O nevšednom zážitku hovorí Karol Slabák

Ponuka zúčastniť sa preletu Álp teplovzdušným balónom v posádke českého tímu sa jednoducho neodmieta, a tak si zháňam potrebné veci podľa manuálu od organizátora tejto exkluzívnej akcie. Ide o dlhý let naprieč celým horským masívom vo výške 5000 metrov a preto: oblečenie do mínus 30 stupňov Celzia, chemický ohrev nôh, kyslík, výbavu na prežitie v horách na 2 dni, náhradné zdroje pre elektroniku a mnoho ďalších vecí. Let je naplánovaný na stredu 25. januára a preto už v pondelok cestujem na Moravu, pridávam sa k posádke domácich balonárov a vyrážame s technikou do rakúskeho lyžiarskeho strediska Filzmoos pri Schladmingu. Je tu centrum rakúskych pilotov profesionálov, ktorí pravidelne robia pasažierske lety ponad vrchol Dachsteinu a okolitých hrebeňov.


To, na čo sa teraz chystáme, je ale niečo iné, zriedkavé a vyžaduje si to dôkladnú technickú a organizačnú prípravu. Podľa domácich je takýto prelet možný len v termíne od decembra do polovice februára, v ktorom je potrebné vystihnúť vhodné, málo oblačné počasie so silným prúdením od severu. Jedine to dáva záruku pre prelet naprieč 150 kilometrov rozľahlého masívu 3- tisícoviek, pričom s pristátím je možné počítať až v bezpečnej vzdialenosti na rovinách za nimi. Naplánovaný je let pre deväť balónov z letiska St. Johann in Tirol s predpokladanou dĺžkou letu päť hodín, pričom prúdenie potrebnej rýchlosti a smeru sa očakáva až od hladiny 5000 metrov. Pre náš balón to znamená vtesnať do koša osem veľkých (55 kilogramových) fliaš propánu, čo značne redukuje životný priestor 3 - člennej posádke koša. Navyše náš tretí člen - profesionálny fotograf českého denníka Blesk, nám zaberá jeho značnú časť svojim fotografickým náradím.
Zhruba o 10.30 hod. sa vznášame k oblohe v snahe čo najmenej sa vzdialiť od lídra celej skupiny Petra Flaggla, ktorý vo svojom obrovskom balóne vezie dvanásť rakúskych pasažierov. Tento skúsený harcovník, má už na svojom konte 3100 štartov a zabezpečuje letovú koordináciu s dispečermi okolitých letísk pre celú skupinu balónov. S narastajúcou výškou sa pred nami odkrýva nádherná panoráma množstva zasnežených štítov, pričom južným smerom, ktorým máme letieť vidieť len nekončiace sa horské masívy až po horizont dohľadnosti. Vo výške 4500 metrov GPS navigácia signalizuje rýchlosť letu len 25 km/hod., čo je pre prelet žalostne málo a navyše, moji dvaja spolupasažieri začínajú mať problémy s dýchaním. V snahe šetriť zásoby kyslíkových sprejov, ktorých máme len šesť a každý z nich stačí len na 40 nadýchnutí, navrhujem kolegovi Jarkovi, aby ich používal len on s fotografom Martinom a ja budem zatiaľ pilotovať, pokiaľ mi to pôjde. Snažím sa čo najviac zhlboka dýchať a v mysli preberám núdzový variant transportu balóna, z niektorej doliny nekonečných horských masívov, po vyčerpaní zásob paliva.
Podľa večerného predletového rozboru je totiž v pohotovosti nákladná helikoptéra na núdzovej linke 112, ktorá v podvese dokáže zbalený balón odtransportovať za "púhych" 120 eur za 1 letovú minútu.
Nezostáva nič iné len stále stúpať a dávať pozor na plameň horákov, ktorý sa rednúcim vzduchom postupne predlžuje a reálne hrozí prepálenie vnútorného lanovania paraventilov. Preto sa snažím pracovať len s krátkymi a častými dávkami, až do dostúpania na potrebnú výšku, ktorú však v danej chvíli ešte nepoznám .Našťastie to netrvá až tak dlho, rýchlosť letu začína postupne narastať - presne podľa prognózy domácich, o ktorej som už začal pochybovať.
Občas sa mi stane, že si začínam pliesť údaj o rýchlosti stúpania s letovou rýchlosťou. Že by to bolo tým kyslíkom? Nádherné zasnežené štíty sa pod prúteným košom dávajú do pohybu a my konečne vieme, že sme na správnom mieste, v správny čas, nech to stojí hockoľko... Pohľad na prístroje začína byť v skutku zaujímavý - výška 5524 metrov, rýchlosť 127km/h, pričom v koši vládne neuveriteľný kľud prerušovaný len zvukom uzávierok fotoaparátov a letových horákov. V tejto chvíli sme spomedzi ostatných najvyššie a pomerne rýchlo dobiehame skupinku piatich balónov pred nami. Potom už len stačí vyklesať na ich letovú hladinu a nechať sa spoločne unášať, pre nás priateľsky nakloneným, vzdušným prúdením. Navzájom sa fotíme pokrikujeme na seba, doslova a do písmena sme v siedmom nebi. Túto pohodu len sporadicky prerušuje zvuk motorov dopravných lietadiel, s nezvyčajne dlho doznievajúcou ozvenou od všadeprítomných pohorí.


piloti Karol Slabák a Jaroslav Staňa, fotograf Martin Sekanina

Zhruba po 80 - tich minútach letu míňame horský masív Hohertauern s najvyšším vrcholom Grosglockner 3979 metrov. Obloha je absolútne jasná a všetko okolo nás je ako na dlani s perfektnou dohľadnosťou až po Triglav v Slovinsku. Dvadsať minút na to nám navigácia signalizuje prelet talianskych hraníc netušiac, že to najkrajšie nás ešte len čaká.
Reliéf zasnežených vrcholov a hlbokých dolín vystrieda panoráma ostrých skalnatých štítov úžasne fotogenických Dolomitov, za ktorými sa trblieta morská hladina Benátskeho zálivu. V údolí pod nimi vidíme známe lyžiarske stredisko Cortina d Ampezzo. „Chce to spoločnú snímku,“ dobiedzam do Martina, ktorý bez prestávky strieda fotoaparáty.
A tak na nohe fotografického statívu vysúvame von z koša provizórne pripáskovaný jeden z jeho drahých foťákov s aktivovanou samospúšťou.
Nad diaľnicou Udine - Padova, podľa vopred dohodnutých inštrukcií začíname vyklesávať a ja sa neviem ubrániť pocitu, že to po morské pobrežie ani nestihneme. Netrvá však dlho a naša rýchlosť začína klesať, dokonca od 1500 metrovej výšky nás to začína vracať späť. O 13.32 hod. jemne dosadáme na poli s už klíčiacim porastom v blízkosti mestečka Mareno di Piave, asi 40 kilometrov severovýchodne od Benátok .
Ani sa nestíhame zbaviť nadbytočných polárnych vrstiev odevu a už sme obkolesení zvedavými malými divákmi miestnej materskej škôlky, ktorí si to s nami očividne užívajú.
Z tvrdej alpskej zimy po rovných troch hodinách letu, plní dojmov a skúseností sa náhle ocitáme v úplne inom ročnom období. Až vtedy mi dochádza, že o taký mesiac tu už bude na naše pomery leto a pristátie na pravé poludnie by už mohlo byť hodne riskantné.
Záznam z GPS logeru nám ukazuje - maximálne dosiahnutá nadmorská výška 5604 metrov, - maximálna rýchlosť 132 km/h, - celková uletená vzdialenosť 194 km.
A čo k tomu viac dodať? Perfektne naplánovaný let s istotou v neistote jasne dokumentuje profesionalitu a skúsenosť domácich balonárov, bez podpory ktorých by z nás do toho určite nikto nešiel. A tak novučký reklamný balón priateľov z Břestku pri Uherskom Hradišti, s grafikou na jeho obale "DARUJ ZÁŽITEK", to úplne vystihuje a ja im a jemu za to ďakujem .

Let v číslach:
Maximálna rýchlosť: 132/km/h
Maximálna výška: 5604 m
Teplota v koši: - 6 stupňov Celzia
Teplota vonku: - 26 stupňov Celzia
Vzdialenosť: 194 km





Autor (zdroj): Karol Slabák