Podľa kroník sa Bratislavské rožky predávali už v roku 1590. Viac overiteľných faktov o ich výrobe sa však viaže k roku 1785. Wilhelm Scheuermann ich už v deň otvorenia pekárne „našúľal“ tisícky a v tejto tradícii pokračoval aj ďalší majiteľ pekárne Georg Lauda. Navždy sa tak zapísal do histórie Bratislavy ako „beigelbäcker“. V každej európskej krajine by sme našli toľko druhov drobného pečiva, že by sme ich koštovali od rána do večera. Starí bratislavskí majstri pekári však poznali veľa trikov, čím svoje výrobky odlíšiť. Okrem masla vraj používali aj loj alebo kačaciu masť, varená plnka z maku a orechov tvorila aspoň polovicu, no a povrch bol zvláštne mramorovaný a lesklý.

Aj to sú pravidlá, podľa ktorých sa „zaručená špecialita“ s pečiatkou Európskej únie dnes musí miesiť, plniť a piecť. Bratislavská maková a orechová podkova sa kedysi stala celkom prvým chráneným potravinárskym výrobkom na Slovensku. Cech pekárov za to v duchu postavil pomník prezieravému Augustovi Schwappachovi, špecializujúcemu sa práve na pečenie rožtekov. Jeho sláva prekročila hranice krajiny nielen prostredníctvom päťkilových balení, ktoré dvakrát za deň odchádzali z hlavnej pošty do zahraničia, ale aj zlatých medailí z výstav v Londýne, Chicagu, Benátok, Lyonu či Amsterdamu. Na cisárskom stole sa zase ocitali rožteky Made in Bratislava od Gustáva Wendlera, hoci názov si nemecké a maďarské kniežatá prispôsobili po svojom – pressburger kipfel alebo pozsonyi kifli, podľa vtedy používaných mien Bratislavy. Aby sa tajomstvo makových podkovičiek a orechových polmesiacov (dodržiavanie týchto odlišností tiež patrí k pravidlám európskej „pečiatky“) odovzdávalo ďalšej generácii pekárov, o to sa cech stará aj tradičnou medzinárodnou súťažou „O najlepší Bratislavský rožtek.“