ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z minulého čísla)

„Prečo práve ja?“ zaúpela nešťastne. V jeho hlase cítila hrozivú pravdu. Marián je odhodlaný predsavzatie uskutočniť.
„Si iná ako ostatné ženy.“
„Hlúposť,“ cúvala pred ním do chodby. Stačili mu dva dlhšie kroky, aby ju mohol stisnúť v náručí. V tom momente sa otvorili vchodové dvere.
„Krásny obrázok!“ zahlaholil Andyho zvučný hlas. „Som rád, že si dostala rozum, Rina. Blahoželám.“
„Nemáš k čomu,“ snažila sa vyvliecť z Mariánovho zovretia. Ten však nemal v úmysle len tak ľahko pustiť získanú korisť. Viedol ju späť do obývačky, kde zvonil telefón. Zdvihol Andy.
„Ahoj, Dávid,“ povedal radostne a pozrel na sesternicu, ktorá sa zúfalo skúšala vyslobodiť z pevného objatia. „Áno, Rina je doma, lenže vieš, je zaneprázdnená. Aby som bol presný, má s Mariánom intímne jednanie.“
„Nie!“ skríkla Rina z celej sily.
„Len pokoj, Rinuška,“ položil Andy slúchadlo. „Starkú som odviezol ku Karolovi, nech trocha pookreje medzi jeho príbuzenstvom a o teba sa postará Marián, aby si nebola v dome sama.“
„Čo si to dovoľuješ?“ vyrútila sa na neho. „Kto ti dal právo zariaďovať mi život?!“
„Ja chcem iba tvoje dobro,“ sadol si bratranec do kresla. „Sadni si, Rina a počúvaj ma.“
„Ty chceš moje dobro,“ opakovala sarkasticky. „Tak si buď istý, že ja si ho nedám vziať. Vypadnite! Obaja!“
„Zaťatosť je energiou hlúposti,“ ozval sa Marián a odstúpil od nej.
„Vtom prípade radšej budem hlúpa,“ vyhlásila pokojne.
„Mala by si nás počúvnuť,“ nalial Andy do pohárov víno. „So starkinou pomocou už počítať nemôžeš a kým odišla, musel som jej sľúbiť, že sa o teba postarám, urobím, čo považujem za správne, aby si bola šťastná.“
„To znamená?“ vzala Rina do ruky šálku s čajom.
„To znamená, že som čosi ako tvoj poručník.“
„Ha – ha – ha,“ povedala bez úsmevu. „Zrejme ti uniklo, že som dospelá, mám dvadsaťštyri. Poručníctvo sa týka maloletých.“
„A nesvojprávnych,“ dodal tvrdo.
„Prosím?“
„Vždy si si vedela zrátať, čo je pre teba výhodné. Nechcem tvrdiť, že si vypočítavá, veď tvoje múdre uvažovanie pomohlo aj iným ľuďom, ale teraz vzhľadom na tvoj zdravotný stav potrebuješ vedľa seba citlivého, vnímavého človeka, ktorý bude stále s tebou a nie voľajakého fotografa, čo pre teba nemá nikdy čas.“
Rine naskočili zimomriavky a neboli od zimy. Andyho správanie i tón naznačovali blížiace sa nebezpečenstvo v podobe krutej, zlomyseľnej starostlivosti. Och, keby tu tak bola Karola alebo aspoň stará mama! Musím sa im sama ubrániť.
„Ako si to vlastne celé predstavuješ?“ opýtala sa akoby šlo o nejakú hru.
„Ja?“ zasmial sa Andy a vstal. „Dávam ti iba návrh. Napokon, na vysvetľovanie je tu Marián. Idem do nemocnice za Karolou, večer sa vám ozvem.“
Hystéria nepatrila medzi vlastnosti Riny Jergelovej, no v týchto chvíľach nebola ďaleko od výbuchu, ktorý by uvolnil zhromažďujúce sa napätie vo vnútri nešťastného dievčaťa. Mozgové bunky mali poplach. Myšlienkové pochody naberali na rýchlosti, ale Rina im nedovolila vyjsť von, kým sa neupokojili. Zdá sa, že si bude musieť odvyknúť nahlas vyslovovať rôzne repliky, ktorými doteraz nadobúdala duševnú rovnováhu a kompenzovala nimi strach z napätia.

...
V ten večer odišiel Marián Sameš bez dlhých rečí. Jednoducho povedal dobrú noc a niekoľko dní okrem pracovných príležitostí sa s ním Rina nestretla. To by jej vôbec nevadilo, naopak, bola rada, hoci stále na sebe cítila Mariánove chladné oči.
Viac ju trápil Dávid. Vedela, že je sám doma, ale keď mu telefonovala, neprihlásil sa, radšej nechal spustiť záznamník. Konečne sa jej podarilo chytiť Lukáša. Počkala si na neho pred potravinami.
„Ahoj, Lukáš,“ prihovorila sa mu a všimla si, že chlapec zostal v pomykove. „Máme spoločnú cestu, nie?“
„No, vieš, Rina,“ koktal, obzerajúc sa okolo seba. „Ešte musím do... do...“
„Domov,“ kývla hlavou Rina. „Poďme, neuhryznem ťa.“
„Budeme mať nepríjemnosti,“ dudral so sklonenou hlavou.
„Chcem vedieť, prečo sa mi Dávid vyhýba, potom ti dám pokoj.“
„To sa nevieš dohádať?“ zlostne na ňu zazrel. „Dávid mi všetko porozprával. Nemal ťa poznať, mohol si ušetriť trápenie a vyhrážky od tvojich priateľov. Myslel som, že si iná... Dočerta, veď tebe je úplne jedno s kým... Najprv Stano, teraz ten tvoj kolega..., čo si obecná?“
„Čo to trepeš?“ Rina užasnuto, neveriaco zastala a rozšírenými očami hľadela na nahnevaného chlapca.
„Dostali sme to na papieri, čo si ty zač, o tých telefonátoch ani nehovorím. Daj nám pokoj, Rina.“
„Vy ste uverili nejakým sprostým anonymom?“ Rine sa tlačila do hrdla obrovská hrča ľútosti. Napriek tomu, že mala ťažký nákup, stíhala zrýchlenej Lukášovej chôdzi. Očami plnými sĺz ledva videla na chodník.
„Chcem hovoriť s Dávidom,“ povedala zadychčane pred ich bránou a pchala sa za Lukášom.
„Nie je doma,“ vystrel Lukáš prudko voľnú ruku pred seba, čím dievča zastavil. „A pre teba nikdy nebude, ani ja.“
Nemohla sa s ním biť. Len čo za sebou zavrela dvere, položila nákup na stôl v kuchyni a prepukla v bezmocný, zúfalý plač. To nemôže byť pravda! Vari je Dávid tak ľahkoverný, že mu stačia pochybné informácie akýchsi vymyslených anonymov?! Nie, ja to takto nenechám! Stoj čo stoj sa musím s Dávidom rozprávať!
„Ahoj, Rina.“ Marián stál opretý o zárubňu a pobavene pozeral na prekvapenú dievčinu.
„Čo tu robíš? Ako si sem dostal?“
„Čakám na teba skoro pol hodiny,“ sadol si oproti Rine. „Pochopila si? Zabudneš na Dávida, ja mám času dosť.“
„Ja tiež. Si dosť naivný, ak si myslíš, že ma takto násilne získaš.“
„Násilie používam len v krajnom prípade.“ Jeho arogantný smiech zaznel ako krátka dávka zo samopalu. „Dúfam, že ma k nemu nedonútiš. Dohodneme sa, Rina, ja to viem, lebo si rozumná žena, ktorá vie, čo chce a čo je pre ňu výhodné... Budeme si na seba pomaly zvykať, preto je nevyhnutné, aby som sa sem dostal, keď nebudeš doma, aby som ti mohol pomáhať napríklad s varením. Dokážem spraviť vynikajúce naše i zahraničné špeciality, všetky prsty si oblížeš. Pozri, záleží už iba na tebe, či budeme dokonalá rodina.“
To určite! S tebou si ja rodinu nezaložím, v žiadnom prípade nepočítaj s tým, že budeme my dvaja manželia. Nahlas však povedala: „Prečo si si vybral za obeť akurát mňa, veď v meste je plno krajších a možno i rozumnejších žien, ktoré by iste tvoju lákavú ponuku bez váhania prijali."
„Ach, Rina, ty sa cítiš ako obeť? Ale ja ťa milujem!“
„Celkom dobre by som sa zaobišla bez tvojej lásky, pretože ja ťa neľúbim a kým budem žiť, ľúbiť ťa nebudem!“
„To teraz ešte nemôžeš vedieť,“ vyhlásil Marián samoľúbo. „Som presvedčený, že získam tvoje srdce.“
„A keď nie?“
„Bol by som nešťastný, keby sa Dávidovi niečo stalo.“
„Vydieraš ma?“
„Fuj, nepekné to slovo,“ zaškeril sa. „Upozorňujem, Rina, nič iné. Dopraj mu, aby si aj on našiel novú lásku. Je ešte mladý.“
Rina musela pozbierať všetky sily, aby sa ovládla a jednou ranou mu nezotrela z ksichtu ten sebaistý výraz. Dodnes jej nikdy nenapadlo, že by vôbec niekedy mohla udrieť nejakého muža, ale v tejto chvíli, na môj dušu, mala sto chutí to urobiť. Ak sa bude naďalej vyškierať, neručím za seba.
Začala odkladať nákup, horúčkovito rozmýšľajúc nad bezútešnou situáciou. Nedalo sa predpokladať, že by Marián Sameš upustil od svojho zámeru, no Rina sa tiež bez boja nevzdá. Len keby mohla hovoriť s Dávidom, aby s určitosťou vedela, či jej boj nebude zbytočný. Ak sa on odvráti... Fakt, čo ak ju nechce, čo ak sa rozhodol, že nebude riskovať! Pri tejto myšlienke sa Riny zmocnila slabosť a do uší sa dostavil zvuk zvonov, ktorý ju prinútil sadnúť si na stoličku a ruky jej vyleteli k ušiam.
„Čo ti je, Rina?“ opýtal sa Marián.
„Nič,“ odvrkla.
„No tak, mne sa predsa musíš zdôveriť, aby som ti mohol pomôcť. Povedz, čo ťa trápi, som tvoj budúci manžel, takže mám právo vedieť o tebe všetko.“
„Ty v tomto dome nemáš žiadne práva,“ pokrútila unavene hlavou a uprela na neho modré oči zastreté bolesťou. „Naozaj si myslíš, že tu budeš z ničoho nič bývať, naozaj si myslíš, že si ľahnem s tebou do postele, naozaj si myslíš, že sa nebudem brániť a...“
„Ja to viem, Rina,“ prerušil ju rýchlo, lebo začínala zvyšovať hlas a nahnevane sa postavila proti nemu. „A ešte všeličo iné, dokážem si to totiž zariadiť. Si takáto malinká, uvedom si láskavo, že tvoj odpor ti bude situáciu zhoršovať. Pamätaj si, príde čas, kedy ma budeš na kolenách prosiť. Teraz sa choď obliecť, ideme na večeru.“
Ohúrene na neho hľadela, neschopná pohybu. Možno iba snívam, možno keď odídem a vrátim sa, už tu nebude. Nečakane zazvonil telefón, až sa Rina strhla. Marián sa ponáhľal do obývačky, ale hneď prišiel nazad.
„Volá ťa starká.“
„To som ja, stará mama,“ povedala do slúchadla bez štipky radosti. Marián neskrývane načúval.
„Bodaj to čert zobral,“ hromžila Anastázia Jergelová. Oslovenie „stará mama“ bolo tajným znamením od vnučky, ktoré upozorňovalo, že sa deje niečo vážne a Rina o tom nemôže hovoriť do telefónu. „Vedela som, že sa voľačo stalo. Spískal to Andy, čo?“
„Áno, stará mama.“
„To čudo ťa sleduje?“
„Áno, stará mama.“
„Dočerta! Počúvaj ma, Rina, idem okamžite domov a toho darebáka vyhodím.“
„Príď, prosím ťa, potrebujem...“
Marián vzal Rine slúchadlo z ruky a milo doň oznámil: „O potreby vašej vnučky sa rád postarám, pani Jergelová. Dnes nebudeme doma, ideme von. Dám vám vedieť, kedy môžete prísť. Dovidenia.“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová