23.9.2021 16:50:56
ZVONY



ZVONY

Autorka: Jaroslava Núterová


(Pokračovanie z čísla 24/2011)


„Má fotografickú pamäť a ovláda päť jazykov. Volá sa Lukáš Rakovský,“ riekol Martin.
„Máte čo doháňať. Čím sú jeho rodičia?“
„Nemá rodičov, žije so starším bratom,“ zbieral Stano taniere. „Párkrát som s ním videl Rinu Jergelovú. Lukáš hovorí, že si ju asi zoberie.“
„Vážne?“ zdvihol Sajdák obočie. To bude zrejme ten prišelec, čo spomínala Beáta, napadlo mu. Vedia chlapci viac?
„Pochybujem,“ uškrnul sa Martin. „Veď sa poznajú len od jari. Lukáš o sebe nerád rozpráva, ale inak je to fajn kamoš. Prišli z Bratislavy a museli byť prachatí, lebo na Kiepke kúpili dom a na Táľoch majú chatu.“
„Čo robí jeho brat?“ spýtal sa so záujmom Sajdák.
„Je fotograf. Keby ste videli tie fotky – to je špičková sila, oco,“ hovoril s obdivom Martin. „Ibaže ten Dávid..., je tak trochu čudák.“
„V akom slova zmysle?“
„Neviem,“ pokrčil plecami. „Strašne vyvádzal, keď som bol prvýkrát u nich. Našťastie prišla Rina, odviedla ho preč a o chvíľu sa mi ospravedlnil.“
„Podľa mňa k Rine nepasuje,“ dal sa počuť Stano od umývacieho drezu.
„Náhodou k sebe pristanú,“ namietol Martin a žmurkol na otca.
„Figu borovú,“ vyprskol starší brat podráždene. „Však nevie ani tancovať!“
„Ako vieš?“
„Prečo neboli ani na jednej diske alebo zábave, no?“
„Možno sa nerád ukazuje, možno chodia do inej spoločnosti, čo ty vieš?“
„Prosím ťa! Do akej inej spoločnosti? Je to obyčajný chumaj a Rina...“ Vtom sa Stano zasekol. Škľabiaca sa tvár mladšieho brata mu dávala na vedomie, že sa nechal vyprovokovať.
„Dávno vidím, že si do nej buchnutý, braček,“ podpichoval ho Martin ďalej. „Dana sa môže aj na žabu obrátiť – ty vidíš iba Rinu. Kedy pochopíš, že...“
„Drž hubu!“ skočil k nemu Stano a z očí mu sršala zúrivosť.
Počas výmeny názorov sa vrátila upravená Eva Sajdáková a chcela zakročiť, no manžel ju pohybom ruky zastavil. Bol zvedavý ako ďaleko zájdu, čo sa ešte o synoch dozvie.
„Prepáč,“ zdvihol Martin obe ruky dlaňami nahor k bratovi. „Uznávam, že Rina je fantastická kočka, ale je dospelá a ty si ledva prešiel pubertou.“
Konečne Stano zaregistroval rodičov, hodil na Martina výhražný pohľad a bez ďalších rečí sa vrátil k linke.
„Takže kamoška sa zmenila v lásku,“ poznamenala Eva smerom k staršiemu synovi. „Myslela som, že si rozumný, Stano, počítať predsa vieš, či nie?“
„To je môj problém,“ zamrmlal zlostne.
„Usiluj sa ho čím skôr vyriešiť,“ riekla matka chladne.
Fakt som úplne od veci, pomyslel si znepokojene Slavo Sajdák. Takéto premeny u dospievajúcich synov by mi nemali unikať, ako správnemu otcovi. Som ja správny otec? Ach, dočerta, musím si nájsť pár minút a predebatovať s oboma chlapcami postoj k životu. Ak budú chcieť.
„To si mal urobiť dávno,“ povedala Eva uštipačne s očami upretými na manželovu tvár. „Prestane ich doučovať, koľko sa naučia, toľko budú vedieť.“
„Počula si, že Rina má vážnu známosť,“ namietol Sajdák unavene. „Istotne ani netuší, čo k nej náš Stano cíti a u neho je to iba chvíľkové poblúznenie, ver mi.“
„V tom prípade by si ju mal upozorniť,“ odpila z pohára červené víno. „Pochybujem, že Stano si od nás dá povedať, nech mu ona vysvetlí, že je pre neho stará.“
„Nie,“ zapálil si Slavo cigaretu. „Najprv sa porozprávam so Stanom. Ale nie kvôli tomuto som potreboval vypadnúť. Ide o Petra Kobela. Ela zomiera a on už má náhradu.“
„Ty sa tomu čuduješ?“ pousmiala sa Eva. „Človeče, kde žiješ? Ela je chorá vyše dvoch rokov. Pokiaľ viem, Peter chodí s Beátou skoro pol roka. Spočítaj si, ako dlho sa taký mladý chlap postil. Prestali spolu spávať na začiatku Elinej choroby a sama ho požiadala, aby si niekoho našiel. Nedávno mi prezradila, že mieni poprosiť Beátu, aby deťom nahradila matku, ak sa toho nebojí."
„Nepáči sa mi to,“ krútil hlavou Slavo.
„Dnes ráno ma volali z nemocnice. Predstav si, Ela sedela na posteli a usmievala sa. Celá šťastná mi zvestovala, že Beáta je tehotná, takže Peter sa možno dočká vytúženého syna. Opýtala som sa jej, či to vie od Beáty alebo od Petra. Ani od jedného, jednoducho je o tom presvedčená.“
„Má pravdu. Ale oni si myslia, že Ela o tom nevie. Bože môj, Eva, nemôžem sa zbaviť divného pocitu, že Beáta je..., neviem prísť na chuť jej povahe. Keby si ju dnes počula – ten cynický, arogantný tón a vôbec...“
„Pozri, Slavo, na tvojich pocitoch nezáleží. Peter ju pozná lepšie ako ty, vyhovujú si po všetkých stránkach. Tvojou starosťou by mala byť vlastná rodina, všetci by sme to radi uvítali.“
„Máš právo na výčitky,“ riekol Slavo s miernym úsmevom a zmierlivo chytil manželku za ruku.
O zamestnancoch Ďumbiera nepadlo viac ani slovo. Manželia Sajdákovi strávili príjemný večer, sami dvaja pri stole a ani trochu sa nenudili. Nazvali ho spomienkovým večerom. Eva sa zo žiarlivej manželky premenila na milú spoločníčku, ktorá zrazu zabudla na seba a s pôžitkom počúvala večne zaneprázdneného manžela, ktorý jej záujem oplácal nemalou mierou. Až upozornenie hlavnej čašníčky ich vrátilo do všednej reality.
...

Vo štvrtok zaklopala Rina Jergelová na dvere riaditeľovej kancelárie hneď o pol siedmej ráno. Ešte si nestihol sadnúť za stôl.
„Nehnevajte sa, že vás vyrušujem tak zavčasu,“ ospravedlňovala sa medzi dverami po zaželaní dobrého rána.
„Poď ďalej, Rina. Dáš si kávu?“
„Neprišla som na kávu,“ povedala Rina vážne. Sajdák sa na ňu zvedavo zahľadel. „Včera som mala rozhovor s vaším starším synom, nie práve kamarátsky. Možno,“ zahniezdila sa neisto. „Možno sa nepatrí tak zahorúca, ale Stano ma fakt nahneval. Nechcem sa sťažovať na jeho správanie, hoci by mi nikdy nenapadlo, že dokáže byť taký..., zlý. Prisahám, že som mu jedinký raz nedala príležitosť, nepodporila som ho, aby mal nárok myslieť si, že..., prosto odmieta pochopiť, že jeho láska ku mne je absurdná a preto končím.“
„Končíš s čím?“ založil si ruky na prsiach, nespúšťajúc zrak z rozpačitej tlmočníčky.
„S doučovaním. Vaši synovia to aj tak nepotrebujú a dnes chápem, že to bolo zbytočné. Hádali sme sa totiž v angličtine a on nespravil žiadnu chybu.“
„A Martin?“
„Viac menej sa vyparil. Vy ste o tom vedeli, prečo ste ma neupozornili?“
„Preboha, Rina,“ zasmial sa Sajdák. „Ty si si vážne nevšimla, že Stano je do teba zaľúbený?“
„Nezbadala som, že by dakedy robil chyby úmyselne,“ pokrčila plecami. „Bol kamarátsky, pozorný – vysvetľovala som si to opačne. Akože mi prejavuje úctu, ako staršej osobe. Je mi ľúto, asi som ho zranila. Nerada mu beriem ilúzie o láske, ale uznajte sám...“
„To je v poriadku, Rina,“ vzdychol riaditeľ. „Je mladý, dostane sa z toho. Robil zo seba ťažko chápajúceho len preto, aby ťa mohol vídať. Vieš, mne to tiež uniklo, prezradil ho Martin pred pár dňami a chcel som si najskôr pohovoriť s ním. Jasné, že ťa viac nebudeme zaťažovať. Predpokladám, že podrobnosti sa od teba nedozviem.“
„Načo by vám boli?“ uškrnula sa. „Nepokazila som vám náladu?“ dodala opatrne.
„Nie, nie, ale keď už je reč o tebe,“ pozrel na dievča váhavo. „Počul som o tom fotografovi.“
Rina neuhla očami, s búšiacim srdcom čakala ďalšie slová. Sajdák si odkašľal. „Si dobré dievča, Rina a nerád by som, aby si na niekoho doplatila.“
„Mám dosť rokov na to, aby som...“ začala pomaly, ale nedal jej dohovoriť.
„Rozumej, Rina, ja ťa nechcem poúčať s kým máš alebo nemáš chodiť. Nie si osemnástka, no napriek tomu by si sa mala presvedčiť o minulosti Dávida Rakovského.“
„Čo vy viete?“ Rina sa neovládla, v tvári sa jej zračil strach. „Dávid je muž, o akom som snívala a viem o ňom všetko.“
„Naozaj všetko?“
„Samozrejme,“ potvrdila netrpezlivo. „Koho svrbel jazyk, Mariána či Beátu. Tí dvaja mi lezú parádne na nervy.“
„Čím, prosím ťa?“
„Objavujú sa v najnevhodnejšej chvíli, kamkoľvek sa pohnem. Raz jeden, raz druhý a je im jedno, či som sama,“ chŕlila zo seba rozhorčene. „Špehujú ma, a ja nechápem, prečo. Mariána som párkrát vyhodila, jeho dotieravosť nemá hranice. Beáta sa skrýva za pláštik priateľstva a myslí si, že na to naletím.“
„Oni majú inú verziu,“ povedal Sajdák nedôverčivo.
„Je mi jedno komu veríte,“ vstala Rina energicky a planúce oči zapichla do riaditeľových. „Dávida ľúbim, on ľúbi mňa a svoje šťastie si nedáme vziať. Naša minulosť i budúcnosť patrí len nám, rozumiete?“
„Upokoj sa, Rina,“ tíšil ju. „Chcel som sa uistiť, že ti nehrozí nebezpečenstvo.“
„Prepáčte, pán riaditeľ,“ zahanbila sa za svoj výbuch.
„Tvoje šťastie zrejme leží na srdci viacerým ľuďom, no mala by si si poriadne zvážiť, či sa k tebe Dávid hodí, či ti bude rovnocenným partnerom, lebo..., zmenila si sa, Rina, si iná.“
„Niečo robím zle?“
„Nemyslím pracovne. Ešte stále si tá dobrá víla z rozprávky... Vieš čo, nechajme tento rozhovor na príhodnejšiu chvíľu.“
Rina Jergelová si dobre uvedomovala, že tajomstvo Dávida Rakovského v nej zanechalo určitú stopu. Napriek tomu ho milovala celou dušou. Často mávala chvíle, kedy by najradšej smutnú spoveď vytrela z pamäte, občas banovala, že ho k nej vyprovokovala. Teraz jej od detstva ťažko skúšaná duša sa musí vyrovnať i s bremenom milovaného človeka.
To nestačilo. Starosti začala robiť stará mama. V auguste pripravovaná oslava sedemdesiatky sa nekonala. Anastázia sa uložila do postele a odmietla vstať s tvrdením, že pre ňu už tieto akcie skončili. Doslova z jedného dňa na druhý sa na tejto vitálnej, stále dobre naladenej sedemdesiatničke objavovali typické znaky staroby. Akoby stratila chuť do života, dokonca prestala fajčiť, iba kalíštek Becherovky si dopriala každé ráno. Kým bola Rina mimo domu, starká uvarila, čo – to porobila v záhrade, ale popoludní a večer sa zatvorila v spálni a opätovne sa na niečo vyhovárala.


Vo fotoateliéri bolo ako vždy rušno. S trucovitými deťmi sa vari vrece roztrhlo, pomyslel si unavene Dávid, keď zasa musel použiť riadnu dávku trpezlivosti i dôvtipu, aby dostal päťročnú ratolesť pred objektív spolu so starými rodičmi. Spotené dievčatko sa zrazu dokázalo nevinne, roztomilo usmievať, pridalo aj pár samostatných kreácií a tým prekvapilo i samotného Dávida. Po ich odchode si uľahčene vydýchol a dal sa upratovať pomôcky. Čakali ešte štyria zákazníci, našťastie všetci potrebovali fotky na občianske preukazy, to šlo rýchlo. Keď sa za posledným zamkli dvere, Andy prišiel za Dávidom s novinami v rukách.
„Zajtra otvárajú výstavu,“ ukazoval článok, ktorý oznamoval čas a miesto konania fotografickej výstavy.
„Viem,“ prikývol krátko Dávid a pokračoval v upratovaní.
„Nemrzí ťa?“ sondoval Andy zvedavo.
„Sám neviem. Rina ma prehovárala, aby som to skúsil, lenže neskoro. Nebol by som stihol všetko tak, ako som si to predstavoval. Jediným riešením bolo zmenšiť sériu, ale to by už nebolo ono.“
„Tak aby si začal, o rok bude znova výstava,“ odporučil mu. „Mimochodom, vieš o tom, aký máš na Rinu vplyv?“
„Ja?“ Dávid zmeravel.
„No, vždy bola spontánna, úprimná a teraz mi pripadá akási zadumaná. Myslím, že ju niečo trápi.“
Dávid mlčal. Šéf na neho vyčkávavo hľadel, v jeho postoji sa črtalo niečo nepriateľské. „Nemáš mi k tomu čo povedať?“
„Ani nie,“ odvetil Dávid a priamo pozrel na šéfa. „Prečo sa nespýtaš Riny?“
„Vždy sa rozhovoru o tebe šikovne vyhne. Voľačo s tebou nie je v poriadku, Dávid, a buď si istý, že ja na to prídem. Alebo mi to povieš sám?“
„Nemám ti čo povedať,“ snažil sa o pokojný tón.
„Rina je moja jediná príbuzná, prežila si svoje a ja nedopustím, aby bola nešťastná, rozumieš?!“ Andy zvýšil hlas, v ktorom Dávid počul jasnú hrozbu. „Bude lepšie, keď ju necháš na pokoji, lebo informácie, ktoré som o tebe nazbieral a ešte nazbieram, nehovoria vo tvoj prospech. Čo máš za prstami? Prečo si sedel?“
„Nesedel som,” vystrel sa poblednutý Dávid. „Register mám čistý, tvoj informátor blafuje. Tuším prečo.“
„Vieš o koho ide?“
„Samozrejme. Ak ťa bude aj naďalej informovať, mal by si ísť zbierať niekde inde.“
„Čo tak u teba?“
„Ja sa ťa na súkromie nespytujem a nemienim sa zdôverovať so svojím. Pozri, Andy, ak ma chceš vykopnúť, urob to bez zbytočných rečí.“
„Nechcem ťa vykopnúť. Chcem, aby si sa s Rinou rozišiel.“
Dávid Rakovský ledva skryl prekvapenie. To nebolo želanie, to bol rozkaz vyslovený s nutnou dávkou nezmieriteľnosti, rozkaz, nad ktorým sa nediskutuje. Šesť mesiacov spolupráce s Andym presvedčilo Dávida o šéfovej povahe. Jeho šovinizmus, arogancia, občas až krutosť sa prejavovala naplno hlavne keď nebola prítomná Karola. Jedine ona ho dokázala trocha utlmiť. Lenže krotiteľka je tesne pred pôrodom doma, Andy si mohol dovoliť takýto rozhovor so zamestnancom.
„Si fotograf na profesionálnej úrovni, Dávid,“ pokračoval šéf nepatrne miernejším tónom. „Ako takého by sme ťa neradi stratili. Ovšem, čo sa týka tvojho vzťahu k mojej sesternici, odporúčam ti, aby si ho čo najskôr ukončil. Rina si dá povedať, ak nie od teba, nájdem spôsob, akým ju oslobodím.“
„Ja predsa Rine nechcem ublížiť,“ povedal rozhodne Dávid.
„To by som ti ani neradil,“ pohol sa Andy k dverám.
Dlhší rozhovor na túto tému nemal význam. Šéf oznámil zamestnancovi, čo bolo nevyhnutné a prípadné námietky jednoducho odmietal. Absolútne ho netankovalo, čo si o jeho rozkaze myslia zúčastnené osoby.
S Rinou mal totiž výmenu názorov včera a škaredo sa pohádali. Marián Sameš mu pri osočovaní Dávida výdatne pomáhal, čo Rinu privádzalo do nepredstaviteľnej zúrivosti. Kam sa podela tichá, nežná, trpezlivá víla, ktorá už len svojou existenciou spôsobovala dobro? Zrazu pred nimi stála bojovná Jana z Arku. Najprv iba počúvala, dávajúc si v duchu dokopy odpovede na ich dôvodenie, argumenty, no ich dlho trvajúce duo prerušila ráznymi slovami: „Zbytočne sa namáhate, chlapci. Ja nie som mäkký koláč, na ktorý stačí dať sladkú polevu a zjesť ho. Také ľahké to so mnou nebude.“ Nevzdávali sa a v nočných hodinách sa rozišli v ostrej, nepríjemnej hádke.
Rina sa pokúšala telefonicky spojiť s Dávidom. V ateliéri jej pokusy stroskotali u bratranca, na domácom čísle sa ozval buď záznamník alebo Lukáš.
Z pohrebu Ely Kobelovej sa vracala v sprievode Mariána. Nadmieru rozrušená mu dovolila podopierať ju a neuvedomujúc si to, odprevadil ju až domov. Vďaka Andymu sa celkom obstojne vyznal v dome, takže bez problémov uvaril čaj. Skrehnutá Rina rada prijala horúcu tekutinu. Marián vzal do dlaní jej studené nohy a jemne ich trel.
„Čo robíš?“ chcela sa odtiahnuť.
„Hrejem ti nohy,“ usmial sa, pričom jej prechádzal prstami po členkoch, zablúdil na lýtka, dotkol sa kolien. „Si celá studená.“
„Okamžite prestaň,“ ťahala nohu k sebe, ale mala ju ako v kliešťach.
„Prečo?“ vzhliadol k nej nevinne. „Robí ti to dobre, nie? Keby si si dala dolu tie silonky, bolo by to účinnejšie, ver mi. Som v tom odborník. Ach, Rina, začínaš sa chvieť vzrušením, je to príjemné, však?“
Kľačal pred Rinou a trúfalo žiadostivé ruky chceli uväzniť i druhú nohu. Ich majiteľka bola rýchlejšia. Položila pravé chodidlo na rameno muža a odstrčila ho. Vymrštila sa z gauča ako šíp z luku, bleskurýchlo otvorila dvere na obývačke.
„Zmizni!“ zasyčala nenávistne.
Marián pomaly vstal. S ironickým úsmevom na perách, s chladnými očami sa priblížil k Rine. „Viem, že máš kurz sebaobrany,“ uškrnul sa. „V mojom prípade ti nepomôže, aj tak ťa dostanem. Dávid môže mať nehodu, potom budeš možno múdrejšia.“
„Nenávidím ťa,“ povedala znechutene.
„Aspoň niečo ku mne cítiš,“ skonštatoval sucho. „Aj trpezlivosť má svoje hranice. Rina, si nebezpečne blízko, nenúť ma, aby som ti musel ublížiť. Neber to ako vyhrážanie, dúfam, že na to prídeš sama. Budeš moja.“

Pokračovanie v budúcom čísle




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová