Nový závod v Podbrezovej

Uvedenie parnej železnice do prevádzky v Anglicku (1825) našlo ohlas aj v rakúsko – uhorskej monarchii. V roku 1837 rozhodol hlavný komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici poveriť Hronec vybudovaním novej valcovne železničných koľajníc. Pristúpilo sa k budovaniu pudlovne a valcovne v Podbrezovej. Valcovňa bola prvá na Slovensku i v Uhorsku, kde sa vyrábali železničné koľajnice. Podľa pôvodného plánu mala vyrábať ročne okolo 85 tisíc viedenských centov koľajníc. Významnou zmenou ďalších desaťročí bol presun správy erárneho komplexu z Hronca do Podbrezovej.

Tisovec pomáha
Spustením pudlovne a valcovne v Podbrezovej sa erárne železiarne na Pohroní stali jediným podnikom na Slovensku, ktorý nepredával surové železo, ale dokonca k nemu ešte ďalšie prikupoval. Ani šesť vlastných vysokých pecí či skutočnosť, že erárny komplex bol najväčším výrobcom surového železa, nestačili. V roku 1855 došlo k zbúraniu najväčšej vysokej pece erárneho komplexu, ktorá sa nachádzala v Tisovci. Namiesto nej postavili novú, ktorej ročná kapacita bola 60 – 70 tis. vied. centov, t.j. až 3920 ton (zlikvidovaná stará pec mala kapacitu 24 – 28 tis. viedenských centov). Nová pec bola vysoká 12,5 metra a dosahovala najhospodárnejšie výsledky v celom komplexe. Spotrebovalo sa v nej priemerne 8,26 stôp³ tvrdého dreveného uhlia na viedenský cent železa. Dobrý výsledok, nakoľko v ostatných peciach na Slovensku bola spotreba tri až štyrikrát väčšia.

Krízy a rekonštrukcie
Kríza v rokoch 1858-1861 zasiahla erárne železiarne, čo sa odrazilo aj na vývoji Tisovca. Odbytové ťažkosti, strata trhov prinútili výrobcov hľadať nové cesty – žiadať ochranné clá pred dovozom z cudziny, železnice na zvýhodnenie prepravy, zníženie daní... Menšie zastarané podniky zanikali, kapitálovo silnejšie sa modernizovali. Najrozsiahlejšia rekonštrukcia bola v podbrezovských železiarňach v r. 1858 – 1862. Mala vyriešiť zásobovanie surovým železom, modernizáciu skujňovania (pudlovaním) a riešiť celkový výrobný program (prechod valcovne na univerzálne využitie umožňoval aj valcovanie plechov, ktoré dovtedy dovážali zo Štajerska). Po rekonštrukcii boli erárne železiarne považované do konca 60-rokov 19. storočia za najmodernejšie na Slovensku. Na trh dodávali tyčové železo o 30 grajciarov lacnejšie, ako okolití výrobcovia.
Po rokoch prechodnej stagnácie (1861-1867) nastala konjunktúra, v rámci ktorej sa v rokoch 1865-75 v monarchii zvýšila výroba železa z 292 tisíc ton na 607 tisíc ton. Uhorským ministerstvom financií bol v roku 1869 schválený návrh na dokončenie výstavby Podbrezovej a postavenie ďalšej vysokej pece v Tisovci (1869-1873).
Ani táto konjunktúra nemala trvalý rast, opäť dochádzalo k prebytku výroby a malé podniky na trhoch prehrávali. Po 139 rokoch zanikla pec v Ponikách, po znížení výroby bola v roku 1877 odstavená vysoká pec v Pohronskej Polhore, zanikli hámre v Bystrej (1867), v Moštenici (1878), v Jasení (1880), valcovňa v Osrblí (1880) a odpredaný bol aj hámor vo Vajskovej. Zanikol starý Chvatimech a nový bol prebudovaný (1870) na valcovňu plechov. Dokončená bola výstavba druhého krídla podbrezovskej valcovne (1875) a popri valcovaní rôzneho tyčového materiálu sa začalo aj s výrobou hrubých plechov. Vysoká pec v Tisovci získala železničné spojenie (1874), ale Podbrezová bola aj naďalej bez železnice, tzn. že nedošlo k zníženiu nákladov na prepravu.
V apríli 1881 bola v Budapešti zriadená i zvláštna správa pre erárne železnice Uhorska, ktorú viedol Anton Kerpely, železiarsky odborník a vysokoškolský profesor. Vypracoval rozsiahly návrh na rekonštrukciu železiarní v Podbrezovej, realizovaný v r. 1881-85 nákladom 25 miliónov zlatých. Výroba po rekonštrukcii vzrástla takmer 6-násobne. Železiarne prišli na trh s novými výrobkami, dovtedy v Uhorsku nevyrábanými. Spojenie Tisovca s Podbrezovou sa zlepšilo až 30. novembra 1896, po otvorení železničnej trate na trase Tisovec – Brezno.
Ďalšie krízové obdobie (1900-1903) zasiahlo tento erárny komplex tým, že bola jedna vysoká pec v Tisovci odstavená, výroba v podbrezovskej oceliarni bola odstavená, obmedzená bola aj výroba v Piesku a na Chvatimechu. Závod Hronec bol odpredaný firme Bartelmus.

Úpadok železiarstva, nerentabilnosť a straty
Československá republika už od svojho vzniku patrila vzhľadom na rozsah výroby na jedného obyvateľa medzi prvých desať najpriemyselnejších štátov vo svete (v Čechách bolo priemyselne činných 40 percent obyvateľstva a na Slovensku len 17,8 percenta). Ďalšia hospodárska kríza (1921-1923) pomohla urýchliť proces odbúravania slovenského priemyslu, ktorý bol väčšinou v rukách zahraničného, najmä maďarského kapitálu. Z 15 vysokých pecí na Slovensku bolo po I. svetovej vojne spustených do prevádzky už len 11. Už v prvom roku republiky výroba surového železa na Slovensku klesla na úroveň 2,6 percenta. Dňa 23. novembra 1918 bola výroba v dvoch peciach v Tisovci zastavená. K spusteniu koksovej pece došlo 7. februára 1920, ale druhá - na drevené uhlie, bola zbúraná. Ďalší vývoj Tisovca začal byť problematický, nakoľko prevádzka bola vysoko stratová. Likvidácia tohto závodu bola navrhnutá už v roku 1920 s tým, že vysokopecná výroba surového železa mala byť premiestnená do Podbrezovej, časť Štiavnička. Podbrezovské železiarne mali byť zmodernizované, aj s obnovením ťažby rudy. Zámery sa však neuskutočnili, komplex bol (1938) predaný koncernu Zbrojovka Brno a v roku 1941 koncernu Göring Werke.



Vzrast železiarskej výroby
Po oslobodení nastala nová éra v rozvoji Slovenska, v rámci ktorej pribudol celý rad nových závodov. Len v rokoch 1945 – 1960 pribudlo 225 nových veľkých priemyselných závodov. Vzrástla železiarska výroba, popri nových závodoch v Istebnom, Mokradi a Širokej, začal na východnom Slovensku rásť obrovský železiarsky gigant – vtedajšie Východoslovenské železiarne Košice (VSŽ). Moderným vysokovýkonným vysokým peciam v Košiciach odovzdala (1965) svoj plameň aj tisovská pec, posledná z najstarších vysokých pecí na Slovensku, keď splnila svoju úlohu a nebola schopná vyrovnať sa vtedajšiemu stavu technickej revolúcie.
Zdroj: Výňatok z článku Andreja Bieneka „Zo starých tradícií železiarstva v Tisovci“, uverejneného v Podbrezovane č. 24/1965

Zo spomienok priameho účastníka odstávky vysokej pece Ing. Jána Greschnera:

„Druhého septembra 1955 som nastúpil do Švermovych železiarní Podbrezová, do závodu Tisovec, ako pomocný majster k vysokej peci. Vždy pred odchodom z práce som kontroloval chod pece, prešiel, a to nielen v dennej, ale aj večernej a nočnej zmene, celý závod. Často som navštevoval laboratórium pri kostole, kde býval laborant Jozef Kováč. Vykonával som tam rozbory plynu a so spolupracovníkom Antonom Heinrichom vzorkovali rudu. Vysoká pec pracovala nepretržite, bez odstávky. Prišli roky šesťdesiate a s nimi zrušenie prevádzky vysokej pece. S touto skutočnosťou sa osadenstvo závodu nechcelo zmieriť, usilovalo sa o jej záchranu. Peciari zorganizovali demonštráciu v Banskej Bystrici, kde bol vtedy prítomný aj prezident republiky Antonín Novotný. Strojník z parnej elektrárne Jozef Macuriak vtedy povedal: „Keď nebude vysoká pec, tak nebudete prezidentom ani vy“ a jeho proroctvo sa o tri roky naplnilo. Potom prišiel 18. máj 1965, kedy hutníci z tisovskej pece dopravili oheň na zapálenie prvej vysokej pece vo VSŽ Košice. Spolu s ohňom z Tisovca odchádzalo okolo tridsaťpäť rodín za prácou do VSŽ, nakoľko železiarska výroba bola do tohto obdobia rozhodujúcim odvetvím Tisovca.
A ako prebiehala odstávka pece? Spomínam si na túto udalosť a s úctou sa skláňam pred osadenstvom, ktoré odstavenie vysokej pece bojkotovalo. Do Tisovca sme prišli tri dni pred odstavením pece, na ktorej visela čierna zástava. Spolu s Ing. Bohumilom Samekom sme pripravili pec na sfúkanie (prestali sme zavážať pec rudou, vápencom, koksom). Na lane sme spustili do pece sondu, aby sme vedeli, kam až siaha sfúkanie. V noci nám sondu niekto ukradol. Pec sme sfúkali až po rozpor bez sondy a následne kolega nariadil pre lepšiu orientáciu urobiť do plášťa pece dieru. To rozzúrilo tavičov, ktorí ho prinútili závod opustiť. Spolu s ním odišiel aj riaditeľ Švermovych železiarní. V závode zostal len Ing. Kabát a ja. Taviči vysokej pece zo „šichty“ Jána Klincku odmietli vykonať posledný odpich. Zahučala siréna a všetci robotníci sa spolu s rodinami sústredili na odlievacom poli. Siréna spotrebovala skoro všetku paru, potrebnú na vetranie potrubia a prašníkov. Bolo tu reálne riziko, že pri prerušení vetrania parou môže dôjsť k tvorbe traskovej zmesi plynu, vzduchu a prašníky explodujú. Nariadil som preto zakúriť pod kotlami a zdvihnúť tlak pary. Kuriči môj príkaz pochopili ako ďalšiu možnosť udržania pece v chode. Začali usilovne na fúrikoch voziť uhlie, rozkúrili kotle, aby bolo dosť pary na vetranie potrubia a udržanie dúchadla v chode. Po odmietnutí urobiť posledný odpich som sa rozhodol pec zatopiť. Prikázal som Jánovi Kriškovi pustiť do pece vodu. Keď začala voda tiecť na formy (výfučny) dokončil som odstavenie pece zastavením parného dúchadla. Strojníci tento nádherný parný stroj s dúchadlom veľkými kladivami „puckami“ znefunkčnili. Nakoniec sme sa s osádkou poslednej zmeny podpísali na hutnícky klobúk, ktorý je v súčasnosti exponátom Hutníckeho múzea ŽP. „



Autor (zdroj): Z archívnych materiálov spracovala Viera. Kúkolová