Svoje rozhodnutie by nemenili ani po štvrťstoročnej bilancii

Pri príležitosti 74. výročia organizovanej výučby Železiarní Podbrezová si pripomíname aj ďalšie výročie. Od okamihu, ako prevzali svoje vysvedčenia prví maturanti SOU hutníckeho v študijnom odbore hutník operátor, uplynie v posledný májový týždeň 25 rokov.

Všetkých devätnásť študentov úspešne zmaturovalo, medzi najlepších študentov triedy patrili Marián Makúch, Rudolf Molčan, Eduard Prokopec, Dušan Kováčik a Miloš Donoval. Pätnásť absolventov nastúpilo do pracovného pomeru v materskej spoločnosti a traja sa rozhodli pre štúdium na VŠT - Hutníckej fakulte v Košiciach. Bývalej triednej učiteľky Ing. Anny Čukanovej sme sa po štvrťstoročí opýtali:

Ako si spomínate na svojich prvých zverencov? - Pri spomienke na moju prvú triedu sa nevyhnem nostalgii. V pamäti každého triedneho učiteľa sa vždy najviac spomienok uloží na jeho prvú triedu. V septembri 1985, s novými očakávaniami, som nastúpila do SOU hutníckeho Podbrezová, ako učiteľka odborných predmetov. Zároveň som bola menovaná triednou učiteľkou III.A. Začiatok bol nezvyčajný, lebo moji zverenci boli ešte za odmenu, ako najlepšia trieda, na pobyte v Juhoslávii. Škola pre nich začala až v druhom septembrovom týždni. Myslím, že očakávania boli z oboch strán. Kto to je? Ako budeme spolu vychádzať, atď. S odstupom času konštatujem, že boli to deti s rôznymi radosťami i starosťami. Viem, že sa nám podarilo vytvoriť dobrý kolektív. Z mojej strany by som ich určite nemenila za žiadnych iných žiakov. Mám na nich toľko spomienok, že ťažko niečo vybrať.

Páčilo sa mi, že vedeli vždy niečo vymyslieť. Bol s nimi aj kopec zábavy, ale na druhej strane, vždy patrili medzi najlepších. Dosahovali výsledky, s ktorými sa dalo pochváliť. Na každého z nich mám v srdci uložené množstvo spomienok, čo ho trápilo, z čoho sa tešil ... Doteraz spomínam, ako som raz v piatok mojich štvrtákov nechala po škole. Mala som výčitky, či to bolo dobré. Porozprávali sme sa však aj o témach, na ktoré inokedy nebol čas. Mala som pocit, že sa im ani nechcelo ísť domov.

Badáte rozdiel medzi tými študentmi a súčasnými?
- Porovnávanie je vždy ťažké. Každá doba prináša niečo nové – dobré, i menej dobré. Deti však ostávajú vždy deťmi a vždy treba k nim pristupovať s láskou.
V súčasnosti mám dojem, že všetci sú akosi viac uponáhľaní a na mládež ostáva menej času. V rodinách riešia množstvo rôznych problémov. V školách sa snažia plniť hlavne vedomostnú základňu. Môj názor je, že dnešným deťom často chýba teplo ľudskej dlane. Každý človek by mal využiť ponúkanú otvorenosť našich detí a dať im toľko citu, koľko vládze. Určite to nebude zbytočná námaha, lebo v budúcnosti budeme žať, čo sme zasiali.

Stretávate so svojimi prvými maturantmi? Aké je ich uplatnenie v živote?
- Stretávame sa, ale nikdy nie v plnom zastúpení, ako pred 25 rokmi. Sú to klasické stretnutia maturantov v päťročných intervaloch. Mňa stále potešia aj náhodné stretnutia, pri ktorých sa dozviem, ako sa im darí. S niektorými sa teraz stretávam aj na pôde školy, ako s rodičmi terajších žiakov. Som možno optimistka, keď si namýšľam, že aj preto je to tak, že okrem spomienok, súčasná škola je to najlepšie, aj pre deti našich absolventov. Mimochodom vediem si zoznam všetkých absolventov školy od roku 1985. Mám informáciu, že 9 z mojich prvých zverencov pracuje v Železiarňach Podbrezová a.s. na rôznych pracovných pozíciách. Zároveň sa teším na avizované ďalšie stretnutie s nimi.

Oslovili sme aj prvých maturantov, dnes „štyridsiatnikov“, patriacich do rodiny železiarov: „Keby ste mohli všetko vrátiť späť, akú cestu by ste volili?“

Eduard PROKOPEC, valcovňa bezšvíkových rúr - Určite by som si volil podobnú cestu, banujem však, že som nedokončil vysokú školu. Človek to pochopí až neskôr, že ak chce dosiahnuť niečo viac, ten diplom je k tomu potrebný. S prácou, ktorú vykonávam som však spokojný.

Miloš Donoval, valcovňa bezšvíkových rúr - S dnešnými skúsenosťami a vedomosťami asi len to, že ma "nelákalo" pokračovať ďalej v štúdiu a hneď po ukončení som nastúpil do železiarní. A v dnešnej dobe, keď je problém so zamestnaním, to vnímam úplne inak, ako správny krok. Takže som v podstate spokojný. Robím to, čo som sa vyučil.

Ing. Marián Makúch, ťaháreň rúr - Veľmi ťažká otázka, nakoľko odpoveď na to, čo by bolo a akou cestou by sa môj súkromný a aj pracovný život uberal v prípade, že by som si zvolil inú cestu, sa nikdy nedozviem. A je to v podstate správne, lebo ľudia by nemali ľutovať svoje minulé rozhodnutia, ale mali by žiť pre prítomnosť a snažiť sa, aby ich budúce rozhodnutia boli čo najsprávnejšie. A čo sa týka môjho výberu cesty, dnes s odstupom 29 rokov, môžem len konštatovať, že rozhodnutie, ktoré som urobil v 14 rokoch, a to ísť do SOU - hutníckeho v Podbrezovej, bolo z mojej strany správnym rozhodnutím a vôbec. Nie každý má v živote totiž šťastie vyučiť sa remeslu, následne ukončiť vysokú školu a zamestnať sa v spoločnosti, ktorá má okrem minulosti a prítomnosti aj budúcnosť, ku ktorej by som chcel svojou prácou prispievať aj ja. Takže odpoveď na vašu otázku je; ak by som mal možnosť vrátiť všetko späť, zvolil by som si rovnakú cestu, ale niektoré čiastkové rozhodnutia by asi boli iné.

Rudolf Molčan, odbor riadenia kvality - Ťažko jednoznačne odpovedať, hlavne preto, že nepatrím medzi ľudí, ktorí sa pozerajú do minulosti a rozmýšľajú, čo urobili správne. Skôr sa zamýšľam nad rozhodnutiami, ktoré ovplyvnia budúcnosť. A odpoveďou na vašu otázku by mohlo byť to, že od skončenia školy s prestávkou desať mesiacov som bol stále zamestnancom Železiarní Podbrezová. V súčasnosti pracujem v odbore defektoskopie, kde som už pätnásť rokov. Prvých deväť rokov som pracoval v oceliarni na pozícii, pre ktorú som študoval štyri roky, na ktoré rád spomínam.

Dušan KOVÁČIK, druhovýroba - Na vašu otázku nie je také jednoduché odpovedať. Teraz už viem, čo som prežil a určite nebanujem. Vtedy nebolo tých príležitostí až tak veľa ako má mládež teraz. Bol som mladý a nevedel, čo ma poriadne čaká. Žiadne možnosti, či sny o práci alebo štúdiu v zahraničí. Gymnázium či priemyslovku som nevolil z dôvodu, že som neuvažoval o vysokej škole. Videl som určité zázemie vo veľkej a úspešnej fabrike. A tak som sa rozhodol pre Podbrezovú. A tak s najväčšou pravdepodobnosťou by som inú cestu nevolil. Nebanujem a na školu mám viac dobrých ako zlých spomienok. Začínali sme v starej učňovke a na stavbe novej sme sa aj vlastnoručne podieľali v rámci odborného výcviku. Najlepšie spomienky mám na triednu učiteľku p. Čukanovú, ale aj na ostatný učiteľský zbor spomínam v dobrom. V triede sme boli dobrý kolektív. S viacerými spolužiakmi sa stretávam tu vo fabrike. Dúfam, že s tými, čo nepracujú v ŽP, sa stretneme v blízkom období.

Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová