Vráťme sa návštevou posledného bulharského cára Simeona II. k histórii tohto významného rodu. Naše slovenské dejiny často vnímame len ako dejiny územia, v ktorom žijeme. Takýto pohľad je izolovaný, pretože slovenský národ bol väčšinou súčasťou väčších štátnych celkov a preto pohľad na dejiny nesmie byť obmedzený len na náš priestor. Naše dejiny sa musíme pokúsiť vnímať v kontexte širšom, iba tak sa dopracujeme k reálnemu poznaniu našej minulosti. Preto ma teší, že vás môžem v seriáli článkov oboznámiť s dejinami rodu Coburgovcov. Tento šľachtický rod politicko-mocensky utváral dejiny viacerých štátov a tie najužšie väzby mal aj so Slovenskom, najmä prostredníctvom bulharského cára Ferdinanda I. Osudy Coburgovcov sú pre nás zaujímavé aj tým, že prostredníctvom koháryovskej vetvy sa k ním dostali viaceré horehronské železiarske podniky.

1. časť: Pôvod, dynastia, ovládnutie Európy

Coburg je pôvodné meno kopca, na ktorom stojí jeden s najstarších a najkrajších hradov v Nemecku, ktorý bol správnym centrom rovnomenného vojvodstva. Z pohľadu historického vývoja nemalo centrum významnú politickú silu a v štruktúre nemeckých štátov patrilo k tým slabším. Kniežatstvo postupom času začalo teritoriálne rásť, čím nastal vzostup mocenskej autority jednotlivých príslušníkov vládnuceho rodu. Je fascinujúce, že najväčší potenciál dosiahli v priebehu 19. storočia, ktoré je povestné nastupujúcim kapitalizmom a odchodom monarchistických spôsobov. Vďaka premyslenej sobášnej politike sa nevýznamný rod rozšíril na viacero trónov v Európe a dokonca aj mimo nej. Vzostup rodu nastal v roku 1796, keď dcéra Františka Fridricha Anton von Sachsen - Coburg - Saalfeld bola zosobášená s Konštantínom Pavlovičom, bratom ruského cára Alexandra I. Tento zväzok spustil lavínu ďalších vydajov deviatich potomkov Františka Fridricha a ich cesta už viedla priamo na kráľovské tróny, alebo aspoň do ich blízkosti. Hlavou rodu sa po smrti otca stal najstarší syn Ernst I., ktorý bravúrne zvládol obdobie napoleonských vojen a ochránil malé vojvodstvo pred skazou.

Najvýznamnejším predstaviteľom rodu však bol jeho brat Leopold. V roku 1816 sa oženil s anglickou princeznou, dcérou kráľa Juraja IV. V tom čase sa pošuškávalo, že princezná kvôli Leopoldovi dala košom oranžskému princovi, ktorý bol zároveň panovník zjednoteného Nizozemska. Možno bol dôvod aj v tom, že Leopold bol považovaný za najpríťažlivejšieho muža tých čias. Ich šťastie netrvalo dlho, pretože jeho manželka umrela a zároveň tým pochovala jeho sen o britskej korune. Leopold posilnený týmto neúspechom nezaháľal a v krátkej dobe sa mu podarilo zinscenovať svadbu svojej sestry Márie Lujzy Viktórie s vojvodom z Kentu. V tomto manželstve sa neskôr narodila britská kráľovná Viktória, ktorá veľmi úspešne vládla Británii až do roku 1901. Tu niekde začal vznikať prívlastok, ktorým bol Leopold označovaný za „výrobcu európskych kráľov“. Po ústupe z Veľkej Británie si robil vyhliadky na grécky trón, ale nakoniec bol v roku 1831 zvolený za prvého belgického kráľa pod menom Leopold I. Týmto aktom sa stal prvým panovníkom, ktorého v priamych voľbách zvolil ľud.

Novovzniknutý štát mal štatút konštitučnej monarchie, čo znamenalo, že Leopold prisahal vernosť ústave a samozrejme jej znením sa musel riadiť. Jedným z jeho posledných významných krokov bol vydaj dcéry Charlotty za mexického cisára Maximiliána, habsburského arcivojvodu a brata rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Nebol to však najsprávnejší krok, nakoľko Maximilián bol v dôsledku prevratu v Mexiku popravený, čo spôsobilo zdravotné problémy jeho manželke. Tá sa z tohto činu pomiatla a až do svojej smrti bola živým svedectvom neúspechu Habsburgovcov pri expanzii za hranice Európy. Zmienené historické udalosti sú len malou časťou opisu manželských väzieb, ktorými Coburgovci prenikali do európskej politiky. Nové štáty, ktoré vznikali na národnom princípe, boli živnou pôdou pre príslušníkov coburgovskej famílie. V priebehu troch generácií sa rod Coburg stal najváženejšou dynastiou a svojimi väzbami spojil britskú ríšu s Bulharskom, Belgicko s Talianskom, Rumunsko a Nórsko, Rusko s Nemeckom, Rakúsko -Uhorsko s Portugalskom, Mexikom, Brazíliou a Španielskom. Rozsiahla sieť rodu vnášala do mysle mnohých osobností danej doby utopistické myšlienky na mierové riešenie konfliktov a zjednotenia Európy prostredníctvom tejto dynastie.

Ako som už spomenul, hlbšie sa budeme venovať uhorsko-katolíckej vetve Coburgovcov, ktorej zakladateľom bol Ferdinand Juraj Coburg. Ten sa v roku 1817 oženil s Antóniou Koháryovou, ktorá bola dedičkou najbohatšieho šľachtického rodu v Uhorsku. Pre nás sú Koháryovci zaujímaví tým, že skupovaním a výstavbou nových ťažiarsko-spracovateľských prevádzok založili vlastný rodinný železiarsky komplex. Tvorili ho železiarne v okolí Šumiaca, Vaľkovne, Pohorelej a Závadky nad Hronom. Komplex poznáme aj pod názvom Pohorelský, podľa sídla správy. Môžeme spomenúť, že v Červenej Skale sa nachádzala vysoká pec, oceľový a perličkový hámor, skujňovacie a ohrievacie vyhne. Unikátom bol jediný hámor na výrobu kôs v Uhorsku. No bol to len zlomok z majetku rodu. Na muránskom panstve napríklad popri ťažbe železa obnovili ťažbu medi a striebra, vybudovali manufaktúru na výrobu kameninového riadu, sprevádzkovali papiereň a vybudovali pec na tavenie železnej rudy i jeden väčší hámor.

Okrem nerastného bohatstva využívali lesný potenciál, bohaté zdroje vodnej energie a netreba zabudnúť ani na lacnú poddanskú pracovnú silu. Coburgovcom sa neskôr tieto majetky podarilo rozšíriť a pozdvihnúť na vyššiu úroveň, ale o tom v 2. kapitole.

Zdroje:
Štátny archív BB, fond: Rodový archív Coburg-Kohary
Roman Holec: Coburgovci a Slovensko, 2010
Katarína Burkovská: Bulharský cár Ferdinand I. oslávil svoje 80. narodeniny v Banskej Bystrici, 2008



Autor (zdroj): Mgr. Vladimír Homola, kastelán hradu Ľupča