4.12.2022 08:50:52
Žijú medzi nami: Do roboty chodí rád...

Vojtech Puška z valcovne bezšvíkových rúr.
V novodobej histórii Železiarní Podbrezová zamestnanci, ktorí odpracovali tridsať rokov vo firme, dostávajú hodinky za vernosť. Je ním aj Vojtech Puška z valcovne bezšvíkových rúr.

Do železiarní nastúpil ako osemnásťročný, odvtedy uplynulo už tridsaťsedem rokov. Tridsaťdva rokov pracoval v ťahárni rúr 1 ako rovnač. Druhého januára 2013 bol prepustený z dôvodu nedostatku zákaziek. Na úrade práce však pobudol len toľko, že nedostal ani jednu podporu a už ho volali späť. Neváhal ani minútu a vo februári ho zaradili do valcovne bezšvíkových rúr, kde je rovnačom, striedačom a od januára tohto roku aj brusičom.

Pán Puška to nemal v živote jednoduché. Ako mladý otec dvoch maloletých detí (syn 7 a dcéra 5 rokov) zostal na ne sám a mal sa veru čo obracať, aby ich nachoval, opatril ako bolo treba, popasoval sa s detskými chorobami, ale i problémami, ktoré výchova potomkov

prináša. Nesťažuje si však, stále pracoval, mal pravidelnú výplatu, a ak bolo treba pomohol mu aj otec, ale aj kamaráti. Na ich nedostatok sa sťažovať nemôže. V začiatkoch aj na pracovisku žili veľmi družne, pomáhali si navzájom, chodili spolu na brigády a bolo dosť príležitostí aj na kultúrne vyžitie. Na to boli dobré vtedy fungujúce BSP. V dobrom spomína na majsterku Martu Petrovú.
Nie každý, komu sa naskytne možnosť brať podporu, volí nástup do práce. Z rozhovoru s pánom Puškom vyplýva, že v jeho prípade to neprichádzalo do úvahy. On chodí do roboty rád a nevie si predstaviť, že by mal zostať doma. Aj na súčasnom pracovisku, kde robí štvrtý rok, je v kolektíve obľúbený, má rád svojich spolupracovníkov a dobre sa medzi nimi cíti, navyše má aj dobrého majstra. Naopak, aj majster Peter Sojak svojho pracovníka hodnotil veľmi pozitívne.

Pochvaľuje si, že v kantíne je dobrá strava a občas si odnesie nejakú chladenú aj domov a potom nemusí variť. S nadšením spomína na rekondičné pobyty, ktoré absolvuje ako pracovník rizikového pracoviska. Bol na Táľoch, v Dudinciach, no najviac spomína na Rajecké Teplice, preto tam využil aj možnosť zvýhodneného liečebného pobytu, ktoré ŽP svojim zamestnancom poskytujú. Ako pracovník rizikového pracoviska absolvoval už aj rehabilitačné procedúry v našej dcérskej spoločnosti.

Keď sme debatu zvrtli na súkromný život, na jeho koníčky, skonštatoval, že síce robí na štyri zmeny a často je v práci aj cez víkend, rád si pozrie televíziu, prečíta noviny a sem – tam aj nejakú knihu. Rád chodí na huby, ale rád ide aj na futbal, ak nie je v robote, keď hrajú. Donedávna býval v internáte a neskôr v hoteli Podbrezovan. Roky však pribúdajú, ako povedal, začal sa zamýšľať nad vlastným bývaním. Zobral si pôžičku a kúpil v Podbrezovej jednoizbový byt. Deti sú už zaopatrené, 24 ročný Vojtech býva v Hlohovci a má už rodinku s jedným dieťaťom a dcéra Milena má 22 a žije na východe, má rodinu s dvoma deťmi. Často sa navzájom navštevujú a sviatky trávi buď u jedného alebo u druhého. S úsmevom hovorí, že je hrdý na svoje deti. Aj keď zostal na ne sám a bolo to často ťažké, dobre si ich vychoval.

Pohľad na pracovisko Vojtecha Pušku








Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová