Valcovňa a pudlovňa Pod Brezovou

V roku 1836 sa rakúsko-uhorský parlament rozhodol postaviť dvanásť nových železničných tratí. Následne komorský gróf v Banskej Štiavnici v roku 1838 navrhol postaviť valcovňu koľajníc, tyčového železa a plechu, v ktorej by sa požadované koľajnice vyrábali. Roku 1839 schválil Hlavnokomornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici

výstavbu nového závodu - pudlovne a valcovne pod horou Brezovou, kde boli výborné energetické vodné zdroje, veľké erárne lesné komplexy a možnosti splavovania dreva. Dňa 15. novembra 1853 v závode pokusne spustili dúchadlo, valcovňu hrúd a čelné kladivo, 27. novembra 1853 v noci sa začala tavba v pudlovacích peciach. Koncom roku 1853 a začiatkom roku 1854 postavili druhú valcovaciu trať, zváracie pece. Začiatkom júla 1854 bola spustená výroba železničných koľajníc. Začiatok výroby železničných koľajníc znamenal zrod prvého závodu tohto druhu v Uhorsku.

Výroba koľajníc vo valcovni a pudlovni Pod Brezovou prebiehala nasledovne: hrudy pudlovaného železa boli zbavené trosky, vyvalcované na ploché železné tyče, tzv. „surové prúty“. Následne boli rozrezané na kratšie kusy, z ktorých sa urobil „paket“. Paket sa po zvarení vo zváracích peciach vyvalcoval na ploché tyče, tzv. „krycie prúty“. Surové prúty zložené do paketu a zvarené sa vyvalcovali na koľajnice. Na obidvoch koncoch ich odrezali a odstránili švy. Po vychladnutí boli upravované v adjustačnej dielni. Výroba koľajníc a tyčového železa v tomto závode bola pôvodne drahšia, ako výroba v hámroch. Postupne so získavaním skúseností výrobu koľajníc zdokonaľovali.
Železiarsky priemysel zaznamenával v tomto období aj naďalej veľký pokrok. Išlo o definitívne víťazstvo parnej energie, prešlo sa na minerálne palivá, začala sa využívať aj elektrická energia (elektromotory). Namiesto pilierových pecí boli postavené výkonnejšie „stĺpové“. Zdokonaľovala sa výroba ocele v siemens- martinských peciach (prvá SM päťtonová pec s kyslou výmurovkou bola postavená v roku 1879, nakoľko však nedosahovala dobré výsledky bola prestavaná na zásaditú). Víťazila výroba plávkovej ocele v SM peci a to aj preto, že závod disponoval veľkým množstvom železného odpadu výbornej kvality, ale aj preto, že surovina okrem vyhovujúcej čistoty obsahovala len menšie množstvo fosforu a menšie množstvo kremíka. Pece boli vykurované generátorovým plynom, ktorý vyrábali z lacnejšieho druhu karvinského a šalgotariánskeho kamenného uhlia. Pre jednu SM pec dodávali plyn štyri generátory, pričom každý z nich spotreboval 1,87 ton kamenného uhlia za 24 hodín.
Pre potreby podbrezovských železiarní a ostatných železiarní Hrončianskeho komplexu bolo potrebné neustále zvyšovať kapacity výroby surového železa vo vlastných miestnych peciach v Tisovci, Hronci, Pohronskej Polhore, Ľubietovej a na Ponikách. Hoci sa pri vysokopecnej prevádzke zotrvávalo pri drevenom uhlí a vode, ako zdroji pohybovej energie, do hospodárskej krízy v roku 1857 sa naozaj podarilo zvýšiť produkciu surového železa 2,5 krát, a to rekonštrukciou vysokých pecí v Tisovci a Pohronskej Polhore. Tisovec dostal „pilierovú pec“ so silným valcovým dúchadlom poháňaným vodným kolesom a pražiarne rudy. Bola to jedna z najväčších pecí na Slovensku. Do nevýhody sa však dostali vysoké pece v Ľubietovej a v Ponikách, ktoré spracúvali málo kvalitnú rudu (výťažok predstavoval 21,25 percenta z rudy v ponickej peci a 20,6 percenta v ľubietovskej peci). Hospodárska kríza (1858 – 1861) a zlé vyhliadky na zväčšenie železorudnej základne a dopravu kvalitnej rudy až k peciam, podkopali vysokú pec v Ponikách, ktorá začala byť veľmi stratovou. Erár v období krízy vsadil na vysoké pece v Hronci, ktoré boli v rokoch 1858 – 1862 zrekonštruované na tzv. „škótsky spôsob“. Došlo k ich zvýšeniu z pôvodných 9 na 12,5 metra, mali dúchadlá na parný pohon (tri parné stroje a ich kotly sa vykurovali kychtovými plynmi). Pece mali k dispozícií šesť pražiarní. Výrazne sa tak umožnilo šetrenie uhlím, od roku 1862 sa pri obidvoch zmodernizovaných peciach v Hronci miešalo drevené uhlie s drevom, čím klesali výrobné náklady. Počas ďalšej hospodárskej krízy, ktorá sa začala v roku 1873 vyhasla vysoká pec v Pohronskej Polhore, ktorej prevádzka sa pre vysoké náklady na dopravu železnej rudy z Gemera ukázala nerentabilnou. V roku 1874 prestala pec pracovať. V tom istom roku definitívne dožila vysoká pec v Ponikách. V tomto období spustili prevádzku novej, tzv. „stĺpkovej“ vysokej pece v Tisovci, ktorej zariadenie zostrojili čiastočne v Hronci a v Jakube. Dopĺňalii ho zariadením aj z iných železiarní, napr. z Podbrezovej. V Tisovci zveľadili parný a vodný (turbína) pohon, zdokonaľovali ohrievanie vzduchu, od roku 1900 sa začal používať koks (miešali ho s dreveným uhlím) a na svietenie používali elektrinu. Nakoľko sa nevyriešila doprava rúd do vysokých pecí v Hronci a výrobné náklady aj tam sústavne stúpali, v roku 1882 ich prevádzku zastavili.
Z bývalého Hrončianskeho komplexu zostali v prevádzke iba pece v Tisovci. Erár tam zabezpečil dopravu kvalitnej rudy z Gemera výstavbou lanoviek a železnice.
V rozmedzí rokov 1881 – 1885 správa štátnych železiarní v Budapešti navrhla definitívne zlikvidovať malé zastarané prevádzky a všetku výrobu sústrediť do Podbrezovej, Hronca, na Piesok a Chvatimech. Dominantnou mala byť modernizácia podbrezovských železiarní na úroveň vtedajšej svetovej techniky.
V rámci prestavby získala Podbrezová rúrovňu, nové výkonné valcovacie trate vo valcovni a v oceliarni boli vybudované prvé martinské pece na výrobu plávkovej ocele. Široké uplatnenie sa dostalo parným strojom (para poháňala už valcovacie trate), modernejšie sa využila vodná energia (vodné turbíny). Začali sa využívať dovezené minerálne palivá, vybudované boli generátory. Súčasne sa zdokonaľovalo staré využiteľné technické zariadenie (štvordverové pudlovacie pece, tzv. „dvojčatá“). Pudlovanie bolo nahradené SM procesom výroby ocele (koncom 19. storočia mala Podbrezová tri bázické SM pece s obsahom osem ton). Ďalej dostala pudlovňa „fitinkáreň“ a galvanickú zinkovňu rúr. Pridružené závody v Piesku a na Chvatimechu, ktoré dostávali materiál z hrubej valcovacej stolice v Podbrezovej, neboli v tomto období technicky zdokonaľované a kapacita ich výroby nerástla. Univerzálna valcovňa v Piesku vyrábala ploché profily, perovú oceľ a tzv. „brúsky“ („štripsy“) na výrobu zváraných rúr. Na Chvatimechu pri jemnej valcovacej trati pripravovali materiál na výrobu lisovaných nádob. K veľkým zmenám však došlo v Hronci. Zavedená bola výroba liatych a z plechu lisovaných nádob, smaltovanie liatych a lisovaných nádob. Po prestavbe stratil Hronec už načisto svoju bývalú kľúčovú pozíciu v rámci erárneho železiarskeho komplexu a prestal byť aj jeho administratívnym centrom.

Na prelome storočí sa opäť ohlásila hospodárska kríza, ktorá si v Podbrezovej vynútila ďalšie technické zlepšenia – začalo sa s uplatňovaním elektrickej energie (výstavba hydroelektrární), prešli na minerálne palivá, postavili novú halu oceliarne so štyrmi novými SM pecami, došlo k rekonštrukcii starej martinskej oceliarne, k rozšíreniu rúrovne o dve valcovacie stolice typu „Briede“ na „mannesmannove“ rúry, zvýšila sa výkonnosť tratí vo valcovni. V roku 1908 došlo k vybudovaniu novej valcovacej trate „Lauthovo trio“ na hrubé plechy.
V prvom desaťročí 20. storočia zaviedli v podbrezovskom komplexe nové postupy na výrobu bezšvíkových rúr systémom Ota Briedeho. Tento systém predstavoval kombinované tvarovanie lisovaním, valcovaním, resp. kovaním.
Z roku 1915 pochádzajú prvé spomienky o ukladaní odpadov oceliarenskej trosky na skládke Šiklov.
Počas prvej svetovej vojny sa výrobný program železiarní prispôsobil potrebám vojny. V roku 1918 prevzal železiarne spolu so závodmi v Tisovci a Hronci do správy štát. Roky 1919 – 1920 priniesli v slovenskom železiarstve čiastočné prekonanie výrobných a ekonomických ťažkostí. V septembri 1919 začína byť opäť dopyt po valcovanom plechu. Dochádza aj k modernizáciám. V Podbrezovej pribúda jedna SM pec na obsah 35 ton. Kapacita valcovní však s postupom času ostávala nevyužitá, zisková bola iba výroba rúr. Preto v roku 1930 bola postavená Mannesmannova valcovňa bezšvíkových rúr.
V 30. rokoch 20. storočia bol v Podbrezovej založený Výskumný a skúšobný ústav československých štátnych železiarní a oceliarní.

* Čitateľská súťaž * Čitateľská súťaž * Čitateľská súťaž * Čitateľská súťaž *

O cenu predsedu Predstavenstva ŽP a.s.
Správna odpoveď druhého kola znela: Prvé tenisové dvorce boli v Podbrezovej postavené v roku 1909. Výhercom sa stáva Tomáš Košičiar z centrálnej údržby, ktorému blahoželáme a prosíme, aby si telefonicky dohodol v redakcii (2711, 2714) prebratie ceny, ktorú mu venuje Jozef Krella, riaditeľ ŽP GASTRO servis, s.r.o.

Otázka 3. kola
Kedy bola v podbrezovských železiarňach postavená prvá SM pec?

Autor (zdroj): História železiarstva na Horehroní