne slová: „Pamätaj si, dievča, tvoja krása, inteligencia ťa neoprávňuje žiť ako šľapka. Kým budeš pod mojou strechou, nedovolím, aby si šla z postele do postele. Muž, ktorý ťa do nej dostane, si to bude musieť zaslúžiť.“
Anastázia Jergelová predstavovala pre svoju vnučku celý svet. Ovplyvňovala jej myslenie, jej štúdium, formovanie povahy. Nútila Rinu samostatne uvažovať, samostatne sa rozhodovať. Hovorili otvorene o problémoch bežného života i o vzťahoch muža a ženy.
To však neznamená, že Rina si dala všetko starej mame odsúhlasiť. Občas sa veru stalo, že dievčina zakopla, cez niektoré situácie sa dostala s odretými ušami a prísna starká vtedy našla pre jedinú vnučku slová útechy.
Rina vedela, že sa o nej hovorí ako o namyslenej puritánke. Po niekoľkých pokusoch ju miestni domorodci mužského pohlavia nechali na pokoji. Pri ženských obyvateľkách získala povesť princeznej, čo čaká na princa na bielom koni. Mierne povedané, Rina o sebe počula aj iné výrazy.
„Z pol sveta vyžiješ a na pol sveta sa vys...,“ tvrdila starká.
Ohováračky, klebety im spočiatku dosť znepríjemňovali život. Dve osamelé ženy boli dobrou korisťou pre kadejakých neprajníkov, viac si ich všímali a zvlášť Rina bola vďačným sústom pre závistlivé, žiarlivé ženy. Pracovala stále na verejnosti – vystavená jazyčniciam, ktoré striehli čo má oblečené, ako chodí, ako sa usmieva, čo vypustí z úst a boh chráň, aby si niektorú známu nevšimla a nepozdravila sa jej.
Práve skromnosť, milota patrili medzi tie vlastnosti, ktoré Rine mnoho žien závidelo a hľadalo za nimi prefíkanosť, nezdravú suverenitu.
Scénka u Bíreša nerozvírila hladinu okolo Riny ako sa obávala. Beáta ju pri návšteve dokonca ani nespomenula čo znamenalo, že to nebolo až také vážne.
Prečo sa teda manželia Gavlákovi hnevajú? Dnes ohlásili návštevu, tak Rina pripravila malé občerstvenie, do chladničky vložila fľašu vína a netrpezlivo príbuzných očakávala.
Karola už nosila materské šaty, štíhla postava sa jej pekne zaokrúhľovala. Šťastný Andy obletoval ženušku, všemožne dbal o jej pohodlie. Najprv sa rozprávali takpovediac o ničom, potom Andy udrel.
„Počuj, Rina, čo vy dvaja s Dávidom proti sebe máte?“
„Ja sa iba bránim,“ mykla plecami.
„To isté tvrdí aj on,“ poznamenala Karola. „Čo si mu vyviedla u Bíreša, ho poriadne nazlostilo. Nikdy si nebola vyzývavá, Rina, čo ťa to posadlo?“
„Neviem,“ priznala nešťastne. „Akoby ma istým spôsobom provokoval, a keď som sa pýtala, prečo je taký, vyhnal ma.“
„Súkromie je pre neho tabu,“ povedal Andy. „Na všetko ti odpovie, ale čo sa týka témy rodina, uzavrie sa ako slimák do ulity. Je to zvláštne, no dá sa to pochopiť.“
„Ani Lukáš nie je zhovorčivejší,“ zadívala sa Rina k ich domu. „Raz mi povedal – my nikdy nebudeme šťastní – znelo to kruto. Viem, že niektorí ľudia chorobne strážia svoje tajomstvá a pritom by mnohým pomohlo, keby sa mali komu zdôveriť.“
„Máš pravdu, Rina,“ súhlasil Andy. „Chlapi sa ťažšie zdôverujú, robia zo seba drsných hrdinov a často nevedomky ubližujú tým, ktorých ľúbia.“
„Fíha,“ zahvízdala Karola. „To máš z vlastnej hlavy?“
„Skúsenosť, mamička,“ potľapkal ju láskyplne po pleci a obrátil sa k sesternici. „Čo s tým urobíš, Rina?“
„S čím?“ zažmurkala nechápavo.
„S Dávidom Rakovským. Budete naďalej do seba ďavkať, alebo si poviete, že čas možno tráviť aj príjemnejšie?“
„To nezáleží iba odo mňa,“ začervenala sa Rina a zabodla oči na pohár vína pred sebou. „Hovoril tak zvláštne, čosi o jeho nezodpovednosti a...“
„Vidím dobre?“ nadvihla sa Karola v kresle.
Všetci traja pozreli do susednej záhrady. Dávid s Beátou vyšli z domu v tesnom objatí, hlavy až príliš blízko seba a sadli si na lavičku.
„No, myslím, že mám o problém menej,“ povedala Rina a kdesi zazvonili zvony, ktoré počula len ona. „Beáta sa o neho dokonale postará.“
Karola si vymenila s manželom znepokojený pohľad.
...

Druhý týždeň práceneschopnosti Riny Jergelovej prebiehal v nudnom stereotype, bez väčších zmien. Pomaly si začínala privykať na nič nerobenie, ktoré často trávila meditáciou. Veľmi sa jej nedarilo. Myšlienky na Dávida Rakovského ju rozptyľovali. Niekoľkokrát sa pristihla, ako sníva o príjemných, krásnych chvíľach strávených s ním. Držal ju v náručí, nežne si hľadeli do očí, v ktorých sa im zračila hlboká, oddaná láska.
„Nuž čo,“ natiahla svoje stosedemdesiat centimetrov dlhé štíhle telo na mäkký pokrovec v obývačke. „Keď už ma nechce, môžem si o ňom aspoň zasnívať, to mi nikto nezakáže.“
„O kom snívaš?“ V Rininom zornom poli sa objavila Dávidova škľabiaca sa tvár. Jeho najmodrejšie oči boli pár centimetrov od jej, až Rina zatajila dych. „Princezná sníva o princovi na bielom koni? Mám ich pod kapotou zhruba sedemdesiat, bohužiaľ, ani jeden nie je biely.“
„Ani ty nie si princ,“ spamätala sa, kým rečnil.
„Škoda,“ ľahol si vedľa Riny. „Takže to snívanie nebolo o mne?“
„Nie, nebolo,“ odvetila dôrazne a sadla si. „Kto ti dovolil vojsť?“
„Klopal som, ale si nepočula. Sľúbil som tvojej starej mame, že ti v núdzi pomôžem a keď si sa neozývala, myslel som, že sa niečo stalo. Ako vidím, tvoj stav nie je núdzový...“
„Mohol si zazvoniť.“
„Čo keby si náhodou niečo krájala?“ namietol vážne. „Ja zazvoním, ty sa zľakneš a nešťastie je hotové.“
„Táraš,“ uškrnula sa. „Lukáš je kde?“
„Randí.“
„Aha.“ Rina sa bleskovo zdvihla z pokrovca a podišla k barovej skrinke. „Tebe dala Beáta voľno?“
„Beáta ma nezaujíma,“ povedal Dávid. „Chcela sa na mňa nalepiť ako pijavica, ale vyhodil som ju.“
„To poznám,“ prikývla Rina. „Čo si dáš? Mám červené víno, vodu so šťavou alebo čistú vodu.“
„Veľkolepý výber,“ zasmial sa pobavene. „Prispôsobím sa ti.“
Po malom zaváhaní rozliala zvyšok vína do dvoch pohárov. Zastala nad ležiacim Dávidom.
„Vadilo by ti, keby si si sadol?“ opýtala sa sladko Rina, sama sa usalašila v kresle.
„Diplomatka,“ utrúsil so zvrašteným čelom Dávid a sadol si na gauč. „Keď sedíš v kresle, nemôžem sa k tebe priblížiť. Bojíš sa ma?“
„Nechcem, aby si sa ku mne približoval,“ povedala Rina. „A nevyhodím ťa len preto, aby som sa neznížila na tvoju úroveň. Nebudem na zlo odpovedať zlom.“
„Skvelá výchova,“ prižmúril oči. „To lezenie cez plot bolo vcelku romantické. Nebola to chyba výchovy, mýlil som sa. Dokážem si priznať chybu a Rina, môžeš mi odpustiť moje správanie? Veľa som o tebe a o sebe premýšľal a dospel som k záveru, že my dvaja..., jednoducho... by sme to spolu mohli skúsiť.“
„Ja si to nemyslím.“ Rina si skrčila kolená pod bradu, objala si ich trasúcimi sa rukami, modré oči uprela kamsi za Dávidovu hlavu. „Nič o tebe neviem a ty odmietaš hovoriť.“
„Ľúbim ťa, Rina,“ riekol tíško, nespúšťajúc z dievčaťa zrak. „Nepýtam sa na tvoju minulosť, stačí mi prítomnosť.“
„Mne nie. Zaujíma ma tvoja rodina.“
„Nemám rodinu.“ Dávid znervóznel. Odvrátil oči od tmavnúceho obloka. „Som iba ja a Lukáš.“
„Spadli ste z neba? Čo sa stalo s vašimi rodičmi?“
„Sú mŕtvi.“
„Dávno?“
„Dočerta, Rina, nenúť ma hovoriť o nich!“ vyletel. Zovretou päsťou si udrel do otvorenej dlane. Priskočil k Rine, zdvihol ju z kresla a nežne vzal jej tvár do teplých dlaní. Očami plnými bolesti sa vpíjal do kryštálovo čistých očí Riny Jergelovej. „Prosím ťa,“ vydýchol s ústami na jej líci. „Daj mi čas, Rina. Spálil som za sebou všetky mosty, nechcem sa vracať do minulosti. Ty sa nesmieš kvôli tomu trápiť, ja sám sa s tým musím vyrovnať.“
„Máš strach, že by som ťa mohla odsudzovať?“ Otázku vystrelila naslepo. Dávid ju okamžite pustil, opálená tvár mu máličko zbledla. „Ľúbim ťa, Dávid,“ položila mu útle ruky na plecia. „Nech sa stalo čokoľvek, budem sa snažiť pochopiť to.“
V izbe zavládlo napäté ticho. Rina pozorovala Dávidovu nešťastnú tvár, na ktorej sa striedal raz výraz hnevu, raz bola plná smútku. Mám právo klásť mu otázky, ak na ne nechce odpovedať? Čo tým získam? Nestačí, že sa trápi on s Lukášom, mám sa do ich trápenia zapojiť aj ja? Zvládnem to?
Ľúbim ho. Láska vraj prekoná každú prekážku. Dokážem žiť s človekom, o ktorom nič neviem, uspokojím sa s vedomím, že ma ľúbi a nebudem sa na nič obzerať? Každý človek má svoje malé tajomstvá, netreba o ľuďoch všetko vedieť, občas to nerobí dobrotu, ale tu ide o milovaného človeka. Založiť si rodinu – to je čertovsky zodpovedný krok, hoci mnoho ľudí to dnes už tak vážne neberie.
„Áno, možno mám strach, že ťa stratím,“ prehovoril napokon Dávid. „Možno si pre mňa príliš čistá, nevinná a ja sa k tebe s mojou minulosťou nehodím. Bože, Rina...“
„Nemusíš nič hovoriť, Dávid,“ pritisla sa k nemu celým telom. „Nechcem nič vedieť, zabudni na to.“
V objatí klesli na mieste, kde stáli. Prekvapená Rina si ledva uvedomovala, ako samozrejme sa Dávidovi poddáva. Trpezlivými rukami rozopínal gombíky na letnom župane, pod ktorým na neho čakalo jej nahé, krásne, horúce telo. Až keď župan skĺzol kdesi nabok a Dávid začal viesť Rinine ruky po svojom tele, v modrých očiach sa jej zjavila panika.
„Počkaj, prosím,“ zašepkala zadychčane.
„Och, Rina, nebuď krutá,“ odvetil tlmene. „Nemôžem čakať.“
„Dávid, ja... Ešte som s nikým...“
Dávidovo telo znehybnelo. Najmodrejšie oči zabodol do vyplašených pod sebou. „To nemyslíš vážne,“ riekol neisto. Mlčky prikývla. „A chceš to?“
„Ja ň-ň-neviem,“ drkotala zubami. Hodil na ňu župan a vstal.
„Rina, si dospelá, nie? Ak si to chcela, mala si... , poď ku mne.“
Vystrel ruky. Rine horeli líca rozpálené ohňom lásky, pritom mala zimomriavky po celom tele. Chvejúcimi sa prstami si naprávala župan a nemala odvahu pozrieť na Dávida.
„No tak, Rina,“ chytil jej studené prsty. „Nezakrývaj tú krásu. Ty si vážne nebola nikdy do nikoho natoľko zamilovaná, aby si prešla touto skúsenosťou? Pri tvojom povolaní je to neuveriteľné.“
Zanovito mlčala. Hanbila sa, lebo v dvadsiatich štyroch rokoch je panna a nemá ani šajnu, čo bude nasledovať. Niektorí muži nechcú byť prví, iným ide práve o to. Medzi akých mužov patrí Dávid Rakovský?
„Neber to tragicky,“ usmieval sa Dávid a objal ju okolo drieku. „Uvoľni sa, Rina, si napnutá ako struna na gitare. Pozri, je to také jednoduché..., pomôžem ti, chceš? Neboj sa, láska moja. Ach, Rina, bude nám dobre, uvidíš. Len zhlboka dýchaj, všetko bude v poriadku..., ľúbim ťa...“
Snažila sa. Naozaj sa zo všetkých síl snažila počúvať úprimné slová lásky, vnímať Dávidovo nežné hladkanie a celkom nezmyselne jej prišli na um slová starej mamy. – Muž, ktorý ťa dostane do postele, si to bude musieť zaslúžiť.- Čím si to Dávid Rakovský zaslúžil? Svojou existenciou? Bolo jej do smiechu. A navyše nie sú ani v posteli.
„Čo je?“ Dávid od nej odstúpil. Rina si zakryla rukou ústa, ale oči sa jej smiali ďalej. „Čo je tu, dočerta, na smiech?“
„Prepáč,“ preglgla. „Voľačo mi napadlo.“
„Kristepane, Rina,“ hrabol si do čiernych vlasov. „Nezahrávaj sa so mnou. Kade ti utekajú myšlienky, keď ja sa tu snažím o tvoje vzdelávanie! Som smiešny?“
„Nejde o teba,“ upokojovala ho. „Moja starká...“
„Čo starká?“ zamračil sa. „Zabudla na tvoju sexuálnu výchovu? Neinformovala ťa o istých veciach a ty si o ne doteraz nemala záujem, však? To sa zmení, Rina. Budeme najdokonalejší pár pod slnkom, najšťastnejší, naj...“
Dávid sa zasekol. Zaťal zuby a prisilno stlačil Rine plecia. „Nechal som sa uniesť,“ vzdychol ťažko. „Pri tebe sa nedá triezvo uvažovať, zvádzaš k snívaniu..., a nielen k tomu. Radšej pôjdem, dobrú noc.“
V Rine zostal pocit sklamania a prázdnoty. Strašne túžila rozbehnúť sa za Dávidom, dokončiť, čo začali. Nebyť jej hlúpeho smiechu, mohol sa splniť Rinin sen. Oddať sa mužovi z lásky, nie zo zvedavosti či z frajeriny ako ostatné dievčatá.
A všetko má na svedomí stará mama. Nainfikovala vnučku presvedčením, že sex bez lásky nemá význam, je pod jej úroveň. A Rina dnes odplašila Dávida poctivosťou. Alebo nie? Predsa chcel pokračovať, kým nepovedal o najšťastnejšom, najdokonalejšom páre pod slnkom. Naľakal sa vlastných slov a doslova ušiel.
...

Hotel Ďumbier sa pripravoval na Anna bál. Výrečná Beáta si čmárala na papier úvodný text, pretože pri moderovaní podobných podujatí bola vo svojom živle, mohla si z každého beztrestne uťahovať. Nemilosrdne kritizovala všetko, na čo padli jej mačacie oči, čím nemálo hostí priviedla do rozpakov. Dve hodiny pred začiatkom zábavy sedela však skleslo na kraji pódia a monotónne opakovala do mikrofónu: „Raz dva tri, raz dva tri...“
Rina začudovane stála s plnou náručou kvetov. Pomáhať pri výzdobe veľkej sály nepatrilo medzi povinnosti tlmočníčky, ona to ale robila rada. Beáta ju zbadala, odložila mikrofón, zoskočila z pódia a lenivo sa blížila k nej.
„Som v tom,“ povedala polohlasne. „Čakám dieťa, Rina, rozumieš?“
„No a?“
„Ježišmária!“ založila si ruky v bok. „Ona si povie no a!“
„Kto je šťastným otcom?“
„Peter Kobel.“
„Šéfkuchár?“ zaiskrilo sa Rine v očiach. „To je ohromné!“
„Bolo by, keby nebol ženatý. Dofrasa, škoda, že sa mi nepodarilo dostať tvojho suseda. Tri týždne hore dole, deti sa rodia aj predčasne, nie? Čo budem robiť, Rina?“
„To sa pýtaš ty mňa?“ krútila ohúrene hlavou. „Poraď sa s Petrom, pomôže ti.“


Pokračovanie v budúcom čísle




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová