Od konca 19. storočia začali byť coburgovské železiarne čoraz viac konfrontované s vysokými výrobnými nákladmi, ktoré likvidovali viaceré prevádzky. Najmä po vyradení vysokých pecí z prevádzky začala výroba v železiarňach stagnovať. Najzásadnejší problém vznikal v dôsledku nedostatočnej dopravy rúd, uhlia, dreva a hotových výrobkov. V tých časoch bol tovar prepravovaný náročným spôsobom. Dnes je to už priam nepredstaviteľné, ako mohli furmani cez hrebene hôr k Váhu zvážať tovar a stade bol potom tento tovar po rieke prepravovaný smerom na juh k železničným tratiam. Železnicou sa nakoniec dostal hlavne do Budapešti, Miškovca, Debrecína i Sedmohradska. Aj napriek daným okolnostiam na prelome 19. a 20. storočia pripadla v rámci uhorského železiarskeho kartelu na podniky coburgovcov kvóta 3 percentá a základný kapitál železiarní sa pohyboval vo výške 6,5 milióna korún. Pre porovnanie, v tých časoch Rimamuránsko-šalgotarjánska akciová spoločnosť pokrývala kvótu 45 percent uhorskej produkcie.

Ferdinand I.

Okrem železiarní, zámkov a kaštieľov Coburgovci disponovali rozsiahlymi poľnohospodárskymi majetkami a značnými výmerami lesnej pôdy. Slovenské majetky tvorili najrozsiahlejšiu časť, hlavne vďaka železiarňam a lesnému bohatstvu, ktoré Coburgovcom prinášalo najväčšie zisky. Vďaka prekrásnej prírode a ešte krajším horám, na Slovensko prichádzali predovšetkým zástupcovia aristokracie. Popri nerastnom bohatstve tu nachádzali rozmanitú faunu a flóru, ktorú spájali hlavne s poľovačkami a turistikou. Coburgovci svojimi aktivitami skĺbili zábavu a podnikanie, čo dovtedy nebolo samozrejmosťou. Popri prírode, poľovačke, sa našlo miesto aj pre divadlo, umenie. Tieto súradnice sa stávali typickými pre každého Coburga a vzorom pre ostatných príslušníkov aristokracie. Najvýraznejšie uvedené zásady zosobňoval najvýznamnejší predstaviteľ rodu Ferdinand I., ktorý sa do dejín zapísal aj ako významný spisovateľ, botanik, ornitológ a filatelista. Do našich dejín sa zapísal vďaka vrelému a intenzívnemu vzťahu k slovenskej prírode a obyvateľom, ktorí tu žili.

3. časť: Úpadok hutníckych závodov, nové podnikateľské aktivity, Ferdinand I.

Ferdinand Maximilian Karl Leopold Maria Sasko-cobursko-gothajský sa narodil vo Viedni v roku 1861. Vyrastal v tieni staršieho brata Filipa. V roku 1887 sa stal bulharským panovníkom, aj napriek nesúhlasu svojej rodiny. Prvýkrát sa zosobášil s parmskou princeznou Máriou Lujzou, s ktorou mal dvoch synov a dve dcéry. V roku zvolenia za bulharského cára (r. 1908) sa oženil druhýkrát s kňažnou Eleonórou, ktorá však po necelých desiatich rokoch umrela. Podobný nešťastný osud ho postretol aj v politickej stránke života. Napriek tomu, že bol veľmi energickým štátnikom a dokonca je považovaný za zakladateľa moderného bulharského štátu, nevyhol sa ťažkým situáciám a zlyhaniam. Už od nástupu bolo Bulharsko pod nadvládou Turecka, ale aj Ruska. Aktom vyhlásenia nezávislosti sa mu podaril značný pokrok najmä v politickej, ekonomickej, obrannej a kultúrnej sfére, no len na krátky čas. Balkán bol nestabilným článkom v európskom priestore, kde sa stretávalo viacero veľmocenských záujmov a nie nadarmo bol označovaný ako „sud pušného prachu“. Prvé krízy prišli s príchodom tzv. „Balkánskych vojen“. V prvej, ktorá vypukla v roku 1912, bolo Bulharsko priamo zodpovedné za porážku Osmanskej ríše. Spojenci Bulharska (Čierna hora a Srbsko) však neakceptovali jeho územné nároky a tak vznikla druhá balkánska vojna, kde už bývalí spojenci stáli proti sebe. Navyše, proti Bulharsku stála opäť Osmanská ríša. Toto meranie síl sa nemohlo skončiť inak, ako porážkou Bulharska, čím zanikol aj odveký sen Bulharov o spojení Bulharského kniežactva a Východnej Rumélie. Ďalšia rana, ale už „smrteľná“, sprevádzala príchod prvej svetovej vojny. Ako skúsený štátnik sa snažil vyčkávať, taktizovať, ale aj tak nakoniec podpísal spojeneckú zmluvu s Nemeckom a jeho spojencami. S neúspešným vývojom vojnových udalostí pochopil, že jeho politika nemá šancu na úspech a preto sa rozhodol abdikovať v prospech svojho prvorodeného syna Borisa III. Ferdinand sa utiahol do svojho rodiska v Nemecku. V rokoch 1930-44 si za svoj exil zvolil Slovensko. Najradšej sa zdržiaval v poľovníckom zámku na Pustom poli, Muráni, na Sremčinách, Hranovníckom plese a v Prednej hore. Práve v Prednej hore začal s výstavbou majestátneho zámočku. Podľa dohody s vtedajším Slovenským štátom mohol voľne poľovať v revíroch pod Kráľovou hoľou. Vzťahy medzi Ferdinandom a predstaviteľmi nového štátu možno hodnotiť ako korektné. Napríklad s prezidentom Jozefom Tisom sa stretával výlučne len na oficiálnej úrovni. To isté možno povedať o kontroverznom Vojtechovi Tukovi, ktorého niekoľkokrát hostil v Antone. Z členov vlády si Ferdinand najlepšie rozumel s ministrom dopravy a verejných vecí Júliusom Stanom, s ktorým ho zbližoval záujem o železnice. Z tohto obdobia sa zachovalo aj viacero fotografií, kde Ferdinand otvára nové alebo zrekonštruované trate, najznámejšie otvorenie trate Banská Bystrica - Dolná Štubňa - Diviaky (unikátny projekt s 22 tunelmi). Najvrúcnejšie vzťahy však mal s predstaviteľmi slovenského katolíckeho episkopátu, najmä s biskupmi Andrejom Škrábikom a Michalom Buzalkom. Ak by sme chceli hodnotiť vzťah k Nemecku (Hitlerovi), ten bol v počiatkoch pozitívny pretože bol spojený s navrátením Dobrudže k Bulharsku. Podobné činy vo Ferdinandovi vzbudzovali isté nádeje, ale s pribúdajúcimi rokmi mu už očividne prekážala agresivita Hitlerovej zahraničnej politiky, ktorú dokonca pociťoval na vlastnej koži. Jeho postoj preto možno považovať za pragmatický. Ako dedič najlepších európskych tradícií vysokej politiky považoval najmä slovenských predstaviteľov za provinčných amatérov. S koncom vojny sa zhoršoval zároveň aj zdravotný stav Ferdinanda. Svoju reumu si zvykol liečiť v Piešťanoch, Korytnici a na Sliači. S veľkou obľubou rád chodieval na hrady Sitno, Čabraď a Muráň. Viacerí pamätníci ešte aj teraz spomínajú na drevené auto značky Mercedes, na cára rozdávajúceho cukríky alebo na vyhradenú lavicu v kostole. Nečudo, že Ferdinand sa stal pevnou súčasťou historickej pamäti starých obyvateľov v okolí Štiavnice, na Gemeri a Horehroní.
Mgr. Vladimír Homola,
kastelán hradu Ľupča


Zdroje: Štátny archív BB, fond: Rodový archív Coburg-Kohary
Roman Holec: Coburgovci a Slovensko, 2010
Petra Fečková: Hutnícke podniky rodiny Coburgovcov na Slovensku
Július Hozák: Polomka, 1982





Autor (zdroj): Mgr. Vladimír Homola, kastelán hradu Ľupča