ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z minulého čísla)

Rina neveriaco zízala do jeho tváre. „Čo si to dovoľuješ? Nejdem s tebou na večeru.“
„No,“ zatiahol posmešne. „Mala by si, pretože podľa môjho názoru si zaslúžiš aspoň raz týždenne byť v centre pozornosti špičkového kuchára. Obleč si tie béžové šaty, prosím.“
„Odkiaľ vieš o mojich šatách?“
„Trocha som sa tu dnes poobzeral, aby som vedel, čo ti v šatníku chýba.“
„Aha,“ sadla si do kresla. „Povedz, Marián, kde sa v tebe berie toľko drzosti? Nikdy som o tebe nemala vysokú mienku, no zo dňa na deň viac a viac ma presviedčaš, že si obyčajný psychopat. Neberieš ohľad na to, čo ti vravím. Najprv dievčatá u nás, teraz ja... Kto bude ďalší? Na kom si ešte chceš vyskúšať svoje psychopatické schopnosti? Lieč sa a mne daj pokoj.“
„Milujem ťa, Rina,“ precedil skrz zuby poblednutý Marián. „Azda je zamilovaný človek psychopat? Čo to trepeš, prosím ťa?!“
„Ty sa tak správaš!“ skríkla zdesene. „Prečo si prehľadával celý dom? Kto ti dovolil nazerať do skríň? Jasne som povedala, že ťa nechcem! Prečo neodídeš?“
Na niekoľko okamihov zavládlo v izbe mrazivé ticho. Rina s prosbou v očiach pozerala Mariánovi do strnulej tváre, v ktorej však nenašla kúsok pochopenia.
„Milujem ťa, Rina,“ zopakoval tvrdo. Priskočil k nej, schmatol ju na temene hlavy za vlasy, čím ju prinútil vstať. „Aj ja mám kurz sebaobrany, maličká, choď sa obliecť.“


Anastázia Jergelová stála nerozhodne pred bránou vlastného domu. Nikde sa nesvietilo, ale je možné, že mali okná zastreté žalúziami. Skúsila zvoniť – nik sa nehlásil. Zrazu starú pani upútal pohyb pri susednom dome.
„Dávid, si to ty?“ zakričala a pobehla smerom k nemu. Postava pristúpila k plotu. „Som rada, že ťa vidím, Dávid. Povedz, čo sa robí v našom dome? Kde je Rina?“
„Vašu vnučku nepoznám,“ znela tichá odpoveď.
„Ejha, mladý pán, na to musíš mať čertovský dôvod,“ povedala zaskočene Anastázia. „Pozri..., nechceš ma pozvať dnu?“
„Uhádli ste, nechcem,“ odvrátil sa Dávid.
„Len pomaly, chlapče. Rina je veľmi citlivé dievča, nemôžeš sa na ňu mírnix – dírnix vykašľať. Vieš, čo všetko prežila... Ako dlho ste obaja čakali...“
„Prestaňte!“ okríkol ju Dávid zlostne. „Nedajte sa vysmiať! Alebo si mám myslieť, že ste sa na staré kolená dali na klamanie? Celý čas ste ma pekne vodili za nos, vážená pani. A ja, hlupák, som robil zamilovaného idiota!“
„Hlúpo a idiotsky sa správaš v tejto chvíli, Dávid,“ povedala pokojne a zamierila k svojmu domu.
S malou vreckovou baterkou prešla celý dom. Napokon ostala sedieť potme v spálni, kam si odložila topánky.


(Pokračovanie v budúcom čísle)



Autor (zdroj): Jaroslava Núterová