5.10.2022 21:09:03
„Mládež vždy bola, aj bude, mojím hnacím motorom“

Predstavujeme vám: riaditeľa Súkromnej strednej odbornej školy hutníckej Železiarne Podbrezová, Ing. Ivana MAJERA



Riaditeľ Súkromnej strednej odbornej školy hutníckej Železiarne Podbrezová, Ing. Ivan MAJER

Pán riaditeľ, prezradíte nám na úvod niečo zo svojho súkromia?
-Pochádzam zo Strelník, kde aj s rodinou bývam. Som šťastne ženatý a mám dve dcéry, stredoškoláčky. V obci sa, myslím si, dosť aktívne zapájam do verejného života ako poslanec obecného zastupiteľstva, dobrovoľný hasič, ale aj člen výboru Pozemkového spoločenstva Urbár. Vo svojom voľnom čase rád lúštim krížovky a som tak trochu poľnohospodársky založený, ako každý dedinčan. Nie som ničím odlišný od ostatných „Šajbanov“ (tak sa volali Strelníky pred rokom 1948 – pozn. red.), asi len tým, že som pokračovateľ našich „Brezovcov“. Zo Strelník totiž v Podbrezovej pracovalo veľa ľudí. Boli roky, keď aj vyše päťdesiat, poväčšine chlapov, cestovalo za prácou do Podbrezovej, Piesku, Hronca alebo Brezna. Dnes by sme sa zmestili aj do väčšieho osobného auta.

A z profesijného hľadiska?

-Som vyučený mechanik nastavovač. Po absolvovaní učňovskej školy som si dal prihlášku na Vysokú školu technickú Košice, kde som vyštudoval odbor strojárska technológia.


Ako čerstvý absolvent som v roku 1988 nastúpil do Strojární Piesok a začal pracovať ako technológ. No nedalo mi, aby som neprišiel aspoň občas pozrieť svojich pedagógov, majstrov a učiteľov. Akosi ma to na učňovku ťahalo. Najčastejšie som za nimi chodil po nejakú odbornú radu. Ale samozrejme aj sondovať, či nemajú voľné miesto. Až sa to miesto raz uvoľnilo. Pani učiteľka išla na materskú dovolenku a ja som našiel odvahu postaviť sa pred žiakov. Nebolo to jednoduché, ale bol som v odbore, ktorý som vyštudoval. Neskôr záujem o odbor obrábač kovov a mechanik nastavovač klesal. Začali sme s výučbou iných odborov, napr. zlievač, inštalatér, murár, automechanik, stolár či krajčírka, a to už bolo naozaj zložité. Najskôr som si musel tému naštudovať, až tak odovzdať žiakom.
V lete 1996 bolo Stredné odborné učilište strojárske Piesok a Stredné odborné učilište hutnícke Podbrezová zlúčené. Pomaly sme prechádzali na „skutočné“ strojárske odbory. V roku 2003 vzniklo Súkromné stredné odborné učilište hutnícke a ja som sa stal ozajstným Podbrezovcom. Začali sme učiť odbory, ktoré majú uplatnenie v prevádzkarňach Železiarní Podbrezová. Vznikla ozajstná súkromná škola, taká, v ktorej sa žiaci učia preto, aby svoje vedomosti zúročili aj v praxi a do praxe sa aj dostali. Škola, ktorá učí žiakov pre život v praxi, nie pre úrad práce. Najprv som bol radovým učiteľom, triednym učiteľom, vedúcim predmetovej komisie a neskôr uvádzajúcim učiteľom pre začínajúcich kolegov. Deviatakom, ktorí stoja pred rozhodnutím, aký odbor štúdia si vybrať, by som rád poradil: „Rozhodnite sa správne, rozhodnite sa tak, aby ste po ukončení školy robili to, čo vás bude baviť, čo vás bude napĺňať. Tak, aby ste chodili do práce nie preto, že musíte, ale preto, že chcete. Rozhodnite sa tak, aby ste mali istotu, že keď ukončíte školu, nebudete musieť čakať na podporu, ale žiť a plánovať čo ďalej.“

S mládežou robím vyše dvadsať rokov a najlepšie by ich zhodnotili moji žiaci. Tí boli a určite aj budú mojím hnacím motorom. Vďaka za to však patrí aj mojim triednym učiteľom zo základnej školy, zo stredného odborného učilišťa a samozrejme som vďačný aj za podporu a spoluprácu bývalým a súčasným kolegom.

Máte za sebou dlhoročnú pedagogickú prax. Čo myslíte, menia sa tie deti naozaj k horšiemu alebo je to len mýtus staršej generácie?

- Menia, určite sa menia. Nemôžem povedať že k horšiemu. Ich spôsob života, správanie, nároky sa menia s dobou. Všetci starší poukazujú na mládež, že je taká a taká..., že sa nespráva podľa ich predstáv. Keby však šla podľa predstáv starších, nebolo by géniov, vynálezcov, objavovateľov, zlepšovateľov. O to viac v súčasnosti, keď každý chce byť sám sebou, niečím výnimočný, upútať kamarátov, známych, verejnosť. Najväčším problémom dnešnej mladej generácie je, že je veľmi labilná. Mladí sú ľahko ovplyvniteľní a ich napredovanie sa často uberá negatívnym smerom. Záškoláctvo, ľahostajný prístup k povinnostiam, pohodlnosť, naproti tomu vysoká materiálna náročnosť.

Spĺňajú dnešní učitelia podľa vás kritériá pedagógov „profesionálov“?

-Dnešný učiteľ musí byť profesionál. Amatér má pri žiakoch veľké problémy. V mnohých predmetoch musí pedagóg ovládať okrem samotnej odbornosti aj ďalšie iné kompetencie. Takmer v každom predmete sa využívajú rôzne informačno- komunikačné technológie (IKT). Naši žiaci sa už narodili s počítačom pri postieľke, myšou v ruke a obklopení wifinou. Neverili by ste, ako sú žiaci v tomto smere spôsobilí, od učiteľa sa očakáva, že na otázku alebo tému neodpovie neviem. Ale to je prakticky nemožné. Mnohokrát aj mne pomáhali s inštaláciou, spúšťaním alebo ovládaním počítača. Samozrejme, dobrý pedagóg musí byť tiež didaktik, psychológ, otec, mama, aj kamarát v jednom. Tak, ako v každom odbore, profesionálov nie je na rozdávanie. V našej škole však profesionálov máme. Naši učitelia, kolegyne a kolegovia obetujú pre svoj rozvoj nemálo voľného času. Počas celého školského roka alebo prázdnin sa neustále vzdelávajú – odborne, pedagogicky, didakticky, psychologicky...

Vy ste v prvom rade pedagóg, ktorý zaznamenal už nejeden úspech so žiakmi v rôznych formách reprezentácie školy a je evidentné, že vás to aj baví. Bude sa dať táto činnosť skĺbiť s vašou novou funkciou?

-Úspech so žiakmi je predovšetkým zásluha žiaka. Učiteľ sa môže aj rozkrájať, ak sa žiakovi nechce, nezmôže nič. Som rád, že žiakov, ktorí sa chcú vzdelávať a napredovať vo svojom odbore, je viac. Škoda, že ich to chytí len v treťom alebo štvrtom ročníku. Žiakov treba nabudiť, nasmerovať, podporiť, a to je tiež práca viacerých pedagógov. Dobre sa robí so žiakmi, ktorí nedajú učiteľovi dýchať. Tí ho aj poháňajú do ďalšej aktivity. Mal som to šťastie, že sa nám viacerých žiakov na súťaže podarilo nabudiť a potom sa aj sami prinútili na sebe popracovať. Veď: „čo sa za mladi naučíš ...“ A či sa to bude dať skĺbiť? Ukáže čas. Určite ho bude menej. A na tej príprave žiakov sa podieľali viacerí pedagógovia, učitelia odborných predmetov, aj majstri odbornej výchovy. Samozrejme, súťaže odborných zručností budem len podporovať.

Nejeden z riaditeľov stredných škôl vám môže závidieť prostredie a pracovné podmienky. Aj napriek tomu ste na riaditeľskú stoličku nesporne zasadli s istými predstavami. Čo by ste chceli zmeniť, prípadne vylepšiť?

-Prostredie a podmienky sú naozaj na vysokej úrovni. Hlavne spolupráca zriaďovateľ – škola je skutočne, dá sa povedať na úrovni Slovenska, jedinečná. Nepoznám školu, ktorej žiaci, aj keď ešte nie sú zaradení do duálneho vzdelávania, vykonávajú odborný výcvik priamo na pracoviskách svojho budúceho zamestnávateľa. Ani školu, kde všetci jej absolventi majú garantované pracovné miesto po jej ukončení. Aj keď sme ozaj kvalitne vybavení, vždy je čo vylepšovať. Strecha, zateplenie, kúrenie, strojový park kovoobrábacích strojov, ďalšie učebne, internát, okná na telocvični, parkovisko pre zamestnancov, aj pre žiakov. Čo najviac boľavých miest by sme chceli zahojiť podaním projektu „Zvýšenie počtu žiakov stredných odborných škôl na praktickom vyučovaní“. Projekt podávame spolu s Oddelením riadenia projektov Železiarne Podbrezová. V súčasnosti už finišujeme na posledných úpravách pre predkladanie projektového zámeru.

Čo považujete v súčasnosti za prioritu?

- Prioritou pre našu školu je zabezpečiť jej chod aj na nasledujúce školské roky. Preto je potrebné zabezpečiť nábor žiakov. Vysvetliť im možnosti štúdia, výhody, benefity, ktoré ich u nás čakajú. Príležitosti, ktoré majú po ukončení štúdia. Vzhľadom k tomu, že je pokles záujmu o technické zamerania, je potrebné prebudiť u deviatakov záujem o odbory, ktoré im ponúkame. Už sme niečo preto aj urobili. Súťaž pre žiakov základných škôl: „Zručný mladý Horehronec“, „Deň otvorených dverí“ a zúčastňujeme sa aj rodičovských združení v základných školách blízkeho, i vzdialenejšieho okolia.
Ďalšou úlohou bude určite príprava a zabezpečenie maturitných a záverečných skúšok. Čaká nás externá časť, praktická časť, interná časť a finále v podobe slávnostného prijímania do radov Železiarov.
Celoročnou prioritnou úlohou pre našu školu je určite prechod na duálne vzdelávanie. Čaká nás náročný polrok. Okrem potrebných schvaľovacích dokumentov potrebujeme vypracovať najskôr učebné plány pre jednotlivé študijné a učebné odbory, potom kompletne nové školské vzdelávacie programy. Vzhľadom k tomu, že máme štyri a tri učebné odbory, bude to veľmi náročné. A pre nás rok znamená školský rok, ktorý končí 30. júna 2017, takže je to dosť krátky čas.

Železiarne Podbrezová už osemdesiat rokov zabezpečujú organizovanou formou výučbu svojich následníkov. Jubileum zriadenia prvej školy si pripomenieme v októbri. Uvažovali ste už, čím chcete pripomenúť súčasníkom výročie, ktorým sa môže chváliť len málo firiem na Slovensku?

-Organizovaná výučba vlastného dorastu bola v druhej polovici minulého storočia bežná forma stredného odborného školstva. Všetky podniky mali výchovu mladých remeselníkov zabezpečenú. Začiatkom deväťdesiatych rokov podnikové školy prešli pod ministerstvo školstva, u mladej generácie poklesol záujem o technické profesie. Železiarne Podbrezová patria medzi málo spoločností, ktoré si svojich pracovníkov vychovávajú samy. V železiarňach pracujú viaceré generácie rodín. To o niečom svedčí. Tam, kde firma funguje, kde sa starajú o zamestnanca, kde rodina vidí zabezpečenú budúcnosť aj pre deti, tam aj otec dá vyučiť syna. Osemdesiat je už vek starého otca alebo starej mamy. Prajem našej škole, aby sa nám oslavy vydarili, aby sa ich zúčastnili všetky deti, vnúčence... do ďalšieho života škole prajem takých žiakov, ktorí sa chcú niečomu naučiť, chcú zostať pracovať na rodnom grunte, udržiavať ho a zveľaďovať. A takých pedagógov, čo budú rozdávať len samé jednotky.
Na oslavy si určite pripraví program naša kultúrna skupina. Pozveme aj hostí, ktorých si budeme chcieť uctiť a tiež takých, čo nám tieto chvíle spríjemnia. A na oslavách býva aj prekvapenie, a to si necháme až na október.



"Tam, kde firma funguje, kde sa starajú o zamestnanca, kde rodina vidí zabezpečenú budúcnosť aj pre deti, tam aj otec dá vyučiť syna.




Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová