Povesť o kráľovskom prsteni

Stalo sa to v dobe, keď Ľupča ešte žiadnych výsad nemala, ba ani mohutný kamenný hrad, ale len pomenší drevený hrádok nad ňou stál. No, aj keď hrádok chudobnejší zvonku aj zvnútra bol, samotný uhorský panovník Belo IV. si ho obľúbil a na kráľovské poľovačky a hostiny časom tam rád chodil. I stalo sa raz, nevedno kedy, že Ľupčania jeho prítomnosť využili a o pridelenie mestských výsad prosíkali: „...že keď ich už Bystrici udelil, prečo by ich aj Ľupča mať nemohla.“ A veru, kráľ prisľúbil, že Ľupčanom výsady mesta udelí, ale len pod podmienkou, že mu povyše dreveného hrádku mohutnú kamennú vežu, baštu, postavia. Jój, Ľupčania by mu boli radi baštu postavili, keby oni vedeli ako. Nebolo totiž medzi nimi jedinkého, čo by niečo také v živote čo i len uvidel.

Keď kráľ zbadal, že Ľupčania len tak v pomykove stoja a slovka neprerečú, posmelil ich, že nabudúce vychýrených majstrov až z Benátok privedie a tí im už ukážu, kde a ako baštu postaviť majú. Keď sa panovník opäť na Ľupčiansky hrádok vrátil, naozaj aj benátskych majstrov priviedol. No a hoci akurát leto bolo, odrazu taká zimisko prišla, že majstrom navyknutým na teplo od tej zimy začali zuby drkotať. I začali hneď kráľa prehovárať, aby nie zo skál, ale z pálených tehál dal baštu postaviť, lebo kamenné stavanie ani najväčším ohniskom nevyhreješ, zatiaľ čo pálená tehla aj týždeň teplo udrží. A tak sa aj stalo, no najprv bolo treba miesto s dobrou hlinou nájsť.

Hľadali Ľupčania spolu s majstrami hlinu na tehly súcu, až ju za dreveným mostom cez Hron, nad starou kočovnou osadou našli. A ako im majstri poradili, tak tú hlinu miesili, do foriem nabíjali, veľkú pec postavili a tam tehly pálili. No a keďže aj sám kráľ bol zvedavý ako sa tie tehly robia, celé dni sa okolo obšmietal a robote prizeral. Hneď ako boli tehly vypálené a stavanie povyše dreveného hrádku začalo do výšky rásť, pobral sa kráľ do svojho budínskeho sídla potešený, že keď sa opäť vráti, hotovú baštu uzrie. No ako sa kráľ v Ľupči tešil, celou cestou sa len tak ošíval a cítil, že mu voľačo chýba. A naozaj, keď sa doma len tak, od náhody na prsty svojich rúk pozrel, dedičný kráľovský prsteň, zo všetkých prsteňov najdrahší, bol z prostredníka ľavej ruky fuč. Božemôj dobrý! Dedičný prsteň celé stáročia prečkal a akurát on ho stratiť musí. Určite to v Ľupči bolo, keď sa na robotu tehliarov prizeral a tam mu do miešanej hliny prsteň spadol. Veru bez neho zostať nemôže, veď ako by bez dedičného prsteňa teraz panovať on mohol. A tak, hybaj do Ľupče naspäť.

Keď uhorský kráľ do Ľupče prichádzal, už z diaľky vysokánsku baštu uzrel, lebo Ľupčania ju za ten čas až pod strechu vytiahli. A ako bližšie prišiel, len po zamurovaných tehlách pozeral, v ktorej z nich môže byť ten prsteň zamiešaný? Ale to predsa, ako v kope sena ihlu hľadať. Nič sa nedalo robiť, len baštu odhora rozoberať a tehlu za tehlou opatrne roztĺkať. Rozoberali Ľupčania baštu, rozoberali, tehlu za tehlou roztĺkali, no prsteňa nikde. A boli by sa už pomaly aj s neudelením kráľovských výsad zmierili, keď v jednej z posledných tehál prsteň našli. „Éj...,“ zaradoval sa panovník, ako malé dieťa, keď už dedičný kráľovský prsteň opäť na prostredníku ľavej ruky mal. Ľupčanom síce mestské privilégiá neudelil, ale zato prisľúbil, že namiesto dreveného hrádku veľký, teraz už zo skál murovaný hrad, ako večný symbol Ľupče postaviť dá.

Veľa, veľa rokov prešlo od čias, keď Belo IV. dedičný kráľovský prsteň v Ľupči stratil a na starú príhodu sa dávno zabudlo. Avšak všetko tu napísané je pravda pravdúca, lebo veľký kamenný hrad sa ešte aj dnes nad Ľupčou pýši a pozostatky starej tehelne tiež našincovi na očiach zostali. A miesto, kde nedokončená veža z pálených tehál stála? To sa Baštou nazýva a azda aj na veky nazývať bude.

Foto: Mgr. Simona Ihringová


Autor (zdroj): Z nepublikovanej predlohy Jána Balkovica spracoval Mgr. Vladimír Homola, kastelán hradu Ľupča