Kvalita, to je aspekt, ktorý sa skloňuje v každodennom živote. Od nej totiž závisí aj náš úspech. Ing. Václav Kortán, špecialista systému riadenia kvality, pripravil sériu článkov, v ktorých sa tejto problematike venuje od jej začiatkov (a mnohé prvky z minulosti sú veľmi podnetné aj pre súčasnosť):

Šuster, ktorý obul svet Tomáš Baťa (1876-1932) sa narodil 3. apríla v Zlíne, ako šieste z dvanástich detí chudobného obuvníka. Pretože obuvnícke remeslo má v rodine Baťovcov tradíciu siahajúcu až do 17. storočia, je ťažké si predstaviť, že by sa malý Tomáš Baťa vydal iným smerom. Už od svojich šiesti rokov, po skončení dopoludňajšej povinnej školskej výučby, chodil do dielne svojho otca a spolu so svojimi súrodencami tam vstrebával taje obuvníckeho remesla. V roku 1891 odchádza pätnásťročný Baťa do učenia do Viedne, kde sa po prvýkrát pokúsil o obchodovanie s pančuchami, ktoré sám vyrábal, ale akokoľvek dobre ich vedel vyrobiť, nedokázal ich správne ponúknuť a predať. Pretože ešte neovládal umenie voľby teritória, ani metódy predaja. Po tomto zistení sa uňho začalo formovať ďalšie remeslo - marketing.

Po návrate nastupuje v otcovej dielni ako obchodný cestujúci, a v hlave mu dozrieva plán na rozbehnutie vlastného podnikateľského obuvníckeho projektu. Veľmi dobre si totiž uvedomuje, ako žalostne vyzerá situácia na rakúsko-uhorskom, ale i na svetovom obuvníckom trhu.
Väčšina obyvateľov chodí bosá alebo v topánkach vlastnej výroby (krpce), pretože na topánky nemá peniaze. Topánky sú drahým luxusným tovarom, ktorý si môžu dovoliť nosiť iba bohatšie vrstvy obyvateľov. Pokiaľ si topánky kúpi „priemerný zamestnanec", spravidla je to na polovicu svojho života a namiesto kúpenia nových, sa mu vyplatí topánky neustále opravovať.
Jadro celého problému Baťa vidí v nízkej produktivite práce obuvníckeho remesla. Obuvníci síce vyrábajú kvalitná kožené topánky, ale ušitie jedného páru im trvá minimálne štyri dni. Od nízkej produktivity práce sa logicky odvíjajú vysoké výrobné náklady a následne aj ich vysoká cena.
Ako Baťa poznamenal: „Je úplne jedno, že robíte najlepšie topánky na svete, keď okolo vás nie je nik, kto by si ich mohol kúpiť."
Ako už bolo naznačené, Baťa chce tomuto nešváru urobiť rázny koniec. Spolu so svojimi súrodencami, Annou a Antonínem, zakladá v Zlíne obuvnícku živnosť a už od samého začiatku stavil na moderné spôsoby výroby. V podniku plánuje zaviesť sériovú výrobu a pravidelnú pracovnú dobu. Lenže skôr, než stačí ubehnúť jeden rok od otvorenia podniku, ocitne sa rodinný projekt na pokraji krachu. Firma nielenže neprosperuje, ale dokonca po sebe zanecháva stále väčšie dlhy.
K skutočnému obratu vo vývoji firmy dochádza až v roku 1897, keď prichádza na trh s novým typom plátennej obuvi, tzv. Baťovkou, v ktorej nahradzuje časť drahej kože lacným plátnom. Plátenné Baťovky sa razom stávajú módnym hitom a čo je ešte lepšie, vďaka ich nízkej cene si ich môže kúpiť takmer každý. Prvýkrát v histórii sa ľuďom začína viac vyplácať kupovať nové topánky, ako si ich neustále nechávať opravovať. Baťovi sa tak podarilo vytvoriť v Rakúsko - Uhorsku nový trh, „ trh s novou obuvou“ a následne ho z 80 percent „obsadiť". A takto nenápadne odštartoval éru konzumného spôsobu života v Rakúsko - Uhorsku.
V roku 1900 Baťa v Zlíne stavia svoju prvú modernú továrenskú budovu, do ktorej si necháva inštalovať najmodernejšie obuvnícke stroje. V tomto roku prekročil počet jeho zamestnancov prvú stovku. Priemerný zamestnanec pritom, na prelome storočí, vyprodukuje približne 1 až 2 páry topánok za deň. Nie je to síce veľa, ale je to stále lepší pomer než „pôvodný ševcovský" 1 pár za štyri dni.

O štyri roky neskôr preukazuje Tomáš Baťa po prvýkrát svoju „globálnosť". Odchádza do USA a na niekoľko mesiacov sa necháva zamestnať ako radový robotník v tamojšom stredisku obuvníckeho priemyslu. Po návrate z Ameriky, doma zakladá obchodné oddelenie firmy Baťa. Obchodní cestujúci, ktorí sú súčasťou tohto nového oddelenia, majú za úlohu nielen rozvoz topánok zákazníkom, ale aj propagáciu značky Baťa všade, kde len môžu. Na vhodných miestach preto vyvesujú reklamné plechové tabule, rozdávajú ľudom letáky a snažia sa byť v tesnom kontakte so svojimi stálymi zákazníkmi.
V roku 1908 zomiera Tomášov brat Antonín, ktorý bol po celú dobu existencie rodinného podniku jeho oficiálnym riaditeľom. Na prevádzke firmy sa však nič nemení. Fakticky, vedúcim podniku je už totiž niekoľko rokov Tomáš Baťa. Celá zmena spočíva iba v tom, že na seba formálne preberá niekoľko rozhodujúcich právomoci. Filozofia firmy pritom zostává stále rovnaká:

„Slúžiť ľuďom" a „Továreň je len kopa tehál a železa. Život jej dávajú ľudia."

Ešte než stačí ubehnúť prvé desaťročie 20. storočia, stáva sa Baťa európskym obuvníckym fenoménom. Firma vlastní dve moderné továrenské budovy, zamestnáva 300 zamestnancov a denne produkuje okolo 3 000 párov topánok, čo predstavuje nárast produktivity práce na 10 párov na pracovníka za jeden jediný deň.
Celý rok 1911 trávi Baťa opäť v USA. Nie však ako obchodník, ale ako radový robotník pri montážnej linke v automobilovom závode Henryho Forda. Po návrate do rodného Zlína zavádza podľa Fordovho vzoru vo svojom podniku pásovú výrobu, s ktorou sa mu darí ďalej úspešne rozširovať produkciu obuvi značky Baťa a v porovnaní s konkurenciou držať náklady na veľmi nízkej úrovni. U Baťu k znalosti remesla odjakživa patrilo vedieť o konkurencii čo najviac a schopnosť, dokázať zo získaných poznatkov ťažiť. Pracoval s niečím, čo nám dnes draho platení marketingoví poradcovia vnucujú ako úplnú novinku, tzv. „gap-filling", teda odhalenie a zaplnenie „diery" na trhu, alebo medzery v sortimente. Ale čo si cenil vždy najviac - bolo práve remeslo. Schopnosť dokázať zručne, v čo najmenšom čase a s najväčšou úsporou, ale i s najmenším rizikom, dosiahnuť maximum. A k remeslu neodmysliteľné patrila lojálnosť a poctivosť.
V roku 1912 si berie Tomáš Baťa za svoju ženu Máriu Menšíkovú, dcéru riaditeľa významnej Viedenskej knižnice. O dva roky neskôr spolu „oslavujú" narodenie Tomáša Johna Baťu (svojho budúceho nástupcu). V roku 1914, okrem narodenia syna, Tomáš Baťa príliš dôvodov k oslave nemá. V Európe vypukla 1. svetová vojna, ktorá obracia hore nohami životy mnohých Baťových zamestnancov a aj chod celého podniku.
Baťa napriek tomu nestráca čas a opäť prejavuje svoje manažérske schopnosti. Pre firmu a svojich zamestnancov je ochotný obetovať všetko. Aktívne sa zapojil do dodávok miliónov párov vojenskej obuvi pre rakúsko-uhorskú armádu, vďaka tomu prežíva zlínský obuvnícky podnik celú vojnu bez vážnejších problémov. V priebehu vojny dochádza naopak k ďalšiemu rozkvetu. V roku 1914 zakladá stavebné oddelenie firmy Baťa, v roku 1916 buduje Baťove strojárenskej závody a o rok neskôr k nim pridáva aj tehelňu a elektráreň. Ku koncu prvej svetovej vojny Baťa produkuje denne 10 000 párov obuvi a má 5 000 zamestnancov.
S koncom vojny ale prichádza očakávaná kríza podniku, spojená s poklesom predaja obuvi rakúsko-uhorskej armáde. Po vojne Baťovi ostal len obrovský dlh rozpadnutého štátu, ktorý nezaplatil za dodaný tovar a súčasne povinnosť platenia ťažkých daní a dávok z majetku novému štátu. Ostali mu aj štyri továrenské budovy plné starých, nehodiacich sa strojov. Jediné aktívum, s ktorým mohol rátať, boli jeho ľudia. Baťa sa však nevzdáva a do dvoch rokov firma znova expanduje do celého sveta. Roku 1920 z predajného oddelenia vyčleňuje samostatnú reklamnú a marketingovú divíziu, ktorá výraznou mierou pomáha rozširovať značku Baťa po celom svete. Produktom tejto divízie sú známe reklamné plagáty, z ktorých vyžaruje príjemná atmosféra a rodinná pohoda, reklamné katalógy, firemné noviny, moderné firemné logo, „baťovské ceny“ končiace deviatkou, 20 až 50 percentné zľavy, výpredaje a v neposlednom rade aj zľudovené firemné slogany - napr. „Náš zákazník, náš pán".
Hospodárska stagnácia v roku 1922 nie je pre Tomáša Baťu ničím iným, než výzvou. Pokles predaja obuvi rieši radikálnym činom, pomocou ktorého si získal sympatie verejnosti. Zabezpečil si súhlas robotníkov na zníženie ich mzdy o 40 percent a zároveň prijal opatrenia, ktoré znížili ich životné náklady o 50 percent. Po týchto opatreniach znížil ceny všetkých svojich výrobkov o 50 percent za jediný deň a rozbehol marketingovú akciu, ktorú prezentoval plagát zobrazujúci ruku zovretú v päsť, ako rozbíjala slovo drahota. Viera a úcta k práci je v Baťovom poňatí jedným z najvznešenejších prejavov ľudskej osobnosti, pretože vidí ako spoločná, vedomá a ctená práca hojí rany, ktoré ľuďom zasadila vojna a ako povznáša jeho kraj. Drastická „očista" podniku priniesla behom niekoľkých mesiacov svoje ovocie. Každý, kto si chcel kúpiť topánky išiel k Baťovi. Podnik preto opäť ožíva a po obmedzení hospodárskych problémov mohutne expanduje. Naberá späť prepustených zamestnancov, priberá k nim niekoľko stoviek ďalších a rozvíja sieť vlastných predajní po celom Československu. Baťovu úspešnosť dokumentuje aj počet objektov, ktorý mu vzrástol zo štyroch továrenských budov na 50 v Zlíne a 20 v Otrokoviciach. Tomáš Baťa vie, čo chce, chce veľa a vie aj ako. Zmyslom jeho vnútornej istoty už vtedy bolo heslo: „Čo prospeje zákazníkovi, to udrží a vynesie aj mňa". Hospodársku krízu Baťa označoval ako mravnú biedu, ktorá má za následok hospodársky úpadok. Dopady hospodárskej krízy sa podľa neho nedali sanovať peniazmi. Jeho riešenie by bolo aj dnes aktuálne „Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nenakupovať zbytočnosti a nevydierať tých, ktorí tvoria hodnoty."
V roku 1923 sa Tomáš Baťa stáva starostom Zlína. O rok neskôr zavádza vo firme tzv. dielenskú samosprávu a pre svojich zamestnancov a aj pre ostatných obyvateľov Zlína začína budovať „nový Zlín" - obytné domy, školy, nemocnice, kultúrne zariadenia, vedecké ústavy, športoviská, ale aj filmový ateliér a pod.
V roku 1930 dokončuje Tomáš Baťa výstavbu letiska v Otrokoviciach a po celom svete zakladá množstvo výrobných podnikov, nesúcich meno Baťa (v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, Poľsku, Švajčiarsku, Indii, USA, Juhoslávii, Holandsku). Na prelome 20. a 30. rokov produkujú Baťove závody denne 100 000 párov obuvi a po vzore Henryho Forda je v nich zavedený 40 hodinový pracovný týždeň.
Baťa postupne investuje do poisťovníctva, do leteckého priemyslu, do výroby pneumatík, punčoch, strojov, plynových masiek, gumových hračiek a do mnohých ďalších odvetví, ktoré nemajú nič spoločné s jeho pôvodným obuvníckym remeslom. Nenechal si ujsť žiadny zisk, ale nezabúdal klásť do popredia potreby svojich zákazníkov a zamestnancov. Svojím pracovným nasadením, firemnou kultúrou, vzdelávacími programami a zamestnaneckým sociálnym zázemím pritom mení myslenie a pracovné návyky mnohých ľudí vo svojom okolí.
Dňa 12. júla lietadlo Tomáša Baťu, počas letu za nepriaznivých poveternostných podmienok (krátko po štarte), naráža vo viac ako 150 kilometrovej rýchlosti do zeme. V jeho troskách končí život pilota a život československej podnikateľskej legendy, ktorá po sebe zanecháva globálne firemné impérium. Vedenie firmy preberá jeho nevlastní brat Jan Antonín Baťa, ktorého krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny vystrieda syn Tomáša Baťu, Tomáš John Baťa (junior).
Baťa chcel uviesť do prevádzky systém - samospráva dielní a účasti zamestnancov na zisku. Organizáciu celého podniku však nikdy nemenil naraz. Najskôr to skúšal v jednom oddelení, aby poznal účinky v praxi, jeho prekážky a prednosti. Vždy sa snažilo získať si porozumenie všetkých ľudí, ktorí majú takto pracovať a jeho zamestnanci sa s touto myšlienkou museli stotožniť. Baťa sa snažil postupne zdvihnúť životnú úroveň najmä u mladých ľudí. Veril pokroku a snažil sa k nemu viesť aj svojich zamestnancov a spoluobčanov. Dôležitým princípom jeho podnikania bolo: „Tovar musí byť taký, aby sa zákazníkom páčil a aby ho kupovali". Tomáš Baťa mal nadanie, schopnosti a aj správne nápady. Úzko spolupracoval so svojimi zamestnancami a pri práci vytváral pracovné tímy, v čom bola jeho hlavná sila. Firma Baťa bola decentralizovaná organizácia, kde každá továreň a každé oddelenie malo vlastnú samosprávu. Personálny a vzdelávací systém, preverovanie odbornej a zdravotnej spôsobilosti, tvorba pracovného prostredia a usporiadanie pracovísk, technologická dokumentácia a evidencia výroby, ktoré dnes poznáme ako neodmysliteľnú súčasť nášho pracovného dňa, majú baťovské korene.
Baťov prístup ku kvalite je ešte aj z dnešného pohľadu jedinečný. Mal vytvorený motivačný systém, ktorý zabezpečil, že nepotreboval výstupnú kontrolu. Zamestnanci, ktorí pri svojej práci rozmýšľali a odstraňovali nedostatky, resp. im predchádzali, boli morálne a aj finančne oceňovaní a najlepší postupovali na riadiace pozície.
O vzniku nekvality sa Baťa vyjadril: „Nezaujíma ma ten sfušovaný výrobok, zaujíma ma, čo sa dialo v hlave človeka, ktorý to dopustil. "


Použité zdroje:
www.bata.cz,
Garlík Vratislav: Baťovy závody organizace a rízení do roku 1939, Svoboda, 1990
Maršálek Adolf: Podnikání všech a pro všechny, Institut moderního průmyslu, Praha 1992
Pochylý Jaroslav: Baťova průmyslová demokracie, UTRIN, Praha 1990
http://www.euroekonom.cz/osobnosti-clanky.php?type=jz-bata



Autor (zdroj): Ing. Václav Kortán