COBURGOVCI - prvú časť seriálu sme končili sobášom Ferdinanda Juraja Coburga a Antónie Koháryovej a vznikom uhorsko-katolíckej vetvy Coburgovcov. Je zaujímavé, že pred svadbou musel Ferdinand prestúpiť na katolícku vieru s podmienkou, že všetky deti z manželstva musia byť vychované v duchu katolíckej náuky, inak by celý koháryovský majetok pripadol ostrihomskej kapitule. Sobáš sa konal 2. januára 1816 v Dóme sv. Štefana vo Viedni. S týmto zväzkom bolo spojených viacero záhadných, ba až fantastických príbehov. Podľa jedného z nich mal brat nevesty, mních Emrich Koháry, vyriecť kliatbu nad týmto manželstvom. Podľa nej sa mali všetky hriechy otcov preniesť na synov a to až do tretej a štvrtej generácie. Tragické osudy ruskej cárskej rodiny nám môže potvrdiť tento mýtus. Na druhej strane, za kliatbou treba hľadať nenaplnené dedičské práva Emricha. Koháryovské majetky boli totiž veľmi silným lákadlom. Podľa súpisu z roku 1827 predstavovala ich výmera 123 532 hektárov, čím po Esterházyovcoch a Schönbornovcoch ich radili na tretie miesto v Uhorsku.

2. časť: Coburgovci a Slovensko, poddanské nepokoje, hutnícke podniky

V roku 1826 umrel posledný Koháry a nastal obrovský prevod majetku do coburgovských rúk. Celý proces prebehol v slávnostnom duchu, podľa uhorských zákonov na Muráni. Súčasťou slávnosti bolo odovzdanie hrsti zeme zo strany zástupcov kráľa a iné oficiálne akty. Potom nasledovala niekoľkodňová zábava. Za hlavné sídlo si Coburgovci na Slovensku vybrali neskorobarokový klasicistický kaštieľ v Svätom Antone. Z tohto centra riešili viacero neľahkých situácií. Tie najvážnejšie vznikali po vypuknutí východoslovenského roľníckeho povstania v roku 1831. Známym je spor železiarov zo Svätého Antona, ktorí odmietali plniť poddanské povinnosti, nechceli sa ani dať vykúpiť a v neposlednom rade. podporovali okolité obce k vzbure. Na druhej strane vznikali spory ohľadom porušovania meštiackych práv a zasahovania do chodu miest. Najvážnejší spor mali Coburgovci s Jelšavou, voči ktorej uplatňovali tzv. regálne práva. Na základe tohto výnosu mohol zemepán ťažiť nerastné suroviny v chotári mesta, ťažiť drevo v lesoch, obmedzovať právo výčapu piva v mestách atď. Jelšava sa napokon roku 1855 z tohto práva vykúpila za 110 000 zlatých.

Vráťme sa však k železiarskym podnikom, ktoré za Coburgovcov zaznamenali rozsiahli rozmach. Väčšina Koháryovského dedičstva ležala v srdci Slovenska, pri obciach: Šumiac, Vaľkovňa, Závadka nad Hronom a Pohorelá (sídlo správy). Knieža Ferdinand Juraj August Coburg-Koháry začal toto odvetvie rozširovať. Odkúpil podiely vo viacerých železiarňach od rodiny Mitrovských a od grófa Forgácha (napr. si dlhodobo prenajal aj dobšinskú vysokú pec a železiarne v Stratenej). Od rodu Csákyovcov odkúpil železiarne v Hrabušiciach. Za Ferdinanda sa začali budovať nielen nové cesty, vo Vaľkovni a v Zlatne, vyrástli aj valcovne plechu a tyčového železa, hámre a klincovňa. Za pomoci viacerých hutníckych odborníkov, napr. riaditeľa železiarní Karola Heyssela, bola postavená nová valcovňa plechov v Nižnej Švabolke (dlhodobo najmodernejšia v Uhorsku). Vo Vyšnej Švabolke vznikla valcovňa na koľajnice, po požiari bola prestavaná na výrobu plechov. Nový parný stroj s výkonom 400 konských síl poháňal prevádzky v Novej Maši. V spomínanej Ferdinandovej hute v Pohorelej, ktorá slúžila na výrobu kôs, pracovali vysoko kvalifikovaní robotníci. Ferdinand ich dal, aj napriek vysokým nákladom vyškoliť v Štajersku a tak sa produkcia mohla rovnať štajerskej kvalite. Coburgovské závody disponovali vzdelanými úradníkmi, ktorí sa riadili prísnymi predpismi. Na revanš, nový majiteľ budoval parky a nové byty pre zamestnancov. Takýto prudký rozvoj bol možný vďaka tomu, že coburgovské majetky na Horehroní mali k dispozícii dostatok vody a vlastného dreva. V tých časoch to boli rozhodujúce predpoklady na ťažbu rudy a výrobu železa. Produkciu surového železa, ktoré sa vyrábalo vo vysokých peciach a skujňovalo v skujňovacích dielňach, Coburgovci v polovici 19. storočia prestavali na vyhne typu Comté. Ročná produkcia surového železa sa pohybovala na úrovni 3143 – 3648 ton, tyčového železa 1347 ton, rôzneho plechu 538 ton a 45 000 kusov kôs. Hodnota výroby predstavovala 350 - 380 tisíc zlatých. Najvýznamnejší technologický progres coburgovské železiarne zaznamenali po roku 1842, s nástupom riaditeľa Jána Gömöryho (pochádzal zo starej podnikateľskej štítnickej rodiny). Odštartoval obdobie mohutnej výstavby a modernizácie všetkých prevádzkarní. Ako prvá sa rozrástla Ferdinandova huta v Novej Maši a v roku 1847 začali budovať tzv. Augustovu hutu. Pre deti robotníkov boli postavené tri školy a pre ich rodičov penzijný ústav. Riaditeľ Gömöry vystupoval v záujme uhorského železiarstva na najvyššej úrovni. Zúčastňoval sa deputácií, presadzoval rôzne koncepčné a nadčasové riešenia. Po kúpe vysokej pece v Stratenej vstúpil do služieb Ferdinanda Coburga ďalší významný odborník Ján Müller. Dlhšie pôsobil na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici a neskôr bol riaditeľom železiarní v Prakovciach. Od roku 1851 pôsobil v Košiciach ako predseda Obchodnej a priemyselnej komory. U Coburga začal uplatňovať viacero technologických noviniek. Po smrti Ferdinanda závody prevzal jeho syn Augustín Coburg a pokračoval v ich rozširovaní. V roku 1883 bola odkúpená vysoká pec v Sirku - Červeňanoch. Nastala ďalšia modernizácia, najvýraznejšia prebehla v roku 1892 v Pohorelej, kde sa začalo s výstavbou siemens – martinskej oceliarne. Pozostávala z jednej štvortonovej a jednej osemtonovej pece. V roku 1913 prešli všetky Coburgove železiarne do vlastníctva novoutvorenej akciovej spoločnosti vojvodu Filipa Coburga, s názvom Banské a hutné závody. Výroba bola rozšírená o oceliareň, valcovňu v Trnave a ďalšie prevádzky v iných lokalitách. Generácie Coburgovcov živili, nielen na Horehroní, veľký počet robotníctva. V tých drsných časoch a hlavne v biednych krajoch znamenala tvrdá práca u Coburga záruku istého zárobku.
Mgr. Vladimír Homola,
kastelán hradu Ľupča


Zdroje: Štátny archív BB, fond: Rodový archív Coburg-Kohary
Roman Holec: Coburgovci a Slovensko, 2010
Petra Fečková: Hutnícke podniky rodiny Coburgovcov na Slovensku
Július Hozák: Polomka, 1982

Autor (zdroj): Mgr. Vladimír Homola, kastelán hradu Ľupča