ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

Pokračovanie z minulého čísla

„Určite,“ vyprskla znechutene Beáta. „Tvrdí, že si dával pozor, ale ja som okrem neho s nikým nebola.“
„Čože? On to chce odškriepiť?“
„Nie,“ vzdychla zelenooká siréna a pohodila plavou hrivou. „Má chorú manželku, nemôžem teraz od neho chcieť, aby ju opustil. Taká potvora až zasa nie som.“
„Ale Dávida by si kľudne...“
„Je slobodný,“ zahriakla ju namosúrene. „Akurát nie som jeho typ a ten jeho dom, nevedela by som v ňom bývať, je otrasný. Neviem, či si to decko nechám, perspektíva slobodnej matky ma vôbec neláka. Čo myslíš?“
„Nič,“ pokrčila Rina plecami. Vysloviť úsudok nahlas pred Beátou značilo isté nebezpečenstvo. To si rovno mohla zobrať zapnutý mikrofón mestského rozhlasu.
„Počuj, Rina, ja viem aká som, čo sa o mne hovorí. Lenže v skutočnosti...“ Beáta si rozpačito hrýzla spodnú peru, očami plnými sĺz behala po miestnosti. Rina si spomenula na nedávny trapas spôsobený Beátinou žiarlivosťou. „Neverila som, že sa mi to naozaj môže stať a Peter si ďalšie dieťa neželá. Dočerta.“
„Prečo to hovoríš práve mne?“ spýtala sa Rina tíško.
„Lebo si ...“ Beáta sa zarazila. Utrela si o plece dve slzy a mierne na kolegyňu zagánila. „Si ako dobrá víla z rozprávky, vždy milá, ochotná každého vypočuť a ja som to niekomu potrebovala povedať. Chápeš? A nepôsobíš iba na mňa takto.“
„Naozaj?“ zasmiala sa Rina. „Mala som dojem, že ma skôr nenávidíš.“
„To nie je nenávisť,“ opravila ju Beáta s úškrnom. „To je obyčajná žiarlivosť. Ale v tej scénke u Bíreša si bola fantastická, mala som chuť zatlieskať ti.“
„Tlieskať sa bude o hodinu a vy dve si tu pokojne klebetíte,“ vyrušil ich Marián, riaditeľov zástupca.
Celých osemnásť mesiacov, čo je zamestnaný v Ďumbieri, si brúsi zuby na Rinu Jergelovú. Statočne odolávala jeho nadbiehaniu z jednoduchého dôvodu. Pri prvom stretnutí ju surovo pritisol o stenu so slovami: „Za koľko, dievča?“ „Za osem rokov basy, chlapče,“ odvetila vtedy nebojácne a opätkom mu z celej sily dupla na priehlavok ľavej nohy. Vzhľadom k tomu, že mal ktovie prečo rozšnurované poltopánky, to bol dosť úmerný trest.
Keď sa o chvíľu zišli v riaditeľovej kancelárii, tváril sa, akoby ju videl prvý raz. S ospravedlnením sa neponáhľal, no dlhé mesiace z nej nespúšťal zrak. Občas to bolo veru pre Rinu nepríjemné, ale rýchlo ho prekukla. Chcel ju znemožniť. Vďaka tvrdej výchove starej mamy a náhodnej pomoci ostatných sa mu to nedarilo. Zmenil taktiku. Začal Rine otvorene dvoriť, správal sa galantne, dokonca našiel slová na ospravedlnenie.
„Vieš, Rina, netušil som, že patríš k personálu. Prepáč mi moje chrapúnske správanie, viac sa to nestane.“
Stalo sa o dva dni. Tento raz bolo obeťou mladučké dievča, ktoré vypomáhalo v kuchyni. Rina hľadala Beátu a natrafila na nechutné Mariánovo naliehanie. Vyplašená dievčina chcela zutekať, ale Rina ju zadržala.
„Pán zástupca ti dá malé odškodné. No,“ obrátila sa k zamračenému mužovi. „Alebo prídete radšej o miesto?“
„Nič nechcem,“ šeplo dievča a zmizlo.
„Mali by ste sa liečiť, ste chorý,“ odporučila mu Rina a Marián prvýkrát pocítil silu jej modrých očí.
„Si smiešna, nikto ti neuverí,“ povedal arogantne.
„To, že máš tridsaťpäť rokov, striebro na sluchách a vysokoškolské vzdelanie nič neznamená. Prečo sa neoženíš, keď ti sex tak veľmi chýba?“
„Bol som ženatý.“ Tmavé oči sa zastreli smútkom, ale sánky mu behali v potláčanom hneve. „Tomu ty nerozumieš, si príliš mladá.“
„Skús mi to vysvetliť,“ pobádala ho vážne.
„Škoda, že som ťa nepoznal skôr,“ prižmúril oči, ruky založil na hrudi a o dva kroky postúpil k Rine. Necúvla. Pár sekúnd si hľadeli do očí. „Nie som žiadny sexuálny maniak, Rina. Viem, teraz mi ťažko uveríš, ale je to tak. Časy, kedy som mal chuť na pomstu, sú dávno za mnou, a dnes, dofrasa, načo ti to hovorím! Kukáš na mňa nevinnými okáľmi a človek, ktorý možno sám potrebuje pomoc, má zrazu nutkanie teba ochraňovať, pomáhať ti, urobiť všetko pre to, aby si sa usmiala. Doparoma, veď ty ma normálne paralyzuješ, vieš o tom? Pomerme sa, Rina, netúžim patriť medzi tvojich nepriateľov.“
„Pokiaľ viem, nemám nepriateľov,“ povedala bez úsmevu.
„Veľa som o tebe počul. Ľudia ti pripisujú schopnosti malej dobrej Bielej čarodejnice z rozprávky o princeznej Fantaghiro.“
„Som obyčajné dievča dvadsiateho storočia, nie bosorka.“
„Tie zvláštne schopnosti ti fakt nemožno uprieť,“ vzdychol Marián. „Muž, ktorému budeš patriť, si svoje šťastie uvedomí vo chvíli, keď ho opustíš. Navždy opustíš Rina a jeho život prestane mať zmysel. Bude preklínať osud, že mu nedoprial zomrieť skôr ako tebe.“
„O čom to rozprávaš, prosím ťa?“
„Pôsobíš sugestívne.“ Marián sa usmial v snahe zľahčiť trochu vážne slová. „Ide o to, či budeš mať dosť síl bojovať proti zlu. Čaro dobra neplní vždy svoju funkciu.“

Od tohto rozhovoru uplynul viac než rok. Nedá sa povedať, že by vzťah Riny a Mariána bol bohvieako priateľský. Inak, ako služobne sa nestretávali, zdalo sa jej, že ani jeden z nich po kamarátstve netúži. Rine sa však dostali do uší Mariánove slová, ktoré vyjadrovali jeho úctu a obdiv k mladému dievčaťu. O ňom vedela iba toľko, že bol desať rokov ženatý, manželku s dvoma dcérami nechal kdesi na západnom Slovensku. Dôvod jeho rozvodu zostal neznámy.
Beáta sa teda vrátila na pódium a Rina chcela pokračovať v ukladaní kvetov na stoly. Lenže Marián jej ich zobral z rúk a podal vedľa stojacej čašníčke.
„Nemala by si sa toľko angažovať,“ usmial sa na Rinu, pričom ju viedol von zo sály.
„Kam ideme?“ opýtala sa zvedavo.
„Odveziem ťa domov, aby si sa mohla dať do gala.“
„Ale čo, neviem o tom, že by som sa zúčastnila dnešnej zábavy.“
„Ach tak, prepáč, zabudol som na pozvanie. Takže, ehm..., prosím ťa, Rina, buď dnes večer mojou spoločníčkou. Ak nemáš nič iné v pláne.“
Mozgová kôra Riny Jergelovej sa znovu o niečo prehĺbila od úporného premýšľania. Pozvanie prišlo vskutku nečakane. Čo sa za tým skrýva? Jeho výpady proti mladým dievčatám prestali, aspoň Rina o nijakých nevie. Už sa nemuseli báť nemilých stretnutí s ním. Zaujímavé bolo, že Beáta nechala Mariána na pokoji, veď v čase jeho príchodu do Ďumbiera nemala práve nikoho na udici. Ani on nejavil o Beátu záujem, ba vyzeralo to tak, že cítia voči sebe antipatiu. Tá nepatrila síce medzi Beátine meradlá, ale títo dvaja sa očividne jeden druhému vyhýbali. Rina po príčine nepátrala.
„Veľmi som ti vyrazil dych?“ počula Mariánovu otázku.
„Nie, iba...,“ Rina pozrela priamo na Mariána. „Premýšľam, čo ťa primälo k tomuto pozvaniu.“
„Ja viem,“ vzdychol bezmocne. „Pokazil som si u teba mienku hneď na začiatku. Chcem, aby si si ju o mne opravila, aby si uverila, že nie som Casanova, aby si vedela, že vďaka tebe som našiel nový zmysel života. Moja viera v dobro sa vytratila v deň rozvodu, až ty si ma nevedomky prinútila zamyslieť sa nad sebou.“
„Prisudzuješ mi schopnosti, ktoré nemám,“ ohradila sa Rina rozpačito. Stáli pri Mariánovom Moskviči, zaparkovanom pred hotelom.
„Máš,“ prikývol rozhodne. „Hoci si mladá, možno aj neskúsená v ostatných veciach, vyžaruje z teba...“
„Prestaň, Marián,“ odstúpila od neho. „Nehnevaj sa, ale pôjdem radšej pešo.“
„Kým vyjdeš hore tým kopčiskom na Kiepku a zasa nazad, stratíš fúru času,“ namietal Marián, otvárajúc dvere auta. „Viem, že sa nerada vozíš, ale sprav výnimku a dopraj mi potešenie odviezť ťa.“
„Buď mi dovolíš odísť alebo sa zriekneš na dnes mojej spoločnosti,“ pokrčila ľahostajne plecami Rina.
„Vydieračka,“ krútil hlavou. „Mala by si sa už toho komplexu zbaviť. Ušetríš čas aj peniaze za topánky.“
„Času mám dosť a na obuv si zarobím.“
„Prepáč, Rina.“
„Nič sa nedeje,“ usmiala sa.
Lenže sa dialo. Rina Jergelová opäť počula alarmujúce zvony, čo značilo určitú nepríjemnosť, či prekvapenie. Stávalo sa je to v súvislosti s Dávidom Rakovským, ktorého vyše týždňa nevidela ani nepočula. Vlastne od toho večera, kedy si navzájom nahlas priznali lásku, spolu neprehovorili.
Deň pred tým Rina počula zvony, to znamená, že dnes, zajtra sa Dávid objaví. Prečo však tie zvony? Pred čím ju varujú? Čo jej chcú svojím ohlušujúcim vyzváňaním naznačiť? Nikdy takéto halucinácie nemávala, začali v apríli, keď prvýkrát skolabovala. Zatiaľ sa nikomu nezdôverila, no často na sebe pocítila skúmavý pohľad starej mamy. Anastázia Jergelová trpezlivo čakala, kým vnučka vysvetlí náhle prikladanie rúk na uši.
„Chceš sa pod tou sprchou rozpustiť?“ zaklopala Rine na kúpeľňové dvere. Zvuk tečúcej vody v tej chvíli ustal. Rina vyšla z kúpeľne zabalená v bielom froté župane, prstami si pretriasala polodlhé čierne vlasy. Zamierila k podkroviu.
„Ahoj,“ počula za sebou mužský hlas a zvrtla sa. Dávidov úsmev v nej vyvolal vlnu príjemného vzrušenia, radosti, že ho opäť vidí. Spomenula si na ich posledné stretnutie a v rozpakoch urobila dva kroky k nemu.
„Ahoj,“ odvetila neisto s očami upretými na jeho pravé plece. Ukazovákom si podvihol Rininu tvár k sebe.
„Niekam sa chystáš?“ opýtal sa. Dávidove pery boli nebezpečne blízko.
„Áno.“
„Škoda,“ vzdychol a pustil ju. „Myslel som, že budeme dnes večer spolu. Ahoj.“
„Počkaj,“ chytila ho za ruku. „Prečo si sa neohlásil? Bola som si istá, že sa hneváš, tak ...“
„Hnevať sa?“ uškrnul sa Dávid. „Nie, Rina. Len som si musel niečo ujasniť, ale neviem,“ mierne pokrútil hlavou. Pozrel na útlu ruku Rina na svojom predlaktí. V tom okamihu pocítil nástojčivú túžbu objať dievčinu a nikdy ju nepustiť. Rina sa zachvela. „Želám ti príjemnú zábavu,“ povedal drsne.
Stará mama trvala na tom, aby sa Rina navečerala. Celý život prísne dbala o to, aby neodchádzala z domu nenajedená, lebo človek nevie, čo ho môže zastihnúť, či sa nasledujúce hodiny dostane k nejakej strave. Hlad považovala za najkrutejšie trýznenie.
„Čo sa v tom prehŕňaš,“ napomínala vnučku a zaliala si kávu.
„Nechutí mi.“ Rina bez vôle vložila hranolček do úst.
„Jasné,“ prikývla chápajúco starká. „Zábava ide cez žalúdok, moja drahá. Ak nebudeš jesť, nebudeš vládať tancovať. Bojím sa Rina, že sa nedokážeš zamilovať, že som niečo pokazila,“ stará pani vyčkávavo zmĺkla. Rina odtisla tanier a vstala.
„Je to aj moja vina,“ povedala podráždene. „Musím ísť.“
Na ceste do Ďumbiera mala Rina dosť času upokojiť rozrušené nervy, nasadiť masku bezstarostnosti, masku veselej nálady. Za roky praxe tlmočníčky sa naučila skrývať vlastné pocity, či už boli také alebo onaké. Silou vôle si vyhodila z hlavy problém s Dávidom, veď jej dnešný partner s tým nemá nič spoločné.
Ale áno! Keby ju nepozval na zábavu, celkom určite by skončila v Dávidovom náručí, na ktoré sa veľmi tešila.
Ibaže Marián o ňom, samozrejme, nemal ani poňatia, nemohol vedieť o jeho existencii. Preto si trúfol Rinu pozvať.
Niekoľko hodín strávila Rina v bujarej spoločnosti známych, rada sa nechávala unášať lahodnými melódiami klasických tancov i temperamentnou modernou hudbou. Navyše Marián bol vynikajúci tanečník, pozorný partner, s ktorým sa ani na sekundu nenudila.
Teplá júlová noc lákala na prechádzku, uniknúť zo zadymenej tanečnej sály. Rina vyšla na chodbu, kde je o málo lepší vzduch a sadla si na koženú lavicu. Prijala od Mariána ponúknutú cigaretu.
„Nechceš ísť na chvíľu von?“ spýtal sa starostlivo.
„Nie,“ odmietla rýchlo. Marián sa zasmial.
„Skutočne sa ma nemusíš báť, Rina,“ objal ju okolo pliec. „Nebudem sa o nič pokúšať, čestné slovo. Vieš, trocha som sa obával, či vôbec prídeš.“
„Nezvyknem nechávať ľudí v štichu,“ povedala a nechala padnúť cigaretu do popolníka. „Trocha som meškala, to je pravda, ale čo sľúbim, snažím sa splniť.“
„Je mi s tebou dobre, Rina,“ nespúšťal z nej zrak. „Bol by som rád, keby sme sa mohli stretávať častejšie, záleží mi na tom. Aj keď viem, akú máš o mne mienku. Prosím, dovoľ, aby som ťa presvedčil, že nie som taký sukničkár.“
„Prečo ti tak záleží na tom, čo si o tebe myslím?“ spýtala sa so záujmom. „Musím ťa upozorniť, že môj názor, je názorom neskúseného dievčaťa. Veľmi neskúseného.“
„Skúsenosti sa nezískavajú len počtom milencov v posteli, ak máš na mysli toto.“
„Ale úplne bezpredmetná skúsenosť to nie je,“ odporovala Rina podpichovačným tónom. Marián odvrátil oči.

Pokračovanie v budúcom čísle


Autor (zdroj): Jaroslava Núterová