Samo Chalupka sa stava fararom v Hornej Lehote 5. augusta 1840, hned po smrti svojho otca. Slavnostne bol instalovany 18. oktobra za ucasti mnohych hosti. V hornolehotskej cirkvi bolo vtedy 800 dusi (v oboch Lehotach). Po otcovi prevzal cirkev slusne hmotne zabezpecenu a aj on sa snazil dobre gazdovat. Majetna cirkev plnila aj funkciu pomocnej pokladnice a poziciavala svojim podnikavym clenom, ktori jej to potom po dobrom obchode vracali aj s urokmi. Vacsie sumy vtedy pozicali napr. tisovskej cirkvi na chram, 380 zlatych pozicali mytnanskej cirkvi, garbiarskemu cechu v Tisovci aj jednotlivcom, napr. Wagnerovi, Blazkovcom, Strmenovcom, Micovskym. Cirkev pamatala aj na chudobnych a vdovy, budovala a opravovala svoje budovy, postavili sa murovane ohrady okolo zahrad, kupili zvony...
Potom vsak prisiel 20. jun 1872 a velky poziar, ktory znicil chram, faru, skolu aj velku cast obce. Bolo treba vsetko budovat odznova. Krasny obraz na novy oltar namaloval Bozetech Klemens, cirkev mu zan zaplatila 125 zlatych. Pri obnove vsak pomohla aj verejna zbierka, ktoru vyhlasil Dr. G. Seberiny. Ucty Samo Chalupka viedol poctivo a starostlivo, tak isto aj matriky. Len jeho neupravene a roztahane pismo svedcilo o pokracujucej ocnej chorobe.
Ako kazatel bol vychyreny, co ocenovali a zaznamenali aj Samo Medvecky a Dr. Seberiny. Pastorizaciu vykonaval hlavne pri kazdorocnych koledach – na stole musela byt Biblia, on sa pytal na katechizmus a modlitby deti, mladeze i dospelych. Maval denne ranne modlitby, kazdu nedelu byval plny kostol a po sluzbach bozich sa zastavil a pozhovaral s veriacimi. Bol prisny, autoritativny a pedantny. Zakladal spolky triezvosti a pre prilezitost k pitiu napr. odsudzoval aj fasiangy. Mal aj protivnikov, jednym z nich bol aj sluznodvorsky a jeho madarski pomahaci, ale mal aj pomocnikov, hlavne ucitelov a kantorov. Posledny ctitel Chalupkovcov, Jan Kraus, sa dal aj pochovat k ich hrobom. Spolupracovali s nim aj niektori inspektori, napr. Czerva, Nicolay, Thurzo – Nosicky a Jan Blazko. Dopisoval si s A. H. Skultetym,G. Valaskom a dalsimi.
Samo Chalupka mal rad spolocnost, chodieval na navstevy do Bystrice, do Lupce, Hronca, Brezna, aj na divadelne predstavenia. Chalupkovska generacia, ktora zila v pohnutych casoch narodneho zivota, aj pri schodzkach a navstevach pracovala, debatovala a pripravovala sa na prace pre narod a cirkev. Len co bratia dokoncili prace na tvorbe Zpevnika, prisla Janova cesta do Viedne s Jozeffym, potom meruosmy rok, absolutizmus v sprave, bratova administrativa, tolerancny patent, memorandum, maticne roky, zrusenie slovenskych gymnazii... Vsetky tieto udalosti Samo intenzivne prezival a spolupracoval pri nich. Tak, ako siel na pomoc Poliakom, tak sa v roku 1849 otvorene postavil na stranu hurbanovcov. V ustnom podani zostali o jeho prenasledovani priam legendy, napr. ako ho z Podbrezovej prisli ludia upozornit, ze po neho idu madarski gardisti, ako sa skryval v peci u Kucerov, kde ho zachranil chytro nakladeny ohen na predku pece alebo sa skryl na povale vo fare v skrini zamurovanej v stene. Rozpravalo sa aj o jaskyni v Doline nad Hnusnym, kde ho vraj zasnoval pavuk, nedaleky pramen potom pomenovali podla Chalupku. Pravdou je, ze ho sikanovali, pokutovali i sudili.
Tak ako za jeho otca, aj za Sama Chalupku v Hornej Lehote, vtedy zvacsa evanjelickej, bol tradiciou slusny a bratsky vztah medzi obidvoma cirkvami. V Kanonickej vizitacii (svojom zivotopise) o tom pise: “S mistnymi pany farari r. katol. nemel kazatel nizadnou neprijemnost, a prebudnul jich uz 7 na H. Lehote a temer tolik v Lopeji (10).”
Popri rozhovoroch, navstevach a oddychu bol jeho cas vyplneny pracou – tichou, vytrvalou a dokladnou, bez nahlenia a nervozity. Nad jeho farou vladol pokoj, vyrovnanost a bezpecnost. Pracoval v strednej izbe fary, ktorej okna boli obratene na sever k hrebenom a holiam Nizkych Tatier. Pod nimi bol jeho Hradok, to vsetko prispievalo k velkosti jeho citu a lasky k vlasti a narodu, aj k velkosti jeho tvorby. Svoje basne vedel naspamat a na navstevach ich casto recituval. Zbieral aj starozitnosti, rad robil vykopavky, chodil na Hradok, vodil tam navstevy a rozpraval im o hradiskach a pohrebiskach. Svoje archeologicke pamiatky potom venoval Matici slovenskej, aj ked pri poziari uz spominanom sa ich vela znicilo. Druhou jeho cennostou bola kniznica. Vo svojom denniku ju opisuje D. Lichard: “Biblioteku ma plnu vyberanych knih, zvacsa basnikov, potom teologicke a historicko – archeologicke knihy. Nie su to skvostne, zlatorezom opatrene knihy, lez chudobne, zvacsa v jednoduchom zaviazani alebo brozovane zvazky, ale obsah ich je nad zlato...” Aj kniznicu v zavete odkazal Matici. Do Martina potom tento poklad viezli dva vozy, bolo ich 1500 zvazkov. Poucne knihy – podla jeho ziadosti – ostali v Lehote v cirkevnej kniznici. Tie vraj neskor odniesol profesor A. Prazak a cast sa po prevrate aj predala za 6000 korun. V jeho sakristii sa nasli aj stare casopisy, ktore hovoria o tom, co citaval: Lichardove Slovenske noviny, Narodnie noviny z Martina, Pestbudinske vedomosti, evanjelicke cirkevne noviny, casopis ces. muzea, Jinckova Hymnologia bohemica, knihy z prazskej Narodnej kniznice...
Samo Chalupka zil v lehotskej fare skromne, slusne hmotne zabezpeceny s manzelkou zemiankou. Aj ked ho mrzelo, ze brezniansky farar mal plat 800 zlatych a on len 224 zlatych, zil spokojne, bez zavisti. Trpel najma pre svoju ocnu chorobu, lebo nemohol tolko pisat a citat, kolko by bol chcel. Hlavnym dedicom v zavete urobil cirkev, v ktorej vyrastol a zostarol. Samo Chalupka deti nemal.
Co sa tyka povahy Sama Chalupku, mal rad poriadok a aj ked s ludmi vychadzal dobre, nemal rad neporiadnych ludi. Okrem najstarsich obcanov vsetkym tykal, rad sa s ludmi porozpraval, poradil im, bol privetivy. Trpko znasal krivdy pachane na narode a cirkvi. Ked sa nahneval, zasiel do svojej izby, “rozhovoril sa buracajucim sepotom, zatinal paste, ocervenel, ohnive posunkoval” (Slavik). Mal rad prirodu, vela chodil von, ba v prirode niekedy aj spaval – nachadzal v nej potesenie i silu. Mal vyssiu postavu, chodil vystrety, s pevnym vyrazom v tvari, mal hrube obocie, huste fuzy, sedive vlasy, silny hlas... Nosil vzdy cizmy, pekne vylestene, palicu nenosil. Okuliare si zakladal pri citani, no na starost uz videl len na jedno oko a citat musel cez lupu. Svojimi cirkevnikmi aj slovenskym ludom bol milovany, vazeny a cteny. Zomrel na zapal mechura 19. maja 1883 o druhej hodine nadranom. Pohreb mal 22. maja, zucastnilo sa na nom desat knazov a velke mnozstvo ludi. Smutocne sluzby Bozie odbavil slatinsky farar Jan A. Fabry, kazal mytnansky farar Imrich Kraus (syn hornolehotskeho ucitela). Nad hrobom predniesol svoje verse aj jeho byvaly kaplan Slavik. Druhu kazen (parentaciu) povedal konsenior G. Svehla, ktory pozehnal aj hrob s rakvou. Samo Chalupka lezi v hornolehotskom cintorine na mieste, z ktoreho vidno celu obec aj kraj. Vedla neho je pochovana manzelka, za nimi otec Adam. Nad jeho hrobom stoji nahroby kamen postaveny z jeho pozostalosti so slovami, ktore si zelal tam mat – verse z jeho basne Branko. Napis znie: “ Samo Chalupka, ev. knaz, slovensky basnik * 27. 2. 1812 + 19. 5. 1883. Pravde zil som, krivdu bil som, verne narod svoj lubil som.” V strede zasadil Jozef Gregor Tajovsky, ako tamojsi katolicky kantor, v roku 1891 tri lipy, za co ho druhy nastupca po Chalupkovi, madarsky orientovany farar Kovac zazaloval.
(Nabuduce: Dielo Sama Chalupku)

Fotoalbumy

Prislovie tvrdi: Chod pomaly, aby si prisiel skor domov!
Zimne obdobie. Februarove. Ani zima, ani prilis teplo, taka neprivetiva sychravica. Prave ona skodi najviac kostiam, cim nas chce upozornit, ze najrychlejsie starneme v zime. Tvrdenie moze a nemusi byt pravdive. Pravdou ale zostava, ze v teplom byte sa kludnejsie robia domace prace, ako ked sa chlad tlaci na kabat.
V rozvrhu domacich prac venujeme cas i svojim zalubam, ako: vysivanie, pletenie, citanie... alebo si prezerame rodinne fotoarchivy. Ony nam pripominaju mladost, najma detske snimky, ktore nas presvedcia, ako nam rocky pribudaju. Skonstatujeme, ze sme prerastli vsetky ciarky na dverach. Tie rocky si treba ctit, na mladost vsak nezabudat.
Fotoarchivy – kroniky. Mam ich rozlozene na pracovnom stole. Nie male a vsetky plne zazitkov, spomienok. Patria breznianskemu turistickemu oddielu. Oddielu, ktoremu vari tri desiatky rokov “sefuje” Ing. Anton Jursa a ak sa nezmylim, taky isty pocet desiatok ma i kronikarka, nebola vzdy jedinou, pani Eva Benackova.
Co list, to celodenna tura alebo aj kratsia vychadzka. V zapisoch takmer zhodne hodnotenie. Bolo nam fajn, pohoda, nalada, krasa, slnko, kedy – vtedy dazd. Chodi sa v kazdom rocnom obdobi. Vyhradeny den aspon posledne roky, sobota. Nebola to len a len turistika. V nedalekej minulosti, ked chlieb, mlieko, zemiaky... boli najlacnejsie, pomahali turisti polnohospodarom, horarom, zivotnemu prostrediu..., ale najma svojmu zdraviu. Nezabudali na mladez, cim plnili i plnia Kuzmanyho slova: “Ak chcete viac vediet, ako co my vieme, treba nam viac vediet, ako co my vieme... Viac vediet, o. i., aj o krasach Slovenska. Aj ona, ta krasa ponuka mudrost a uistuje nas, ze stromy su pamatou Zeme, lesy plucami, voda zivotom, polia sytostou, vrchy hrdostou, doliny lonami, kamene vzorom, utesy ranami, cesty a chodniky su uz spominanou mudrostou.”
Fotoalbumy. Na vasich strankach je Dumbier denny i nocny, Polana, rozpravkovy Krivan i Sip, ceske kopce, aj “vrsky” v Bulharsku, v Rumunsku, ale i domace Zakluky, Kralova hola, gemerska Stolica, Kohut, velebne Sitno, Vtacnik, Clementisova cesta, Rajecke Teplice, Trstie, na ktorom nasiel smrt Vaclav Vrany. Rodom Cech, duchom Slovak...
Za tie roky je tych zapisov dost, ak nie vela. Svedcia o tom statisticke udaje.
Dojmy z turistickych “bruseni” sa objavovali i v tlaci: Mostar, Priekopnik, Smer, Krasy Slovenska, Horehronie... Pisali ich ti, ktorym priroda, jej utulne zatisia prirastli k srdcu, a tak znacky – Md- (Vojtech Medved), - Aj – (Anton Jursa), - sch – a – sg – su turistickemu zazemiu zname. K IX. vystupu na Dumbier (1979) J. Petko napisal i verse (asi vlastne), tu su: “Pre krasu ociam zrodena Zem nasa, vlasti ozvena, lukami pastvin, rannou rosou ja kracam k Tebe nohou bosou vnimam a zijem, rozmyslam a idem vpred...”
Isto – iste mal na mysli krivolake chodnicky, po ktorych, veru on, strmo chodil, chodi.
Odkladam, balim velavravne fotoalbumy, v ktorych viaceri fotografi, najma vsak A. Jursa, zvecnili to, na co ich upozornili vnimave oci, zvecnili po kuskoch nasu krajinu a v nej ludi, ktori v nej nachadzaju oddych, pohodu, spoznavaju nepoznane. Vyustuje to v povzdychu: To je nadhera!
Patria k nej i fotoalbumy.