28.1.2023 20:58:56
S Ing. Ľuborom SCHWARZBACHEROM, členom Predstavenstva a technickým riaditeľom ŽP a.s.


„Nie som zástancom radikálnych zmien, skôr kontinuity a postupného zlepšovania sa. Skrátka, držať sa zásady trikrát merať a raz strihať.“


Ing. Ľubor SCHWARZBACHER člen Predstavenstva a technický riaditeľ ŽP a.s.

Pán riaditeľ, čím vám Podbrezová učarovala, že ste sem nastúpili hneď po skončení vysokoškolského štúdia?
- Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa v bývalých Švermovych železiarňach plne rozbiehal rúrový program. Ťaháreň rúr 1 bola v tom čase v prevádzke sedem rokov a budovali sa ďalšie nové kapacity pre výrobu rúr, a to valcovňa rúr s pretlačovacou stolicou a ťaháreň rúr 2. Pripravovala sa výstavba v poradí druhého zariadenia plynulého odlievania ocele (ZPO) kvadrátu 200 x 200 milimetrov.
Do železiarní v Podbrezovej sme nastúpili začiatkom júla 1978 v jeden deň štyria čerství absolventi Hutníckej fakulty so špecializáciou tvárnenie kovov. Nakoľko pochádzam z tejto oblasti, nič iné po absolvovaní strojníckej priemyslovky v Brezne a vysokoškolského štúdia v Košiciach mi nenapadlo. Moje rozhodnutie som nikdy neoľutoval a odporúčam ho každému, kto má ozajstný záujem o zmysluplnú prácu. Mimochodom, aj spomínaní spolužiaci sú doteraz súčasťou hutníckej rodiny pod značkou Železiarne Podbrezová Group.

Celý svoj produktívny život ste prežili v podbrezovských železiarňach. Uvedomujete si, že to je už 39 rokov? Vráťme sa však do čias, keď ste sa ako technológ zaoberali výrobou presných rúr. Ako si na tieto roky spomínate dnes?

- Začínal som ako technológ v ťahárňach rúr a spolu s inými kolegami sme riešili každodenné technicko-technologické problémy. Najviac práce bolo s nábehom a s tým spojenými úlohami v novej ťahárni rúr 2, ale aj ťaháreň rúr 1 mi bola veľmi blízka. Bol som veľmi „hladný“ po informáciách zo sveta techniky, väčšina zariadení pochádzala z nemecky hovoriacich krajín, a tak som sa začal súkromne zdokonaľovať v nemčine na Mestskom osvetovom stredisku v Brezne. Boli to prvé rokovania s rôznymi tuzemskými odberateľmi presných rúr, ako aj so zahraničnými dodávateľmi zariadení.
Vedúcim výroby a potom vedúcim prevádzkarne ťahárne rúr 2 ste sa stali v dobe, keď sa pôvodné trhy rozpadli a spoločnosť prijala novú filozofiu obchodovania. V jednom z našich rozhovorov ste ich označili za krušné časy...
- Krátke obdobie rokov 1990 – 1995 bolo veľmi odlišné. V roku 1990 sme mali ešte kapacity výroby presných rúr naplnené objednávkami, hlavne do bývalého ZSSR. V roku 1990 ťaháreň rúr 2 vyrobila prvýkrát množstvo nad 60 000 ton, presne 63 080 ton, čo bolo najviac v doterajšej histórii, a už to nebude prekonané. V rokoch 1989 – 1990 sme montovali a uvádzali do prevádzky nové zariadenia na rozšírenie rozmerového sortimentu presných rúr až do priemeru 162 milimetrov, s hrúbkou steny 12,5 milimetra, z pôvodného maximálneho priemeru 100 milimetrov. Šlo o nákup zariadení – vtedy cez Škoda export Praha, v celom toku výroby rúr. Boli to zariadenia – hrotovačka AVS 100, priebežná valčeková žíhacia pec č.4 s vyvíjačom ochrannej atmosféry č.4, rovnačka XRK 6-125, upichovačka Reika so značením rúr, ultrazvuková kontrola rúr.
Potom nastal neuveriteľný zlom s rozpadom trhov a stratou objednávok presných rúr. Stáli sme pred úlohou zatvorenia ťahárne rúr 1 a presťahovaním niektorých zariadení do ťahárne rúr 2, aby sa zachoval výrobný sortiment od minimálneho priemeru 4 milimetre. Našťastie k tomu nedošlo, ale vnútorné napätie medzi manažérmi ťahární bolo zrejmé. Pamätám sa, ako sme cez vianočné sviatky pripravovali novú organizačnú štruktúru, aby sme prežili s podstatne nižším stavom pracovníkov. Vtedy sa lámal charakter ľudí. Výroba presných rúr padla pod 13 000 ton v roku 1993, aj 1994, t.j. znížila sa o 80 percent, v porovnaní s rokom 1990. Našťastie výroba rúr valcovaných za tepla sa znížila len zhruba o 25 percent, a tak sme finalizovali v úpravni ťahárne rúr 2 až 30 000 ton ročne valcovaných rúr na predaj.
Po založení obchodnej spoločnosti Pipex A.G. sme začali postupne viac a viac dodávať zákazníkom do vyspelých priemyselných krajín západnej Európy a mali sme s tým mnoho technických a organizačných problémov. Zvýšenie rozmerovej a povrchovej kvality rúr, značenie jednotlivých rúr, čierna fosfatizácia povrchu HPL rúr, nové typy tepelného spracovania, neustále predlžovanie maximálnej dĺžky rúr, zníženie množstva konzervačného oleja na rúrach, presmerovanie nakládky zo železnice na kamióny, komunikácia so zákazníkmi, skracovanie termínu dodávok rúr, informovanie o prípadných sklzoch, atď. Všetko veci, s ktorými sme dovtedy nemali žiadne skúsenosti. Pri návštevách u našich odberateľov nám neustále „šampónovali hlavy“ a po návrate domov sme analyzovali príčiny nespokojnosti našich zákazníkov a neustále prijímali opatrenia. Boli to ozaj krušné časy.

Ing. Ľubor Schwarzbacher, člen Predstavenstva ŽP a.s. ďakuje za udelenie ceny ministra životného prostredia za environmentálny čin roka
Ing. Ľubor Schwarzbacher, člen Predstavenstva ŽP a.s. ďakuje za udelenie ceny ministra životného prostredia za environmentálny čin roka

Rok 1996 bol druhým ziskovým rokom od vzniku akciovej spoločnosti. Po finančnej reštrukturalizácii spoločnosť začala investovať do nových technológií. Stali ste sa vedúcim odboru technického a investičného rozvoja a tak ste stáli pri realizácii mnohých významných investícií. Bolo ich mnoho a to nielen technologického charakteru. Na výstavbu ktorých spomínate najradšej? Ktoré boli najzložitejšie?
- Z ťahárne rúr som si priniesol mnoho skúseností, avšak táto funkcia mala oveľa širší technický záber v našich ďalších hlavných výrobných prevádzkarňach, v oceliarni a valcovni rúr, pribudla energetika, doprava a stavebné činnosti v celej firme a dcérskych spoločnostiach. Bol som pri nákupe takmer všetkých nových zariadení v začínajúcej prevádzkarni hutnícka druhovýroba, včítane výroby hydraulických rúr (HP). Mimochodom, ako dnes si pamätám, že prvá HP rúra bola lúpaná a valčekovaná na Jozefa – 19. marca1998, pred devätnástimi rokmi.
K významným technologickým investíciám v období rokov 1996 – 2000 určite radím odlievanie najmenšieho kruhu 150 milimetrov na vtedajšom ZPO, zmenu systému riadenia odlievania tekutej ocele v medzipanve zo zátkových tyčí na doteraz
používané „šupátkové“ uzávery, vo valcovni rúr inštaláciu CARTA systému 1. generácie, v ťahárňach rúr linky na odstraňovanie otrepov po delení kefovaním, nezmazateľné značenie laserom. Zo stavebných investícií vybudovanie novej kaliarne nástrojov, v starom závode tlakovej splaškovej kanalizácie, rekonštrukcia budovy personálneho úseku a laboratórií. Ešte technicky náročnejšie boli investície v rokoch 2001 – 2005. Napríklad, komplikovaný bol návrh a inštalácia liniek kotlových rúr č.1 a 2 vo valcovni rúr. Chceli sme zvýšiť kapacitu výroby kotlových rúr 1. a 3. triedy podľa DIN 17 175, rúry spracovávať kontinuálne po jednotlivých operáciách, zvýšiť produktivitu a následne zrušiť prevoz rúr do ťahárne rúr 2. Takáto linka neexistuje v žiadnej konkurenčnej valcovni, bola navrhnutá na mieru pre naše potreby. Poskladaná bola od siedmich výrobcov rôznych zariadení, časť linky bola vyrábaná aj v našej údržbe, riadenie navrhli naši inžinieri z oddelenia automatizácie. Vo valcovni rúr bola postavená prakticky nová kroková pec pred redukovňou, s regeneračnými horákmi. Nová technológia ohrevu rúr nám priniesla úsporu viac ako 20 percent spotreby zemného plynu na tonu ohriatych lúp. V tom čase sme boli druhá firma v Európe, ktorá zaviedla túto pokročilú metódu ohrevu spaľovacieho vzduchu teploty okolo 800 stupňov Celzia. Aj konzerváciu valcovaných rúr UV lakom pre zámorskú prepravu sme zaviedli ako druhá firma v Európe. Na predprebierku našej linky v Nemecku boli pozvaní aj zástupcovia svetovej jednotky vo výrobe rúr, ktorí len uvažovali o tejto technológii konzervácie rúr do budúcnosti.
Začiatkom nového tisícročia sme začali vyrábať aj presné zvárané kalibrované rúry malých priemerov. Dva roky sme pracovali na príprave inštalácie modernej zvarovacej linky, transportu a skladu zvitkov, výrobe nástrojov, lisovaní „špony“. Žiaľ, situácia na trhu s týmito rúrami nám nepriala a po desiatich rokoch sme linku zdemontovali a odpredali do Španielska.
V ťahárni rúr 1 bola zdemontovaná nefunkčná regenerácia HCl, a tak sme v ťahárni rúr 2 postavili novú regeneráciu kyseliny chlorovodíkovej, rekonštruovali obidve neutralizácie odpadových vôd, vybudovali nový sklad HCl.
Spomínal som presmerovanie transportu rúr zo železnice na kamiónovú dopravu. Museli sme riešiť neúnosnú situáciu s nakládkou kamiónov, hlavne rýchlosťou nakládky, znížením obsluhy skladu a jeho automatizáciu. Vo svete sú známe viaceré princípy automatizovaných skladov dlhých výrobkov , ktoré majú však rôznu kapacitu výrobkov na 1 m2 plochy skladu a rýchlosť presunu výrobku zo skladu na dopravný prostriedok. V licencii jednej pražskej firmy sme v spolupráci so slovenským výrobcom mostových žeriavov a manipulátorov vybudovali postupne plne automatizované expedičné sklady rúr v roku 2003, 2006, 2008 a 2011.
Zo stavebných investícií bola v tomto období zrekonštruovaná sociálna budova energetiky, prestrešili sme homogenizačné šrotové pole, vybudovali protihlukovú stenu na Šrotovom poli Piesok a začali práce na obnove hradu Ľupča, na budove neogotiky a všetkých inžinierskych sietí.

Ubehlo desať rokov a vy ste sa stali členom predstavenstva a technickým riaditeľom spoločnosti. Technický úsek zahŕňa širokú škálu činností. Do novej funkcie ste vstupovali s odhodlaním všetko dobré zachovať a priniesť nové prvky s cieľom celkového ekonomického zefektívnenia. Podarilo sa vám tento cieľ naplniť?
- Nie som zástancom radikálnych zmien, skôr kontinuity a postupného zlepšovania sa. Skrátka, držať sa zásady trikrát merať a raz strihať. Vždy zvažovať pre a proti, nebyť hneď nadšený novým riešením, skôr ho analyzovať a hľadať aj súvislosti. Prácu technického úseku som poznal na slušnom základe, opäť však veľa vecí sa človek musel učiť. Napr. za posledných šesť rokov došlo k úplnej zmene formy nákupu elektriny a zemného plynu. Predtým boli uzatvárané ročné kontrakty tesne pred začiatkom daného roku. Príchodom, hlavne manažérov z Nemecka do veľkých energetických firiem Slovenska, sa táto forma úplne zmenila na postupný nákup elektriny po tranžiach, neskôr aj zemného plynu podľa vývoja cien na nemeckej energetickej burze v Lipsku. Obchoduje sa denne s rôznymi produktmi na obdobie maximálne troch rokov vopred. Je to komplikované, ale som rád, že sme sa to spolu s našimi energetikmi naučili.
Aj v oblasti údržby technologických zariadení došlo k podstatnej zmene v rokoch 2007 – 2008, kedy bola organizačne vytvorená opäť centralizácia údržby. Centrálna údržba má svoje výhody, aj nevýhody. Dôležité je však, že technické a technologické problémy zariadení sú "naše problémy", všetci – údržba, obsluha, manažéri, ich musíme analyzovať, navrhnúť a dodržiavať prijaté opatrenia, aby sa prestoje opakovali čo najmenej. Pri centralizácii údržby je hlavne tá výhoda, že viac „hláv“, je zapojených do riešenia problémov. Postupnými krokmi sme sa určite podali ďalej, najmä v najzložitejšej prevádzkarni valcovňa rúr, za čo všetkým kolegom úprimne ďakujem.

Cenu prevzali Ing. Ľubor Schwarzbacher, člen Predstavenstva Železiarní Podbrezová a Emil Kokles, generálny riaditeľ ŽP EKO QELET, a.s.
Minister životného prostredia Jaroslav Izák udelil 5. júna 2008 našej dcérskej spoločnosti ŽP EKO QELET cenu ministra za vybudovanie závodu na spracovanie autovrakov a kovového odpadu v Hliníku nad Hronom. Cenu prevzali Ing. Ľubor Schwarzbacher, člen Predstavenstva Železiarní Podbrezová a Emil Kokles, generálny riaditeľ ŽP EKO QELET, a.s.

Pán riaditeľ, čo považujete v profesionálnom živote za svoj najväčší úspech?
- Úspechom všetkých zainteresovaných pracovníkov bolo určite opätovné uvedenie valcovne rúr do prevádzky v apríli 2011. Na podvečer 27. marca 2011 – bola to nedeľa, určite nikdy nezabudnem, ako väčšina kolegov. Vznikol požiar v káblových priestoroch valcovne rúr a následné neskutočne rýchle tempo obnovy. Za rekordných osemnásť dní sme začali znova vyrábať. Rovnako demontáž, montáž a uvedenie do prevádzky nového 3-prúdového kontinuálneho odlievania ocele, s novým vodným hospodárstvom a paralelne aj odprášenie EAF a LF, s využitím odpadného tepla za neskutočných štyridsať dní, si zaslúži absolutórium pre všetkých zúčastnených.
Úpravárenská linka výmenníkových rúr v ťahárni rúr 2 spája dvanásť technologických operácií do jedného celku, čo predstavuje najproduktívnejší spôsob spracovania presných rúr.
Rekonštruovaná žíhacia pec č. 4 a jej technické parametre, hlavne v rýchlosti ochladzovania a výšky žíhacej teploty, má takú úroveň, akú nemá doteraz žiadna konkurencia. Aj technologická linka na kontinuálne galvanické pozinkovanie presných rúr je unikátom. Delenie rúr priamo na ťahacej stolici, prvýkrát inštalované v minulom roku, dáva predpoklad na ďalšie zvýšenie produktivity v obidvoch ťahárňach rúr. Rovnako rekonštrukcia Zelpo arény bola technicky a organizačne veľmi náročná.
V dcérskych spoločnostiach to bol návrh a výstavba závodu na zelenej lúke k spracovaniu autovrakov v Hliníku nad Hronom, s vybudovaním kompletnej infraštruktúry. Na Táľoch bolo vybudovanie golfových ihrísk, zázemia a apartmánového domu.

Prichádza etapa života, v ktorej si môžete splniť svoje priania, na ktoré doposiaľ nevyšiel čas. Prezradíte nám čo robíte najradšej vo voľnom čase a čomu sa hodláte venovať v nasledujúcich rokoch?
- Mám veľmi rád spoznávanie histórie a súčasnosti národov celého sveta. Videl som mnoho krajín, ale svet je veľký. Určite budem viac cestovať, relaxovať v prírode na chate nad Breznom, venovať sa viac rodine, najmä vnukom. A tiež sa zdokonaľovať v golfovej hre, pokiaľ mi zdravie bude slúžiť.
Vaše želanie spoločnosti, v ktorej ste prežili kus svojho života?
- Našim mladším kolegom a nasledovníkom prajem veľa technického entuziazmu, aby naviazali kontinuálne na doterajšie činnosti, aby sa firma naďalej rozvíjala. Aby vláda našej krajiny nepodceňovala hutnícku výrobu, vytvárala jej podobné podmienky ako iným odvetviam. Železiarňam prajem na dlhé roky spokojných, vzdelaných zamestnancov, veľa odberateľov a prosperitu vo všetkých oblastiach.

Na podvečer 27. marca 2011 – bola to nedeľa, určite nikdy nezabudnem, ako väčšina kolegov. Vznikol požiar v káblových priestoroch valcovne rúr a následné neskutočne rýchle tempo obnovy.




Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová