Na Podbrezovú spomína s láskou

Pani Anna Kánová začínala v Železiarňach Podbrezová v roku 1970. Hoci tu prežila len časť svojho produktívneho života, s láskou spomína najmä na vzťahy v pracovnom kolektíve. „Nastúpila som najprv do výpočtového strediska. V kancelárii nás sedelo desať báb a boli sme vynikajúca partia. Hoci odvtedy uplynulo 45 rokov, ešte dnes sa niekoľké občas stretávame.“ Pekné sú aj jej spomienky na prácu v údržbe: „bolo to v čase jej centralizácie. Aj tam sme boli dobrý kolektív. Vtedy sa chodilo na sená, na zemiaky a tam sa upevňovali medziľudské vzťahy. Nikdy sme nezabúdali na narodeniny či meniny kolegu, kolegyne, sadli sme si na chvíľku, zjedli koláčik a vypili kávičku. Na všetko bolo akosi viac času ako dnes“, hovorí pani Anna.

„Prajem vám všetkým krásne Vianoce

Oslovila ju práca s ľuďmi

Do rodiny pribudol tretí syn a pani Anna sa po materskej dovolenke nevrátila do Podbrezovej, ale jej pôsobiskom sa stal Miestny národný výbor. Najprv v Dolnej a neskôr v Hornej Lehote. Zistila, že práca s ľuďmi ju ešte viac napĺňa.

Všetko sa JEJ ZOSYPALO

„Bol bežný pracovný deň, v práci frmol, “ rozpráva pani Anna. „ Zrazu sa mi z ničoho nič zahmlilo pred očami a strácala som zrak.“ Absolvovala rôzne vyšetrenia, nič závažné lekári neobjavili. Život pokračoval v zabehanom rytme. Pol roka po narodení tretieho syna, bolo to v roku 1983, začala pociťovať tŕpnutie nôh, ale pripisovala to vyťaženiu v práci, aj v domácnosti toho bolo dosť. Pridružila sa bolesť hlavy, pociťovala zmeny v periférnom videní a to ju donútilo opäť navštíviť lekárov. Pre podozrenie na nádor na mozgu absolvovala magnetickú rezonanciu, v tom čase bola len v Prahe. Ortieľ znel skleróza multiplex. Pani Anne sa zosypal celý svet. Začala sa uzatvárať do seba a strácala záujem o život. „Prežívala som najhoršie obdobie svojho života a dnes viem, že už nikdy nesmiem dopustiť, aby som sa ocitla v podobnej situácii,“ konštatuje.

AKO SA TO PODARILO

„Trvalo mi chvíľu, kým som sa k tomu dopracovala. Pomohol mi pobyt na liečení. Silou vlastnej vôle som to prekonala a zvládla. Svoje však zohral aj vplyv mojej spolubývajúcej, ktorá ma prinútila prestať so sebaľútosťou a kráčať ďalej. Zaregistrovala som sa v Slovenskom zväze sklerózy multiplex a tam som sa stretla s možnosťou zapojiť sa do aktivít, ktoré mi v živote veľmi pomáhajú. Vždy som mala veľmi blízko k umeleckému prednesu poézie a prózy. V tejto etape života sa mi podarilo realizovať svoje sny aj v tomto smere,“ hovorí. Dnes má pani Anna „zbierku“ diplomov za prvé, druhé miesta vo Vansovej Lomničke a na jej úspechy nie je hrdá len celá rodina a susedia, ale aj jej kamaráti zo zväzu, ktorí ju na to naviedli. V Dolnej Lehote, kde rodina Kánová žije, je pani Anna už viacročnou členkou speváckeho zboru Lehoťanka. Ženy sa stretávajú, spievajú a absolvujú aj rôzne súťaže. Získali už nejedno ocenenie.

Angažovanosť v spoločenskom živote napĺňa pani Annu šťastím a jej ambície rastú. Jednou z nich bolo rozhodnutie študovať UMB – univerzitu tretieho veku. Prvé tri roky bola na to sama. Začínala v tajnosti a študovala psychológiu. Nebola si istá, či to zvládne a tak jej hrdosť nedovolila zverejniť tento svoj zámer. „Bolo to pre mňa prospešné po každej stránke. Už len to, že ak som chcela ísť medzi ľudí, musela som sa vychystať, ma poháňalo dopredu. Tešila som sa na odpoludnia strávené v škole. A navyše, učením som si precvičovala mozog“, spomína pani Anna. „A potom som si našla kamarátku Olinku Demianovú, ktorá ma nahovorila na ďalšie tri roky štúdia fytoterapie. V tejto kamarátke som našla spriaznenú dušu, ktorá má podobné záujmy ako ja a dnes už viem, že ak stretnete niekoho v živote, nikdy to nie je náhoda. Jej vplyvom som sa začala venovať aj ručným prácam. Naučila ma techniku zošívania látok patchwork. Začínala som jednoduchšími dečkami,“ konštatuje pani Anna. Dodnes ušila desiatky prekrásnych diek či dečiek. Iná kamarátka jej ukázala tašku, ktorú ušila dcére. Chytila sa aj do toho a ušila ich už niekoľko aj vnučkiným kamarátkam. Oslovila ju aj dekupáž, technika so servítkami, šije rôzne pestrofarebné vankúšiky a najnovšie sa venuje maliarskej technike enkaustika, pri ktorej pracuje s roztaveným farbiacim voskom. Do ručných prác zaúča aj svoje vnučky. A to nie je všetko. Stíha vyvárať a vypekať dobroty pre svojich najmilších a neraz prinesie tácku s vynikajúcimi koláčikmi aj kamarátkam do zboru. Nezabúda ani na svojich priateľov postihnutých sklerózou a aj v čase našej návštevy chystala balíček pre kamarátku odkázanú na vozík, ktorú chce ešte pred Vianocami navštíviť a potešiť.

Z ručných prác pani Anny objektívom Viery Kúkolovej

Čo ju ženie dopredu

V prvom rade je to rodinné zázemie, našťastie má ho také silné, že ju všetci blízky podporujú a nikdy jej nedávajú najavo, že je chorá. „Všetkých ich nesmierne ľúbim a oni mňa. Mám dve krásne vnučky, ktoré sú pre mňa všetkým. Mám kamarátky a som aktívna v spoločenskom živote,“ hovorí pani Anna. „Človek sa nesmie zamýšľať nad tým, prečo je chorý. Treba to brať ako je. Na jajkanie, plač a slzy je času dosť. Netreba tomu podľahnúť a treba bojovať. Symbolom boja proti skleróze multiplex je kvietok slnečnice. Nie je to náhoda. Slnečnica je pevná, otáča tvár k slnku a tieň nechá padnúť za seba“, a to je aj moje krédo.

Vnučka Miška kráča v šľapajách svojej milovanej starkej- rodinný archív

Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová