Už prvá prestavba dvadsiateho storočia v podbrezovských železiarňach priniesla rozsiahle zmeny. Postavené a sprevádzkované boli štyri malé vodné elektrárne a v Hnusne vodná nádrž – Tajch. Úzkorozchodnou vlečkou bola spojená Podbrezová so závodom na Piesku, zrušená bola výroba zvárkovej ocele v pudlovacích peciach, pribudli nové valcovacie trate, rúrovňa, v rámci modernizácie a rekonštrukcie prešli železiarne na elektrický pohon...

Súčasťou prevratných zmien, ktoré trvali do vypuknutia prvej svetovej vojny, bolo postupné zvyšovanie výroby ocele v siedmich SM peciach a celkové zvýšenie výroby valcovaných výrobkov a tovaru. Ich produkcia výrazne zvýšila množstvo odpadu, najmä oceliarenskej trosky, ktorej likvidácia bola v rokoch 1912 - 1915 vyriešená výstavbou pozemnej lanovej dráhy na západný výbežok vrchu Brezová, tzv. Šiklov (ide o časť vrchu Brezová, názov pochádza z maďarského slova „sikló“ – šikmý výťah, pozemná lanovka).
V historických materiáloch nachádzame zmienku o procese likvidácie trosky, podľa ktorej bola spolu s ďalším odpadom vo výklopných vagónikoch – huntíkoch, najskôr prepravená po novovybudovanej úzkorozchodnej vlečke obchodnou ulicou (bývalou župnou cestou) k údolnej stanici pozemnej lanovky. Vybudovaním mohutných oporných múrov na výbežku vrchu Brezová vznikla veľká manipulačná plošina s koľajišťom pre ručný posun vagónikov. Na plošine bola postavená budova strojovne, odkiaľ bol ovládaný pohon a následný posun na lanách pripevnených dvoch vozňov lanovej dráhy. Jeden vozeň s dvomi naloženými huntíkmi bol lanom ťahaný k vrcholu stanice a súčasne druhý, prázdny vozeň, bol spúšťaný k údolnej stanici. V strede prepravnej dráhy sa obidva vozne vyhýbali po samostatnej koľaji. Z vozňa lanovej dráhy sa vagóniky s odpadom ručným posunom presunuli na okraj „výsypišťa“. Po vysypaní odpadu boli prázdne vagóniky spustené do údolnej stanice. Elektrickú energiu pre pohon strojného zariadenia vrcholovej stanice privádzalo voľné stožiarové vedenie, smerujúce pozdĺž celej trasy pozemnej lanovky. Dolná a horná stanica pozemnej lanovej dráhy boli spojené telefónnymi linkami. Pozemná lanovka bola pôvodne vyprojektovaná ako dvojdráhová – každý vozeň lanovej dráhy sa mal pohybovať po vlastnej koľajovej dráhe. Zrealizovaný však bol jednodráhový variant so stredovou koľajovou výhybkou, ktorý ušetril finančné náklady na vybavenosti dolnej a hornej stanice, aj na vlastnej koľajovej dráhe.




Pozemná lanová dráha viedla na západný výbežok vrchu Brezová na tzv. Šiklov

Dňa 1. októbra 1966 bola prevádzka šikmého výťahu zrušená. Odpad bol následne na haldu Šiklov za vrch Brezová vyvážaný nákladnými autami po vybudovaných cestách až do 31. júla 2000, keď bolo jej prevádzkovanie v súlade s legislatívnymi požiadavkami ukončené. Od 1. augusta 2000 je halda Šiklov v procese postupnej rekultivácie.


So zdokonaľovaním technologických procesov v druhej polovici 20. storočia sa produkcia trosky v podbrezovskej oceliarni znižovala. O súčasnom využití tohto vedľajšieho produktu pri výrobe ocele a možnostiach jeho ďalšieho spracovania nás informoval Ing. Milan Srnka, PhD., vedúci technického a investičného odboru:

-Akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová sa v rámci svojej environmentálnej politiky snaží v čo najväčšej miere znižovať a zhodnocovať produkované odpady z výroby. Koncom minulého storočia sa začalo s procesom využitia oceliarenskej trosky ako hutného umelého kameniva. V roku 2000 naša spoločnosť získala na uvedený produkt technické osvedčenie a v roku 2005 certifikát. Umelé hutné kamenivo sa využíva na podkladové vrstvy vozoviek, spevnených plôch, rekultivačné, drenážne a terénne úpravy. Vyrába sa v niekoľkých veľkostných frakciách: 0 - 4 milimetre, 0 - 8 milimetrov, 4 – 8 milimetrov, 8 – 22 milimetrov a 22 – 63 milimetrov.
Druhým produktom je vápenatá oceliarenská troska, ktorú v budúcnosti plánujeme využiť ako náhradu časti vápna v procese výroby v EAF peci. Pre jej využitie je potrebná vstupná úprava (briketizácia). V súčasnosti prebieha proces prípravy možnosti jej zhodnocovania.



Interiér strojovne, kde posun huntíkov riadil aj pán Kováč. Foto: archív HM ŽP





Autor (zdroj): Viera. Kúkolová