20.7.2023 11:20:33
Zážitky z Nepálu

Nepál – strecha sveta, v ktorej sa nachádza najvyššie pohorie na Zemi – Himaláje a najviac vrcholov presahujúcich výšku osem tisíc metrov nad morom. Patrí k najchudobnejším oblastiam sveta, ale z domorodcov sála radosť zo života, bezstarostnosť, energia a múdrosť. V septembri sa do tejto krajiny snov vybrala aj partia milovníkov dobrodružstva a najmä vysokohorskej turistiky, medzi nimi aj štyria naši spolupracovníci zo železiarní - Jozef a Michal Weissovci, Miro Majer a Tomáš Longauer, ktorý nám porozprával o tejto ceste:


Vlani Afrika, teraz Ázia. Ako sa zrodila táto myšlienka?
- Iniciátorom bol Michal Weiss. On Himaláje navštívil dvakrát predtým a v
januári spomenul, že sa chystá do Nepálu a hľadá partiu. Oslovilo ma to a tak som bol za. V apríli sme boli už tím a tak začal Michal prípravy, objednal letenky a naplánoval trasu.
Odleteli sme 14. septembra z Budapešti cez Moskvu a Dillí do Kátmandú. Bol som prekvapený, že sa nás zišlo až dvanásť. V partii bolo päť žien a sedem mužov. Keďže sme sa medzi sebou ani poriadne nepoznali, mal som spočiatku trochu zmiešané pocity, ako to bude medzi nami fungovať. Dnes však môžem povedať, že moje obavy boli zbytočné. Kolektív bol veľmi zohratý, veľmi dobre sme si rozumeli a navzájom sa dopĺňali, keď bolo treba, všetci sme si pomáhali a určite môžem za všetkých konštatovať, že sme boli výborná parta.


V základnom tábore Everest Base Camp

V Chitvwane sme sa okúpali so slonmi a bola to veľká zábava
Čo všetko ste si naplánovali a čo sa vám podarilo naplniť?

- Spoločne sme mali vystúpiť do základného tábora pod Mount Everestom (5 364 m.n.m.) a na vrchol Kala Patthar (5 545 m.n.m.), odkiaľ jej najlepší výhľad na vrchol najvyššej hory sveta, ako aj ďalšie blízke vrcholy Nuptse, Pumori a celú dolinu s ľadovcom Khumbu. Potom sme sa mali rozdeliť. Jedna skupina sa mala vrátiť nižšie do doliny a tam počkať a my, čo sme si trúfali na ešte vyššie ciele, sme chceli pokračovať cez vysokohorské sedlo Kongma La (5 535 m.n.m.) a nakoniec vystúpiť na vrchol Island Peak (6 189 m.n.m.), ktorý leží južne od Lhotse. Podarilo sa nám naplniť len prvú časť – teda na 50 percent.


Čo narušilo vaše plány?
- Tých rušivých momentov bolo viac. Prvý a najrozhodujúcejší bol úplne prozaický – nepriaznivé počasie, s ktorým však v takých podmienkach musíte počítať. Druhým momentom bol zdravotný stav niektorých členov nášho tímu, pod čo sa pochopiteľne podpísala nadmorská výška v kombinácii s fyzickou námahou. Našťastie išlo len o „bežné“ prechladnutia, teda nič vážne. Nuž a tretím bolo už pomerne silné, 6,8 stupňové zemetrasenie, ktoré nás zastihlo hneď večer v druhý deň nášho pochodu v dedine Namche Bazaar. Aj keď jeho epicentrum bolo zhruba 150 kilometrov východne odtiaľ, pocítili sme ho celkom slušne. Celá dedina bola razom na nohách a medzi ľuďmi bolo cítiť jemnú paniku. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale dôsledky zemetrasenia sme počas nasledujúcich dní mali stále pred očami v podobe poškodených domov, pováľaných múrov, zosunutých chodníkov, či čerstvo napadaných skál.

Čo vo vás zanechalo najväčšie dojmy?
- Tak určite to bol kontrast medzi životom v Káthmandú a na vidieku v horách. Káthmandú je obrovské niekoľko miliónové mesto, v ktorom nie je núdza o biedu. Všade špina, odpadky, smrad, žobráci, cestná premávka bez náznakov akýchkoľvek pravidiel, dopravné zápchy, zhon. Oproti tomu ticho, kľud, dych vyrážajúce prírodné scenérie a spokojnosť a vyrovnanosť miestnych dedinčanov a budhistických mníchov vysoko v horách.

Zažili ste aj niečo kuriózne?
- Tak jednu skutočnú kuriozitu sme zažili v Káthmandú. Pri jednom z našich presunov tamojšími taxíkmi po meste nás viezol taxikár, ktorý mal na oboch rukách po šesť prstov. Ešte nikdy som niečo také nevidel. Možno, že mal po šesť prstov aj na nohách (smiech).

Zažili ste niečo, čo vás zaskočilo?
- Keď si odmyslím už spomenuté zemetrasenie, tak potom to bol presun z Kátmandú do Lukly. Je to jedno z najvyššie položených letísk na svete, nachádza sa vo výške zhruba 2 800 m.n.m. Letisková dráha je veľmi krátka a nie je vodorovná. Jej sklon je takmer 12 stupňový a výškový rozdiel medzi jej krajnými bodmi je až niekoľko desiatok metrov. Pristávate vždy do kopca. Pri odlete je to opačne. Myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že toto letisko patrí medzi päť najnebezpečnejších letísk na svete. V roku 2008 tam kvôli zlej viditeľnosti zahynulo 18 ľudí pri havárii rovnakého lietadla, akým sme leteli my.

Takže, tých nepríjemných zážitkov bolo viac ako dosť.
- Áno, navyše päť dní po zemetrasení sme sa dozvedeli, že v Káthmandú došlo k nešťastiu. Pri pristátí havarovalo výhliadkové lietadlo s 19 ľuďmi na palube. Ani toto nás nijako pozitívne nenaladilo. Hneď sme sa snažili skontaktovať s domovom, aby sme príbuzným oznámili, že sme v poriadku. Našťastie, ak je dobré počasie, nie je tam problém s telefónom, či internetom prostredníctvom satelitného spojenia.

Čo vás v tejto krajine prekvapilo?
- V každej dedinke v horách nebol problém zohnať ubytovanie, všade bolo množstvo hotelíkov, prespať a najesť sa dalo naozaj za lacný peniaz.

Čo ste jedli?
- Je to krajina, ktorá žije z turizmu a preto je všade v ponuke medzinárodná kuchyňa. Samozrejme, že sme vyskúšali steaky z jaka a tiež aj národné jedlo dal bhat. Myslím, že nikto nemôže povedať, že sa tam nedá dobre najesť.

Nerobila vám problémy nadmorská výška?
- Hovorí sa, že telo má pamäť na výšku. To moje si asi zvyklo už vlani a tak som zvláštne problémy nepociťoval a myslím, že ostatní len v rámci normy. Všade sme však dodržiavali opatrný prístup, kráčali takým tempom, aby sme sa neunavili, snažili sme sa dodržiavať pravidelný prísun tekutín. Určite sme každý z nás pocítili výšku, ale nemali sme závažné problémy. Zaujímavé bolo sledovať šerpov, ktorí zrejme dlhodobým vplyvom prostredia a prenosom génov (údajne majú viac červených krviniek o 20 až 40 percent ako priemerná populácia) zvládajú pochod s obrovským nákladom v týchto výškach úplne bez problémov. Keď sme boli na Kala Patthar, tak vo výške vyše 5 500 metrov nad morom bolo čerstvo napadnutého zhruba päť centimetrov snehu a stretli sme šerpu z inej skupiny, ktorý bol síce teplo oblečený, mal čiapku aj rukavice, ale na nohách mal len naboso obuté gumené šľapky.


Nepál je krajina, v ktorej sa voľne pohybujú tigre, nosorožce a slony. Máte aj takéto zážitky?
- Keďže nás počasie vyhnalo z hôr skôr ako sme predpokladali, upravili sme náš program a nasmerovali sme si to do Chitwanu, najstaršieho nepálskeho národného parku, ktorý bol založený v roku 1973 a nachádza sa juhozápadne od Káthmandú. Cestou tam sme si zaraftovali na rieke Trishuli. Bol to krásny deň plný slnka. Samotný pobyt v Chitwane trval dva dni. Prešli sme sa na slonoch po džungli, videli sme nosorožca indického – čo je skutočná rarita, pretože tento druh pomaly vymiera. Tigra sme síce nevideli, ale videli sme jeho stopu v blate a pohybovali sme sa v oblasti, kde žijú. Okúpali sme sa v rieke spolu so slonmi a bola to veľká zábava. Plavili sme sa na kanoe, videli niekoľko krokodílov, aj napriek tomu, že ešte nebola ich sezóna. A nakoniec sme si v Nepále užili aj trochu polihovania pri hotelovom bazéne a opaľovania sa.

Nepál vám nadelil príjemné i krušné chvíľky, nechcete si na rok zopakovať túto trasu a čo tak naplánovať nejakú osemtisícovku?
- Zopakovať určite, ale s nejakým časovým odstupom, no výstup na osemtisícovku v žiadnom prípade nie. Nemám takú ambíciu. Taký výstup je podľa mňa o excelentnej fyzickej kondícii, ktorú človek nemá šancu dosiahnuť, ak sa venuje aj iným záujmom. A zároveň musí dúfať, že ho tá extrémna výška aj tak neporazí.

Vľavo Nuptse, vpravo Lhotse, v pozadi Everest




Autor (zdroj): Mgr. Oľga kleinová