ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Ukončenie poviedky)

„Nič,“ drkotala zubami. „Pošmykla som sa.“
Skôr starší ako mladší chlap si ju podozrievavo premeral. „Bosá, polonahá – nepomýlila si si ročné obdobie? Prečo sa naháňate?“
„To by bolo dlhé vysvetľovanie,“ povedal Dávid. Prehodil Rine cez plecia svoju bundu a pritisol si ju k sebe. „Veľmi ste nám pomohli, vďaka.“
„Všetko v poriadku?“ ozval sa hlas prichádzajúceho policajta. „Vy zaparkujte,“ pozrel na vodiča a obrátil sa k dvojici. „Vy dvaja poďte so mnou.“
Kancelária na policajnej stanici bola strohá, neosobná, ale hlavne tam bolo teplo. Rina nemohla zastaviť triašku, aj keď sedela pri radiátore. Špinavé, studené nohy si vopchala pod seba a zimomravo sa chúlila do Dávidovej bundy.
Policajti chodili hore – dole, nik si ich nevšímal. Množstvo otázok im vírilo hlavou, no Dávid mlčky objímal premrznutú Rinu, snažiac sa ju zahriať vlastným teplom. Netušili, že z dverí ich pozoruje mladý policajt.
„Myslíš, že ich dostali?“ opýtala sa Rina potichu.
„Dúfam,“ vzdychol si Dávid. Chytil jej tvár oboma rukami a zahľadel sa do lesklých očí. „Viem, je to tvoj bratranec, ale uvedomuješ si, čo od teba chcel? Bože môj, ako ťa mohol nútiť!“
„Išlo o veľké peniaze,“ prehovoril policajt a pokročil do miestnosti. Chvíľu postál pri sediacej dvojici, potom vložil do písacieho stroja hárok papiera. „Upozornila nás manželka Andyho Gavláka. Niečo sme tušili, dávali sme na nich pozor. Chýbali nám dôkazy. Teraz ich máme. Tí dvaja síce nechcú rozprávať, ale to, čo sme našli v ateliéri úplne postačí na ich zneškodnenie.“
„Kto je za tým?“ vyskočila vzrušene Rina. Oči policajta si ju pobavene prezerali. Veľká bunda jej skoro skĺzla z pliec, takže tu stála v priesvitných šatách.
„Mhm,“ odkašľal si. „Spíšeme zápisnicu a pôjdete domov. Myslím, že sa potrebujete preobliecť.“
...
Karola Gavláková neplakala. Vypočula súdny rozsudok so zatajeným dychom. Poslala manželovi posledný smutný pohľad a rýchlo odchádzala zo súdnej budovy. Keď sa Andy vráti z výkonu trestu, ich syn bude už dávno chodiť, rozprávať, pýtať sa na otca. Tri roky budú od seba odlúčení vďaka nenásytnosti, nezmyselnej honbe za peniazmi sebeckého Andyho.
Karola nevyužila právo rozlúčiť sa s manželom. Načo? Čo by si tak mali povedať? Jeho správanie hovorilo za všetko. Neprejavil ani kúštik ľútosti, len pri vynesení rozsudku akoby sa máličko prikrčil.
Oproti tomu tvár Mariána Sameša znetvorila pohŕdavá grimasa, ktorá nikoho nenechávala na pochybách o charaktere jej majiteľa.
...

Prešlo pár mesiacov. Opäť sa prebúdzala jar. Rina Jergelová s radosťou konštatovala, že protivné zvony jej od novembrových udalostí dali pokoj. Nepočula viac ich nepríjemné vyzváňanie. S údivom si uvedomila jednu zaujímavosť - zvony tým pádom ohlasovali nebezpečenstvo v podobe podlého Mariána Sameša a nevarovali ju pred Dávidom Rakovským, ako si pôvodne myslela, lebo zvonili v rovnakom čase. Pri stretnutí s jedným i s druhým.
Šťastie kalila myšlienka na Karolu. Fotoateliér musela okamžite uzavrieť. S našetrenými peniazmi prežila prvé mesiace samoty, no bola nútená konať. S polročným synom v náručí sa v jednu marcovú sobotu objavila u Dávida. Po počiatočných rozpakoch odhodlane povedala:
„Prišla som ťa poprosiť, Dávid, či by si mi pomohol znovu rozbehnúť fotografovanie.“
„Čo tvoj manžel?“ pozrel na ňu spýtavo.
„Súhlasí so všetkým,“ vzdychla si. „Je mu jedno, či to predám alebo v tom budem pokračovať.“
„Neviem, Karola, je mi ľúto, že to takto dopadlo...“
„Kvôli nemu nemusíte mať s Rinou výčitky. Našťastie mu prišili len spoluúčasť, dúfam, že ho to poučí. Oznámila som mu, že ťa mienim zamestnať a nevadí mu to. Záleží na tebe.“
„Čo spravíš s malým?“ opýtala sa Rina.
„Našla som k nemu opatrovateľku,“ odvetila Karola a sklopila oči.
„Jasné, že ti pomôžeme,“ usmial sa Dávid.
„Neplač, Karola,“ položila jej Rina ruku na plece. „Všetko bude v poriadku, uvidíš. My ťa neopustíme.“
„Aj starká sa minule hnevala, že málo vidí svojho prvého pravnuka,“ pridal sa Dávid.
Po niekoľkomesačnom trápení sa Karola konečne usmiala.
...
Sobáš Riny Jergelovej a Dávida Rakovského bol spoločenskou udalosťou mesta Brezna, ktoré sa práve obliekalo do jarných šiat. Každý chcel vidieť očarujúcu nevestu a šťastného ženícha. Aký je svadobný deň mladomanželov, taký je celý ich nasledujúci život.
Po daždi, sľubujúcom neveste slzy nebolo ani chýru a všetci priali mladej dvojici to, čo je v živote najdrahšie – šťastie, to, po čom všetci túžime - úspech, to, čo je v živote najcennejšie – zdravie a napokon to, čo všetci hľadáme – lásku.



Autor (zdroj): Jaroslava Núterová