ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

Pokračovanie z minulého čísla

„Možno máš pravdu,“ súhlasil neochotne. „Lenže ja ťa chcem presvedčiť, aký som človek a nie aký som milenec.“
„To mi teda odľahlo,“ rozosmiala sa Rina. „A čo čakáš odo mňa? Že ti jedného krásneho dňa poviem: dokázal si, že máš aj dobré vlastnosti a vyskúšam ťa v posteli?“
„Dočerta, Rina, ber ma vážne. Nechcem od teba nič iné, len aby si ma prestala odsudzovať, aby si sa ku mne správala normálne.“
„Ako normálne?“
„Nevypliešťaj na mňa tie svoje okále, dobre vieš, ako to myslím.“
„Pri všetkej úcte k tvojim šedinám, fakt neviem.“
„Prečo mi pri každej príležitosti pripomínaš môj vek?“ vstal podráždene. „Čo je na tom, že som o jedenásť rokov starší ako ty? Si zlá.“
„No,“ postavila sa s úsmevom Rina oproti nemu. „Donedávna si ma tuším prirovnával k voľajakej Bielej čarodejnici z rozprávky. Ľutujem, že som ťa sklamala a zmenila sa na zlú bosorku. Vďaka za príjemný večer, bolo s tebou celkom fajn.“
Kým Mariánovi došlo, že práve zahodil jedinečnú príležitosť dostať sa bližšie k Rine Jergelovej, bola tá dávno preč. Zlostne si zapálil cigaretu.
„Utekaj za ňou.“ Beáta vyšla spoza stĺpa. „Bež za ňou, lebo to poondieš načisto.“
„Taká sliepka sa ešte nenarodila, aby som sa jej dvakrát prosil,“ odsekol arogantne Marián.
„Si blázon,“ povedala Beáta s opovrhnutím. „Týmto spôsobom ju nezískaš.“
V júli noc rýchlo ustupuje novému dňu, takže brieždenie zastihlo Rinu v polovici kopca. Márne si lámala hlavu nad Mariánovou ješitnosťou, rozmýšľajúc, čo tým vlastne sleduje. Výborne sa zabávali, žartovali, pri tanci sa pohybovali s rovnakou ľahkosťou a eleganciou, ani keby boli zohratý pár, čo spolu pravidelne trénuje. Toto Rinu na Mariánovi zaujalo. Obdivovala jeho pružnosť a prirodzenosť na viacerých večierkoch, no dosiaľ sa nenaskytla príležitosť, aby s ním aj ona vychutnala tanec. Pretože tančiť s Mariánom je ozajstný pôžitok, to mohla Rina ako skúsená tanečníčka potvrdiť.
Znervóznilo ju jeho presviedčanie o svojej povahe, akoby ju chcel prinútiť k pochvalným slovám o ňom, aby si myslela, že je..., aký? Jedno je isté, od začiatku sa mu vyhýbala a po dnešnej noci mu už absolútne nevie prísť na chuť.
„Nabudúce si dám pozor,“ povedala si nahlas pri odomykaní brány. „Tiež nie som stopercentná, ale od nikoho nepožadujem dobrý posudok na mňa. Do kelu, čo si o sebe myslí?“
Medzi rečou zamkla za sebou vchodové dvere a keď sa otočila, stála zoči – voči starej mame.
„Kde je?“ vybafla ostro Anastázia Jergelová na vnučku.
„Kto?“ nechápala Rina a odkopla z nôh čierne sandále.
„Prišla si sama?“
„Samozrejme, ako vždy, buď pokojná, starká.“
„Pch,“ vyprskla stará pani a pochodovala za Rinou do kúpeľne.
Rina si pustila vodu do vane.
„Pokojná,“ zavrčala starká, keď sa dievča začalo vyzliekať. „Myslíš si, že to tak má byť? Si inteligentná, mladá, krásna žena, ideš do spoločnosti s mužom a vraciaš sa domov sama. Je to v poriadku? Prečo ťa ani jeden z tých džentlmenov neodprevadí? Há?“
„Lebo nechcem.“ Rina vkĺzla do voňavej peny.
„Ty nechceš?!“ založila si ruky v bok starká. „Mám dojem, že som to s tvojou samostatnosťou prehnala. Tvoje nádherné telo ešte nikomu nepatrilo, pravda? Ty si..., Rina, preboha, ty si panna?“
„Hej,“ preglgla tíško. „Vždy, keď som bola s nejakým chlapom, spomenula som si na tvoje slová o láske a o sexe a tak. Jednoducho som k žiadnemu necítila lásku a...“
„Nemôžem tomu uveriť.“ Anastázia Jergelová si sadla na okraj vane. „Mala si vtedy pätnásť rokov, Rina. Nenapadlo mi, že sa toho budeš držať. Bože môj. Vychovala som z teba chladnú krásku, neschopnú najkrajšieho citu na svete. Odpusť, Rina. Zdalo sa mi, že ty a Dávid Rakovský..., môžem ti nejako pomôcť? Napraviť chybu, ktorej som sa dopustila nevedomky, bez zlého úmyslu a...“
„Nespravila si žiadnu chybu, starká,“ posadila sa Rina vo vani a po pekných pevných prsiach jej stekala biela pena. „Záležalo hlavne na mne, čo si z tvojho ponaučenia vezmem, či sa budem podľa neho riadiť. Nerob si hlúpe výčitky, iste je chyba vo mne. Je to možno neuveriteľné, že na sklonku dvadsiateho storočia žije dvadsaťštyriročná poctivá panna. Mohla by som to zužitkovať a prihlásiť sa Guinesovej knihy rekordov, čo povieš?“
„Neuspela by si,“ skonštatovala stará pani. „Mníšky sú staršie panny.“
„No,“ zasmiala sa Rina. „Ibaže tie nie sú nútené odolávať svetským zvodcom, pretože ich chráni čierny habit.“
„A presvedčenie,“ dodala starká. „Dúfam, že ty nemieniš žiť ako mníška.“
Namiesto odpovede sa Rina celá ponorila pod vodu, vypustila pár bublín.
„Hej,“ potiahla ju starká za vlasy von. „Chcem sa dožiť aspoň jedného pravnúčaťa od teba, jasné?“
„Budem sa snažiť,“ sľúbila Rina a opäť sa ponorila.

...

Deň smutného výročia pripadol na prvú augustovú nedeľu. Pred dvanástimi rokmi, siedmeho augusta Rina Jergelová v zlomku sekundy osirela. Na pravé poludnie.
V ten deň bolo typicky letné počasie, Rina hrala na zadnom sedadle s malým bračekom dopravné pexeso. Pri maminom výkriku „– Kam ide?!“ zdvihla hlavu a na viac sa nepamätá. Neskoršie sa dozvedela, že rodičia boli na mieste mŕtvi, šesťročný Jurko zomrel o dve hodiny v nemocnici. Ona sama bola vo vážnom ohrození života, až napokon jediná z rodiny prežila.
Po celé tie roky odmietla počúvať o podrobnostiach havárie. A čím bola staršia, tým viac sa tomu bránila, pretože nechcela premýšľať a trápiť sa zbytočnými otázkami: prečo, čo keby...? Prosto sa to stalo.
Zobrala skutočnosť ako holý fakt s veľkou podporou starej mamy. Prvé roky každý siedmy deň nového mesiaca trávila pri hrobe svojich blízkych, rozprávala sa s nimi, informovala ich o svojom živote, ale chodila domov rozrušená až Anastázia Jergelová zasiahla a zakázala vnučke cesty na cintorín.
S odstupom času prirovnávala Rina tieto návštevy k čomusi podobnému spovedi. Pri spoločnom hrobe sa zdôverovala so svojimi najtajnejšími myšlienkami, ktoré tešili, ba občas i trápili jej mladú dušu, a ktoré by možno živým rodičom nikdy neprezradila. Ak chcela povedať mame niečo zo ženských tajomstiev, poprosila otca a Jurka, aby nepočúvali. Určite to bolo detinské, však mŕtvi sú mŕtvi, no napriek triezvej, praktickej povahe sa Rina k nim správala ako k živým.
Pritom si dávala dobrý pozor, aby ju nik neprichytil. Považovali by ju za čudáčku, možno by starkej odporučili, aby dala vnučku vyšetriť na psychiatrii. Od skorej jari do neskorej jesene sú na hrobe čerstvé kvety, sústavne vymieňané. Pri akomkoľvek pracovnom zaťažení si Rina ukradla tú štvrťhodinku a na bicykli šľapala k hrobu.
Mala vyskúšané, že podvečer a večer je cintorín skoro prázdny, tak si mohla nerušene podebatovať. Preložila kvety vo váze, zapálila sviečky a hľadela na mramorovú dosku, kde boli vyryté pozlátené mená a dátumy. Otec mal tridsaťpäť rokov, mama tridsaťdva, Jurko šesť. Dnes by bol osemnásťročný mládenec, len o dva roky starší od Lukáša. Ako by asi vyzeral? Rina si jasne spomína na nebovomodré očká, žlté kučeravé vlásky podobné matkiným. Jurko bol verným obrazom matky, Rina zasa otca. V romantickej duši Riny ostával otec pekný, odvážny, všemocný rytier.


Pokračovanie v budúcom čísle




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová