Dňa 20. novembra colná správa zapečatila kontajner prepravnej spoločnosti Evergreen line a kamión s nákladom sa vydal zo Žďáru nad Sázavou do Prahy a odtiaľ do prístavu v Hamburgu. Tento príbeh sa však začal písať už oveľa skôr, keď sa katolícke farnosti Brno – Řečkovice a Žďár nad Sázavou II. – Kláštor, rozhodli podporiť chudobné dediny na juhu Tanzánie.

Čo bude tohtoročným darom, bolo rozhodnuté už pri minuloročnej misii – dedinčania naliehavo potrebujú poľnohospodársku techniku, predovšetkým traktory. Postupne sa podarilo kúpiť a opraviť tri staré české Zetory, k tomu pribudla pec na chlieb, oblečenie pre deti, hračky, školské potreby, zdravotnícke pomôcky, náradie a zvon – odliaty v akciovej spoločnosti ŽĎAS. Cieľom bol prístav Dar es Salaam na východom pobreží africkej Tanzánie, nepísanom hlavnom meste štátu so 4 miliónmi obyvateľov (to je oficiálny počet, ten neoficiálny uvádza o 3 milióny viac). Práve v tomto pulzujúcom a hlučnom meste pristál náš náklad. O týždeň neskôr (23. januára) do tohto mesta pricestovala výprava jedenástich dobrovoľníkov, ktorá mala za úlohu traktory a celý náklad previesť niekoľko stoviek kilometrov po prašných afrických cestách až na miesto určenia - do dedinky Mpanga, ležiacej na juhu tanzánskej republiky. Tu, uprostred chudobných políčok, dažďových pralesov a močiarov, v oblasti s najväčším výskytom malárie, sa prekvapivo nachádza miesto, kde sa dá na súčasné pomery slušne žiť. Samotná Tanzánia je jednou z najväčších afrických krajín, s viac ako 53 mil. obyvateľov. Pôvodne nemecká, potom britská kolónia získala nezávislosť pred 50 rokmi, a predovšetkým vďaka tomu, že sa v celej krajine hovorí iba jedným jazykom – svahilštinou – a väčšina obyvateľov je kresťanského vyznania, nedochádza tam k tragickým excesom ako v niektorých ďalších krajinách. Napriek tomu, Tanzánia je v politickej únii spojená s ostrovom Zanzibar, ktorý je naopak, úplne moslimský a tak má mnoho tamojších vedúcich predstaviteľov predsa len strach z budúcnosti. Zakladateľ republiky, Julius Kamberage Nyerere, dokázal priviesť krajinu k nezávislosti mierovou cestou, vlastne takou zamatovou revolúciou a ekonomicky postavil krajinu pred úlohu úplnej sebestačnosti. To so sebou samozrejme prináša problematiku malých investícií zo zahraničia a uzavretého trhu, spoliehajúceho sa predovsetkym na polnodospodársku výrobu.

Práve preto boli zo Žďáru prepravené do tejto krajiny opravené jednoduché traktory. Tie by mali pomôcť chudobným dedinčanom v poľnohospodárstve. Náš zvon potom plní úlohu symbolu spolupráce a je jedným z prvých, ktoré v tejto oblasti vôbec historicky zazneli. Cesta ždárskych dobrovoľníkov bola vďaka SMS správam popisovaná priebežne. Po prílete do Dar es Salaamu mali niekoľko dní na aklimatizáciu a výlety do africkej prírody. Časť misijného tímu - spolu s Janem Kotíkem, Vladimírom Záleským a miestnym kňazom – otcom Norbertom, však vyjednávala s colníkmi a prístavnými úradníkmi o uvoľnení kontajneru. Ukázalo sa, že africká podoba byrokracie je ťažký oriešok i pre tých zdatnejších. Trvalo niekoľko dní a bolo potrebné veľké množstvo trpezlivosti a diplomatickej zdatnosti, než sa podarilo traktory spolu so zvonom z kontajneru vyložiť a vydať sa s ním na cestu naprieč Tanzániou. Časť cesty absolvovali na korbe kamiónu, ale posledných 180 kilometrov nezostávalo nič iného, než ju prejsť priamo na traktoroch. Na deravých a prašných cestách došlo aj k poruche jedného z nich a tak kvôli poškodenému palivovému čerpadlu prišla na rad ťažná reťaz, aby kolónia traktorov nakoniec predsa len dorazila do cieľa. Na mieste dobrovoľníkov očakávali obyvatelia dediny a miestni farníci. Medzitým sa skupina lekárov zo Žďáru nad Sázavou a Brna venovala medicínskej praxi v miestnom zdravotnom stredisku

Zážitky MUDr. Františka Kazdy a ostatných lekárov by boli ďalším samostatným príbehom. Nakoniec sa všetci členovia výpravy zišli na slávnostnej omši, pri ktorej boli odovzdané všetky dary miestnej farnosti a vyrobená bola aj tzv. stolica, na ktorej bude „žďasácky“ zvon zavesený v novo postavenej veži. Zvon, nazvaný na prianie Afričanov Svätý Tomáš, sa zatiaľ rozoznel v presbytériu kostola a jeho hlas vyvolal nadšenie a potlesk. Potom už nasledovalo rozlúčenie v kostole a spiatočná cesta, ktorá končila na letisku vo Viedni. V piatok, 8. februára v podvečer sa všetci účastníci živí a zdraví objavili v žďárskej kláštornej bazilike, zaskočení nielen atmosférou privítania, ale aj rozdielmi teplôt. Z viac než plus 40^o Celzia sa behom 24 hodín ocitli uprostred mrazivého žďárskeho februára. Všetkým patrí poďakovanie za starostlivosť a úsilie, ktoré tejto ceste a odovzdaniu spoločných darov, dobrovoľne venovali.

Autor (zdroj): Žár, v spolupráci s pánom Vladimírom Záleským