4.12.2022 08:30:08
Pod taktovkou dirigenta Jána Jenču

Pod taktovkou dirigenta Jána Jenču


Za 179 rokov z malej robotníckej muziky vyrástlo významné hudobné teleso, Dychová hudba Železiarne Podbrezová, známe nielen na Slovensku, ale aj v zahraniční. Každoročne sa jej členovia zúčastňujú rôznych festivalov, prehliadok a koncertných vystúpení. K ich posledným aktivitám patrilo vianočné koledovanie v závode a okolitých obciach na sklonku minulého roka a novoročný koncert, ktorým otvorili hudobný rok 2017.
Vráťme sa o pár rokov dozadu a pripomeňme si predchádzajúce zmeny v orchestri. Štatutára DH ŽP Jozefa Turisa vystriedal na tomto poste Vojtech Kotrán a ekonomickú oblasť zastrešuje Ivan Kaša. Po odchode Jozefa Krála (pôsobil v orchestri v rokoch 2003-2011) dirigentskú taktovku prevzal Pavel Šiansky (2011-2013), nasledoval Richard Bunda (2013-2016) a od augusta 2016 sa dirigentom orchestra stal päťdesiatštyri ročný rodák z Valaskej, Ján Jenča, ktorého sme sa opýtali:

Na úvod trocha osobnejšia otázka. Čo nám o sebe prezradíte?
-Ako ste spomínali, pochádzam z Valaskej, kde som absolvoval aj Základnú umeleckú školu a neskôr Konzervatórium v Žiline. Prvé angažmán v hre na klarinet som získal v Orchestri ľudových nástrojov Československého rozhlasu v Bratislave. Pôsobil som tam v rokoch 1983-84. Nasledovali dva roky základnej vojenskej služby v Klatovách v Čechách a v rokoch 1990-92 zahraničné vystúpenia v Nórsku a Fínsku, s tanečno-barovou kapelou Kollár Band.

Ako sa zo žiaka stal učiteľ?

-Po zahraničnom účinkovaní som sa vrátil do rodnej obce. V Základnej umeleckej škole vo Valaskej potrebovali doplniť výučbu dychových nástrojov o hru na klavír, prijal som túto ponuku a ako učiteľ hudby tam pôsobím dodnes.

Hudba, čo pre vás znamená?
-Hudba to je môj život, je pre mňa poslaním a napĺňa ideálne spojenie, nakoľko je aj mojim povolaním. Vypĺňa veľkú časť mojich záujmov, veď okrem nej sa len sporadicky dostanem trochu k športu – cyklistike, bežkám alebo k obľúbenému šachu. Okrem výučby žiakov sa aktívne zapájam do činností rôznych malých či veľkých hudobných orchestrov, spevokolov... Hudba, ktorú žánrovo hráme, je určitým umením, ktorým oslovujeme širokú verejnosť, veď operetky prežívajú storočia, ale svoje čaro má aj hudba populárna, muzikálová, koncertné alebo sólové skladby. Vráťme sa však k začiatkom budovania môjho vzťahu k hudbe. Zásluhu na tom má dirigent piesockej dychovky Ladislav Mataj, ktorý pri nábore mladých hráčov oslovil aj mojich rodičov. Ako deväťročný som začal hrať na klarinete pod vedením Štefana Lužu. Piesocká dychovka mala po odchode z lisovne, nácviky v priestoroch kultúrneho domu vo Valaskej. Po záplavách umožnili mládežníckemu orchestru nacvičovať v ich priestoroch. Po troch rokoch ma pani Viera Auxtová, opäť v rámci náboru, priviedla do Základnej umeleckej škole vo Valaskej, kde som sa začal odborne venovať hre na klarinet.

Aké boli vaše prvé kontakty s podbrezovskou dychovkou?

-Vždy som oceňoval spoluprácu dychových orchestrov z Podbrezovej, Valaskej, Piesku a Brezna. V podbrezovskej dychovke som začínal ako hráč v rámci výpomoci. V marci minulého roka ma dirigent R. Bunda oslovil s prosbou o pomoc na poste dirigenta a po jeho odchode som v auguste prijal ponuku a stal sa dirigentom Dychovej hudby ŽP. Skúšky máme dvakrát do týždňa a som rád, že v prípade riešenia mojej krátkodobej zastupiteľnosti sa mám na koho obrátiť. Pomáha Jakub Laca, hráč na trombón a Róbert Hlaváčik, ktorý hrá na krídlovku.

Aké zmeny nastali, nielen v zložení orchesta?

-Každý kapelník sa snažil riešiť generačný problém omladzovaním orchestra. V posledných rokoch sa v tejto oblasti darilo Jozefovi Královi, ale aj Pavlovi Šianskemu a Richardovi Bundovi. Dnes je tu teleso mladých hráčov, medzi ktorými je nestorom Martin Melicherčík, bastrubka, hráč, ktorý reprezentuje počiatky hudby z tých päťdesiatych rokov. Pri omladzovaní kádra pomohla aj valaštianska dychovka, z ktorej skoro pätnásť členov, mnohí z nich pracujú v železiarňach, sem chodilo pravidelne. Posledné dva roky je nápomocný pri výchove mladých aj kolega zo ZUŠ Valaská, Jaroslav Dilský. Chod orchestra je výborne zabezpečený aj po organizačno-technickej stránke. K zmenám došlo aj v našom domovskom stánku - hudobnom pavilóne, kde boli vynovené priestory skúšobne. Už za pôsobenia Petra Zaorala sa začalo s obnovou zastaralého archívu, v ktorej pokračoval Miroslav Lehoczký. Dnes sa tejto činnosti venujem ja. Zmeny k lepšiemu nastali aj vo výbere a dramaturgii skladieb, nákupe a opravách hudobných nástrojov. Hlavným našim cieľom však naďalej zostáva stabilizácia mladých hráčov a budovanie ich spolupatričnosti k podbrezovskej dychovke. S takýmto obsadením, a pod záštitou Železiarní Podbrezová a.s., sa tvorivo pracuje.

Pochodové skladby tvorilil gro repertoára podbrezovskej dychovky, príchodom kapelníka Zaorala sa začal meniť. Ako je to dnes?

-Je dôležité, aby bolo takého hudobné teleso kompletné a stabilizované. Dirigent Peter Zaoral ovplyvnil smerovanie podbrezovskej dychovky, v ďalších rokoch aj Šiansky a pod ich taktovkou podávali členovia orchestra vyzretý výkon. V tomto smere pokračoval aj Richard Bunda. Smerujeme k tomu aj v súčasnosti, máme mladých hráčov a musíme počkať, kým nielen hráčsky, ale aj ľudsky vyzrejú. Potom sa bude teleso javiť kompaktnejšie a priblížime sa ére spred pätnástich rokov. Myslím si, že na takúto úroveň by sme sa mohli dostať v priebehu jedného – dvoch rokov.

Vaše očakávania od roku 2017?

-Každoročne sa zúčastňujeme rôznych prehliadok a festivalov malých a veľkých dychových orchestrov. V roku 2017 to bude opäť prehliadka dychových hudieb vo Valaskej, 1. mája vystúpime pri otvorení sezóny Čiernohronskej železničky, v Kolíne by sme mali reprezentovať Slovensko, atď. Vianočné a novoročné koncerty budeme obmieňať. V roku 2016 bolo na programe koledovanie a predpokladáme, že v tomto roku by to mohol byť vianočný koncert. Chceli by sme riešiť aj doplnenie orchestra nielen speváckymi vstupmi, ale aj tanečnými – mažoretky, prípadne jedným, dvoma tanečnými pármi. Do úvahy pripadá spolupráca so základnými školami, prípadne so súkromnými školami ŽP.

Na budúci rok oslávite 180. výročie dychovej hudby. Prezradíte nám niečo z príprav?

-Darčekom v predstihu sú štyri skladby, hlavne z muzikálovej oblasti a repertoáru Františka Krištofa Veselého, zinštrumentované bývalým kapelníkom podbrezovskej dychovky P. Šianskym. S ním sme neustále v kontakte a vzťah k tomuto hudobnému telesu potvrdil aj účasťou na našom prvom tohtoročnom vystúpení, novoročnom koncerte.
V jubilejnom roku to bude slávnostný koncert, z ktorého plánujeme pripraviť priamu CD nahrávku. Chceli by sme, aby sa začiatok osláv niesol v duchu pripomienky na zakladateľa dychovej hudby, pána farára Tomáša Hromadu, ktorý v roku 1838 nakúpil z finančnej zbierky prvé nástroje, na ktorých hrali naši predchodcovia hlavne v rámci liturgie v katolíckom kostole, ale aj počas návštev peštianskeho vedenia. Preto by sme chceli vystúpiť počas omše v katolíckom kostole. Piesne z kancionálu (Katolíckeho spevníka) by odzneli za sprievodu menšej časti nášho orchestra. V ten deň by nasledoval koncert v Hronci, ako pozvánka na slávnostný koncert do Podbrezovej.


"Kto chce pochopiť hudbu, nepotrebuje ani tak sluch, ako srdce.

Titus Livius




Autor (zdroj): Viera Kúkolová