Kvalita, to je aspekt, ktorý sa skloňuje v každodennom živote. Od nej totiž závisí aj náš úspech. Ing. Václav Kortán, špecialista systému riadenia kvality, pripravil sériu článkov k danej téme.

Hoci Slovensko sa zdá vo svetovom meradle len ako bezvýznamná bodka, v pomyslenej mape schopností, vynaliezavosti, vytrvalosti a kvality vykonanej práce sa môžeme smelo rovnať s veľkými národmi. Naši murári, drotári a iní remeselníci, ale aj technici a vedci ponúkali svoj kumšt po celej Európe, Rusku, Severnej a Južnej Amerike a ďalších, až neuveriteľných miestach. V osemnástom storočí ich v spojených štátoch označovali ako Uhorčíci (pre pôvod z Horného Uhorska) a na trhu práce boli veľmi úspešní.

Jedným z najúspešnejších Slovákov v USA bol Jozef Murgaš priekopník elektrotechniky, a to jej najnovšieho odvetvia – rádiotechniky. Narodil sa 17. februára 1864 v Tajove pri Banskej Bystrici v maloroľníckej rodine, ktorá mu určila kňazské povolanie, hoci ho ťahalo k technike. Pre svoje pokrokové zmýšľanie bol v nemilosti cirkevných úradov, a preto privítal možnosť odísť roku 1896 do vysťahovaleckej slovenskej baníckej obce Wilkes-Barre v Pensylvánii (USA). Tam si zriadil na fare laboratórium a vo voľných chvíľach sa zaoberal rodiacou sa bezdrôtovou telegrafiou. V rokoch 1903-1910 prihlásil na patentovanie dvanásť rozličných vynálezov a zdokonalení v rádiotelegrafii. Vypracoval vlastnú pôvodnú sústavu pre praktické použitie bezdrôtovej telegrafie, ako napríklad takzvaný Tón-systém, v ktorom namiesto Morseových značiek používal tóny rozličných výšok.

Murgaš pre tento systém navrhol konštrukciu prijímacích a vysielacích zariadení, v ktorých sa signály odlišovali už nie svojou dĺžkou, ale frekvenciou. Používal na vysielanie dve frekvencie, pričom bodku nahradil vyšším tónom a čiarku nižším. V roku 1906 založili vo Philadelphii spoločnosť „Universal Aether Co“ na praktické využitie Murgašových vynálezov. S jej pomocou si vybudoval moderné laboratórium a postavil vysielaciu a prijímaciu stanicu so šesťdesiatmetrovými stožiarmi pre antény vo Wilkes-Barre a v Scrantone. Svoj vynález predviedol na verejnej skúške, pri ktorej sa mu podarilo vysielať a zachytiť bezdrôtové signály zo vzdialenosti asi 35 kilometrov. Po tomto prvom triumfe však víchrica vážne poškodila obidva stožiare, spoločnosť sa čoskoro rozpadla a Murgašove nádeje na praktické využitie vynálezov sa rozplynuli. Čoskoro vypukla prvá svetová vojna a americká vláda zakázala pokračovať v rádiotelegrafických pokusoch. Jozef Murgaš si postupne patentoval zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu, spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou, vlnomer, elektrický transformátor, podzemnú bezdrôtovú telegrafiu, zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn, bezdrôtovú telegrafiu, výrobu iskrových frekvencií zo zdroja prúdu bez prerušovačov, detektor magnetických vĺn, magnetický detektor, prístroj na výrobu elektrických oscilácií, spôsob a zariadenie na výrobu elektrických oscilácií zo striedavého prúdu. Zomrel vo Wilkes-Barre 11. mája 1929. Americká tlačová United Press vydala po jeho smrti správu: „Rev. Jozef Murgaš bol známou osobnosťou, mal zvláštne zásluhy o rádiovú telegrafiu. Postavil vo Wilkes-Barre iskrovú stanicu ešte skôr, ako G. Marconi úplne prepracoval svoj vynález.“

Ďalším úspešným, ale takmer neznámym Slovákom, bol Štefan Anian Jedlík. Patril medzi najväčších priekopníkov v oblasti elektrotechniky v devätnástom storočí v Európe. Narodil sa 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne, v chudobnej roľníckej rodine, ktorá sa tam prisťahovala z Liptova. Po skončení stredoškolského štúdia v Trnave a v Bratislave vstúpil do rehole v zadunajskom Pannonhalme, kde študoval teológiu. Súčasne sa zapísal na peštiansku univerzitu na matematiku a fyziku. Keď získal doktorát filozofie (1822), pôsobil ako profesor fyziky na gymnáziu v Rábe a neskôr na Kráľovskej akadémii v Bratislave, odkiaľ v roku 1840 odišiel na peštiansku univerzitu. Už v roku 1828 zostrojil v Rábe malý pohyblivý elektromagnet pre elektrické experimenty, čo je v podstate elektromotor. Jedlík svoj „motorček“ neuverejnil, a tak sa objavmi v tomto smere preslávil M. Faraday, ktorý svoje práce publikoval o štyri roky neskôr.

Koncom päťdesiatych rokov stihol podobný osud aj jeho základný objav elektromagnetických rotácii, ktorý sa stal zárodkom elektrického dynama. Objav tohto princípu sa prisudzuje W. Siemensovi, ktorý si ho dal patentovať až roku 1866. Náš rodák obohatil vedu a techniku desiatkami vynálezov (niektoré pramene ich uvádzajú dokonca 80), ako je elektrické dynamo (1859), elektrický rušeň (1840), rúrový zberač bleskov (1866), reťazové zapojenie a vybíjanie akumulátorov, prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok, výroba sódovej vody a iné priekopnícke zlepšenia. Bol aj autorom učebnice fyziky. Pozoruhodný je jeho výrok: „Treba pretvoriť sily prírody tam, kde sa rodia. S veľkou silou a váhou treba napadnúť hmotu, aby sa rozpadla na svoje časti.“ Jedlík bol teda presvedčený, že atómy možno rozbíjať, hoci vtedy prevládal názor, že je nedeliteľný. Na medzinárodnej výstave vo Viedni ho medzinárodná porota vyznamenala medailou za pokrok. Bol členom Uhorskej akadémie vied a mnohých zahraničných vedeckých spoločností. Jedlík zomrel ako deväťdesiatšesťročný 2. decembra 1895 v Rábe. Základný rozdiel medzi Murgašovou a Jedlíkovou prácou je, že Murgaš každý svoj vynález patentoval a dostatočne publikoval, kým Jedlík si autorské práva na svoje vynálezy nezabezpečoval, nedostatočne ich publikoval.

Za jedného z najúspešnejších slovenských remeselníkov je považovaný Jozef Holánik – Bakeľ. Život tohto rodáka z Dlhého Poľa (1863 - 1942) sa začal drotárskym krstom, keď ho na lopate pôrodná babica vystrčila so slovami „... svetom moje svetom...“, cez otvorené okno do zasneženej zimy. Holánik sa stal popredným predstaviteľom umeleckého spracovania drôtu nielen na Slovensku. Ako drotár dospel od remeselnej výroby bežných výrobkov k umeleckej výrobe z pozláteného a postriebreného drôtu, ako boli rozličné misy, vázy, košíky, kazety. Stal sa skutočným kráľom drôtu. Dokázal, že z drôtu, tak ako z iného materiálu, sa dajú vyrobiť predmety nezvyčajnej krásy. Vo svojej práci spájal vysokú zručnosť a zmysel pre precíznosť s osobitným estetickým cítením, takže jeho výrobky vzbudzovali všeobecný obdiv. Drotárstvo na Slovensku kulminovalo koncom 19. storočia, keď sa v rozličných mestách Európy aj iných krajín zakladali drotárske dielne, tzv. manufaktúry.

Pri dlhopoľských drotároch sa dá hovoriť o tretej etape drotárstva - o umeleckom drotárstve, a to práve zásluhou majiteľa dielne vo Varšave Jozefa Holánika - Bakeľa. Do prvej svetovej vojny vyrábal drôtené dielka vo svojej varšavskej dielni na strojoch vlastnej konštrukcie. Zameral sa tak na výrobu drôteného úžitkového a okrasného tovaru. Po vojne pracoval spolu so zaťom Jakubom Šeríkom – Fujakom (ktorý bol jeho pokračovateľom a žil v rokoch 1907 – 1988) v rodnom Dlhom Poli. Jozef Holánik – Bakeľ svojimi jemnými, dôvtipnými výrobkami ako prvý na svete pozdvihol drotárstvo na umenie. Za svoje výrobky, charakteristické originálnosťou, jemnosťou a precíznosťou, získal na svetových výstavách mnoho medailí.
Vyvinul originálnu technológiu, vychádzajúcu z princípu pletenia prútených košíkov. Hustý výplet z vopred upravených, ozdobne spletaných, lisovaných, gravírovaných či valcovaných mosadzných drôtikov, pripomínal šperkársky filigrán. Jeho luxusné pozlátené a postriebrené vázy, amfory, košíky, misky, šperkovnice, fajčiarske súpravy, ktorých funkčnosť zabezpečoval sklenou vložkou, získali viacero medailí na medzinárodných výstavách, okrem iných aj najvyššie ocenenie - hlavnú cenu Gran Prémio na medzinárodnej priemyselnej a poľnohospodárskej výstave v Ríme v roku 1911. Okrem tohto ocenenia získal bronzovú medailu na Umelecko-priemyselnej výstave hornouhorských krajov v Žiline, tri zlaté medaily v Rostove nad Donom a v Ríme a zlatú medailu na Priemyselnej a hospodárskej výstave v Nitre. Jozef Holánik – Bakeľ je dodnes považovaný za jedného z drotárskych kráľov, hoci druhá svetová vojna pochovala v troskách slávu slovenského drotárstva. Zostali po nej exponáty v múzeách a spomienky na nevšedné drotárske osudy.

Najvýraznejším fenoménom v rámci Slovenska, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, boli murári z oblasti Oravy, Kysúc a hlavne z Liptova. Hoci aj na iných miestach Slovenska boli výrazné murárske zoskupenia, liptovskú preslávili odchody majstrov do zahraničia za prácou. „Keď začal pukať ľad na Váhu a slnečné lúče začali oživovať liptovskú dolinu, mnoho sto liptovských murárov chystalo sa do ďalekej cudziny.“ Liptovskí murári boli vychýrení široko-ďaleko.

Z Pešti, alebo až z Viedne prichádzali do Liptova „partafireri“ a v celých transportoch najímali liptovských murárov do práce. Liptovskí murári pracovali v cudzine na najimpozantnejších stavbách. Peštiansky parlament na Dunaji nestaval nik iný, ako naši chýrni liptovskí murári. Aj keď odchádzali do cudziny, ostávali verní svojmu kroju, svojím zvykom. Nikdy sa neprispôsobovali maďarskému alebo nemeckému prostrediu. Mali svoje „slovenské“ hostince a krčmy, kde ich bolo badať najčastejšie v sobotu alebo v nedeľu. Tu si spoločne zaspievali slovenskú pesničku, tu spomínali svoj domov. Keď nadišiel november, alebo december a objavil sa prvý sneh, zbalili svoj „vercajk“, „špaletu“, „vasrváhu“ a „hamrík“ a vracali sa nazad do Liptova k svojim. Ich pôsobenie charakterizovala vysoká odbornosť a značná profesijná špecializácia. Z Liptova pochádza aj množstvo významných staviteľov. Za zmienku stojí najmä Ján Nepomuk - Bobula, ktorý sa počas svojho pôsobenia v Budapešti stal jedným z najvplyvnejších ľudí mesta.

Slováci majú byť na čo pyšní. Iné národy majú kniežatá a kráľov, my máme drotárov, murárov a iných remeselníkov, vďaka ktorým mnohí ľudia vo svete spoznali Slovensko dávno predtým, ako sa stalo samostatným štátom. Všetci úspešní Slováci mali jednu základnú spoločnú črtu, pochádzali zo skromných pomerov a napriek všetkým protivenstvám, svoj úspech dosiahli cieľavedomou, poctivou a vytrvalou prácou.

Zdroje:

http://www.slovenskivynalezcovia.webz.cz/index2osbnosti.htm

http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59314

http://www.obnova.sk/blog/historia-murarskeho-remesla-na-slovensku-liptovski-murari

Autor (zdroj): Ing. Václav Kortán