ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z min. čísla)

Prešiel si rukami po tvári, tuho zažmúril oči, snažiac sa o poriadok v hlave. Bolo to pre neho veľmi ťažké, pretože znovu v duchu prežíval nepríjemné chvíle pred rokom v Bratislave.
Z ničoho nič v ňom skrslo strašné podozrenie, ktoré sa bál domyslieť do konca.
„Dočerta, len to nie,“ vykĺzlo mu z úst.
„Čo je? Si bledý ako stena,“ povedala mladá žena a od strachu sa jej chvela spodná pera.
„Karola,“ chytil ju nástojčivo za plecia a najmodrejšie oči uprel do vystrašených Karoliných. „Myslíš, že tvoj manžel je v ateliéri?“
„Hovoril, že bude mimo mesta,“ vyriekla ťažko.
„Potrebujem sa dostať do trezoru.“
„Preboha, načo?“
„Myslím, že Rinu chcú použiť ako... “ šľahol pohľadom po Lukášovi, ktorý stál pri okne a pozeral do susednej záhrady. „...modelku,“ dokončil tíško.
„Ako ti to napadlo?“ klesla Karola na gauč.
„Neviem,“ založil si ruky na hrudi. „Mám taký nepríjemný pocit. Andy sa dobrý mesiac správa čudne. Ty máš náhradné kľúče, nie?“
„Mám,“ prikývla zamyslene.
„Idú preč,“ hlásil Lukáš od okna. „Rina a traja chlapi.“
„Rine teraz nepomôžeme,“ zamračil sa Dávid. „Karola, dáš mi tie kľúče?“
„Pravdaže.“
Detský kočík poskladali, naložili do Dávidovho auta a odviezli sa ku Karole. Chvíľu trvalo, kým našla kľúče, lebo neboli na obvyklom mieste. Andy ich mal v nočnom stolíku.
Novembrový večer bol ako stvorený na tajnú výpravu. Dávid zaparkoval auto na parkovisku za obchodným domom a ostatok cesty prešiel pešo. Bola hmla, mrholilo, námestie zívalo prázdnotou, sem – tam prešlo nejaké auto či autobus.
Dávid zarazene zostal stáť pri mreži. Zámka bola zvnútra odomknutá, čo značí, že niekto je v ateliéri. Zlodeji alebo majiteľ? Ten predsa tvrdil, že bude mimo mesta!
Nečujne stúpal po točitých schodoch. Keď vyšiel hore, začul hlasy. Zreteľné mužské hlasy, vôbec si nedávali pozor, či ich niekto počuje. Napokon, kto by tu mal čo robiť v takomto čase? Nad dverami do fotokomory, svietilo oznamovacie svetielko, že vnútri sa pracuje. Dávid čakal. Žiarovka zhasla, von vyšiel Andy.
„O nič nejde, Rina,“ dal sa počuť Mariánov netrpezlivý hlas. „Všetko bude..., budeš to znázorňovať, chápeš?“
„Chápem, ale nedonútiš ma,“ znela tichá odpoveď.
„Uvažuj rozumne,“ pridal sa k presviedčaniu Andy. „Vieš, koľko sa zarába na takýchto fotkách? Tu zverejnené nebudú, pôjdu von a podľa toho bude aj pláca. Môžeš na tom iba získať.“
„Mne ako tvojmu manželovi to vadiť nebude,“ zasmial sa Marián. „Ak chceš, môžeme sa potom dohodnúť. Druhá žena by sa nedala toľko prehovárať.“
„Tak si hľadajte tú druhú a mne dajte pokoj,“ povedala Rina.
„Nie tak zhurta, maličká.“ Bolo počuť hrkotanie stoličky. „Máme na teba zmluvu a tú dodržíme. Po dobrom či po zlom. Modriny sa dajú zamaskovať, no myslím si, že ti na starej mame dosť záleží.“
„Dávame ti posledných päť minút na rozmyslenie,“ uzavrel márne presviedčanie Andy.
Nastalo ticho. Dávidovi búšilo srdce až kdesi v hrdle, ruky sa mu chveli od nepredstaviteľnej zlosti. Podozrenie sa, bohužiaľ, potvrdilo... Opatrne nazrel do miestnosti, kde uvidel Rinu. Bola oblečená do bielych hodvábnych šiat siahajúcich po zem, ktoré rafinovane zahaľovali a zároveň naznačovali nádherné krivky jej dievčenského tela. Nebolo pochýb, o aké fotografické umenie tu ide. Majú nejakú šancu brániť sa s holými rukami?
Počkať! Veď s Rinou odchádzali okrem Mariána ešte dvaja chlapi! Kde sú? Čo ak ma videli?
Dávidov predpoklad bol správny. Pocítil štuchnutie do ľavej lopatky a chrapľavý hlas zakričal. „Máme diváka, šéfe!“
Sácal Dávida pred sebou a Rina zdesene vypleštila oči. Andy s Mariánom sa postavili k dievčaťu ako čestná stráž.
„Nó,“ zatiahol Andy posmešne. „Takže sme komplet. Dostavil sa špičkový fotograf, vynikajúca modelka a prostredie si vytvoríme. Rina dostane niečo na povzbudenie, aby to malo šmrnc. Môžeme začať.“
„Moment!“ Dávid sa stihol upokojiť a mohol reálne uvažovať. „Nikdy nefotografujem ľudí proti ich vôli. Rina nesúhlasí a ja...“
„Ale chlapče,“ povedal blahosklonne Marián. „Rina je pod mojou kontrolou a bude robiť čo jej prikážem. Je úplne bezpredmetné o tom diskutovať. Ako moja manželka je povinná ma poslúchať a koniec koncov nič iné jej nezostáva.“
„Nie je ničia manželka,“ namietol Dávid.
„Strácame zbytočne čas,“ obrátil sa k Rine. „Povedz tomu faganovi, na čom sme sa dohodli.“
„Dobre, skúsim ho prehovoriť,“ odvetila Rina. Pristúpila tesne k Dávidovi, studenými prstami ho chytila za ruku a odviedla bližšie k dverám. Traja muži pokojne pripravovali potrebnú scénu.
„Odveď ma odtiaľto, prosím,“ zašepkala plačlivo.
„Pokúsim sa. Kde je štvrtý?“
„Sedí dole v aute.“
„Nevadí, s jedným si poradíme. Budeme utekať na parkovisko za obchodný dom. Poďme!"
Ozlomkrky utekali dolu točitými schodmi, lenže kým dobehli k železnej mreži, počuli za sebou vzrušený šepot i náhliace sa kroky. Rina s Dávidom pokračovali na ulicu. Tam ich čakal štvrtý spoločník s namiereným revolverom. Dávid siahol do bundy a ruku s paralyzátorom zacielil na muža. Sss,... zasyčalo chlapovi do tváre, ten pustil zbraň na zem, takže utečenci rýchlo prebehli okolo neho. Až potom si Dávid všimol, že Rina bosými nohami ťapká po studených novembrových mlákach, no nebol čas sa nad tým zamýšľať. Vtom dievča vykríklo.
Marián ju stihol schmatnúť za vlajúci hodváb, šaty sa roztrhli, ale Dávid Rinu mocne potiahol k sebe. Tichá naháňačka netrvala dlho.
Na rohu Slovenskej sporiteľne vrazili do zabudnutého opilca, ktorý sa oboma rukami zakvačil do Dávidovho rukáva, čím stratili drahocenné sekundy. Jedna Mariánova ruka sa ovinula okolo štíhleho drieku Riny, druhá jej zakryla otvorené ústa.
„Čššš, buď ticho,“ tíšil ju. „Si určená pre iné publikum, to ocení tvoju krásu. Takáto prechádzka ti môže uškodiť.“
Dávid sa konečne striasol opilca a chcel sa vrhnúť na Mariána.
Stoj tam, kde si!“ zavelil Andy. „Zmizni, kým mám dobrú náladu a viac sa mi neukazuj na oči!“
Na prázdne parkovisko prichádzal kamión. Všetci znehybneli, aby ich bystré oči vodiča neobjavili. Rina cítila, že Mariánove zovretie nepatrne povolilo, no vzápätí ju stisol ešte mocnejšie. Zastonala, krútiac hlavou. Očami naplnenými hrôzou merala vzdialenosť k mohutnému kamiónu a vedela, že ak sa teraz neoslobodí, potom sa jej to nepodarí. Odhodlala sa k zúfalému pokusu. Mykla hlavou, z celej sily sa zahryzla Mariánovi do ruky, pričom pocítila sladkú chuť krvi. Kolenom ho kopla do rozkroku a rozbehla sa oproti obrovskému kolosu.
„Rina, nie!“ zvrieskol Dávid a pustil sa za ňou.
Vodič kamiónu prekvapene pozeral na bežiacu ženu v bielom, čo sa mu rútila priamo pod kolesá a potriasol hlavou, či sa mu to nezdá. Hoci rýchlosť bola minimálna, prudko stupil na brzdu, obrovský volant zvrtol doprava. S hrešením vyskočil do dažďa.
„Baba bláznivá, nemáš čo robiť?“ rozčuľoval sa pri ležiacej postave. Kľukol k nej zároveň s Dávidom a spoločne pomohli dievčaťu vstať. „Vďaka bohu,“ vydýchol si uľahčene vodič. „Čo sa vám stalo?“

(Pokračovanie v budúcom čísle)



Autor (zdroj): Jaroslava Núterová