Tak ako vsade inde, aj sem na Horehronie prichadza nielen nova jar, ale aj velkonocne sviatky. S novou jarou vsak prichadzaju aj spomienky. Nuz posadme sa na slnkom vyhriate priedomie a zapocuvajme sa do spomienok tych skor narodenych, ktori budu spominat, ako sa volakedy slavila Velka noc.
Na chvilku sa zastavime v Polomke. Tu si na svoje velkonocne zazitky zaspominala pri jednej z mojich navstev aj teta Buvalova, vynikajuca vysivacka cepcov: ,,Stvrta nedela u nas po fasiangu sa volala “polpostna” a vtedy dievky Morenu vynasali. Na Kvetnu nedelu zas bravali matere do kostola svoje male deti, aby sa vraj naucili hovorit. Z kazdej rodiny si do kostola prinasali posvatit aj zvazok bahniatok-puzalok. Na Velky piatok sa umyvali v potoku, aby nemali vyrazky. Na Bielu sobotu musela gazdina vsetko navarit a napiect, lebo v nedelu sa nesmelo nic robit. Chodilo sa v peknom obleceni do kostola. Nuz a pondelok, to bol cas, kedy byvala “kuparska”, takto volali dievcata oblievacku. Darmo sa dievky poschovavali aj v cudzich domoch, mladenci si ich vzdy nasli. Pomahali im mali ziacikovia, ale casto aj otcovia ukazali mladencom, kde sa dievka schovala. No skor, ako sa vecer zacala zabava, z kazdeho domu sa zanasalo do krcmy, kde zabava bola “cest-pocta”, skladajuca sa z penazi, kolaca beluse, sirokej slaninky, pripadne klobasky. Ale nezabudalo sa ani na flasku paleneho. No prvy tanec na zabave vzdy patril materiam dievok. Kazdu mladenci pekne privitali, naliali jej za poharik a pozvali na tanec, len potom prisla na rad dievka. Najhorsie byvalo, ked z rodiny nedoniesli mladencom “poctu” a aj tak prisli na zabavu. Vtedy mladenci posmesne zavolali: “cest pita jest”, muzika zahrala mars, nuz a dievka s materou museli s posmechom opustit zabavu.”
Na chvilku sa este zastavime v Bacuchu, tu bude spominat teta Niklova: “Na Velky piatok chodievali gazdovia kone brodit do potoka, aby vraj “rinu nedostali”. Zo sunky, ktora sa varila, odkladala sa mast, lebo mala mat zazracnu moc. Na Zeleny stvrtok sa zavazovali zvony a chlapci dostavali rapkace, po nasom “hrkavki”. Na Bielu sobotu rano sa chodievali dievky cesat pod vrbu, aby mali pekne dlhe vlasy. V  nedelu rano byvali spolocne ranajky. Otec rozkrojil vajicko na tolko dielov, kolko ludi sedelo okolo stola, to aby rodina drzala pohromade. Byval u nas aj taky zvyk, ze na omsu sa slo v novom obleceni, kroji. Bola to ako mala modna prehliadka toho, co zeny pocas zimy navysivali. Ale nedela bola poslednym dnom, kedy dievky este mohli prizdobit vajicko pre kupacov. A kupacka... ta byvala volakedy vesela a nelutostna. Dievka sa nestacila preobliekat. Skoda, ze dnes uz tych zvykov z nasich dedin ubuda.”
Ci si to uz chceme, ci nechceme priznat, mala teta Niklova pravdu. Z veselej oblievacky zostava uz len zabava, ale hlavne zarobok. Deti a mladenci chodia kupat do kazdeho domu, ci poznaju, ci nepoznaju. Najradsej by polievali aj v pondelok vecer. Neoblieva sa vodou, ale len “parfinom”, v niektorych domoch ani len kupacov nevpustia do domu. Skoda...

Vojtech Majling

Predjarie...

Skupina styridsiatnikov pri stole s pivom v rukach si rozpravala vtipy. Slovom, bavili sa a s nimi takmer vsetci, co v miestnosti pohostinstva sedeli. Tiche usmevy to potvrdili.
A tento poznate? Zahradkar Zahrada bol na dovolenke pri mori. Na treti den mu postar dorucil telegram od manzelky. Znel: “Mam zrylovat zahradku a vysadit jahody?” Dostala odpoved: “V zahradke nic nerob, mam tam poklad!” O dva dni za tym Zahrada obdrzal dalsiu “depesu”: “V noci nam rozkopali zahradku, co mam robit?” Odpoved znela: “Vysad jahody!”
Hla, s marcom prislo k nam predjarie. Vo viacerych pripadoch by veru aj “bodla” ochota, aka sa prejavila vo vtipe. To sa ale nestane, a tak uz koncom februara, v zaciatkoch marca, pocut stikanie noznic. Nastalo strihanie stromov. Stromom strih prospieva vo viacerych smeroch. V skraslovani koruny, vo vynose urody... Rezy (rany) je zvykom zatierat latexovym mliekom. Naskytne sa pohlad, ako ked zakvitnu prvosienky.
Sneh zmizol. Na rad prichadzaju hrablicky. Zahradkari zhrabuju spadnute listie. To si “pofajci” a co zostane, je vyborne hnojivo pod fazulu. Obcas pridu, priletia aj pomocnici. Rozvravena straka, lesna postarka – sojka a macky cakaju, co im hospodar podhodi z desiatej. Cierna kava im nechuti, jemnu salamu, slaninku by “papkali” od rana do vecera.
Semiacka. Zahradkar ich zoraduje podla casu klicivosti. Hotovy je i minisklenik. Posluzi na predpestovanie kalerabu, cvikle, letniciek... a doma v bednickach sa uz “tlacia” papricky, paradajky... Ryl v polovici aprila na plne obratky. Orie a orie. Na kus reci sa pristavi i sused zahradkar. Pochvali, povzbudi, poberie sa na svoj “dah”.
Niekedy zaznie i veselsia struna. Napriklad – mlady, nadejny adept zahradkar namiesto pozdravu prihovori sa takto: “Ujko, prezradte, pestujete aj nejaky sport?” Ujko, vtipkar tiez odpovie: “Co blaznis, chlapce! Ved u nas nebyva vzdy ani dobra uroda zemiakov. Paradajky plesen zoziera.” Kyvnutie rukou, usmev a ujko zahradkar so znizenou hlavou k zemi, pracuje dalej. Rozhutuje, dava si sam sebe otazku: “Kam to len dam! Aha, sem! Nie, tam bude polotien... Treba pripravit osevny plan!” Predjarie uz zavitalo.

(sg)

V nasom seriali, ktory sme venovali 190. vyrociu narodenia Sama Chalupku, pokracujeme castou zo studie Frantiska Kreutza s nazvom Pravde zil – krivdu bil (Pribehy zo zivota basnika):
Po smrti stareho pana Adama Chalupku castejsie zavital na brezniansku faru dievcatam mily strycko Samko. Emka a Lujzka si natolko zvykli na navstevy, ze sa to neobislo bez placu, ked sa strycko zberal k odchodu. Starsia Emka vzdy prosikala:
- Ostan este, strycko Samko.
- Aj by som zostal, ale nemam kde spat.
- Dam ti svoju postielku, ja budem s Lujzkou.
- Nemozem a nemozem, - hornolehotsky Chalupka predstieral pred neterami zahadu.
- Hej, ty sa s nami nechces hrat, lebo mas v Lehote ine deti, - a uz sa v lutosti potriasala Emkina brada.
- Veru mam a mam tisic, tisice deti.
- Tisice? To nie je pravda!
- Prid sa pozriet, presvedcis sa.
Vsedne dni ubiehali, minali sa i nedele. No tej sa Emka nemohla dockat, ktoru urcila pani maminka na navstevu. Breznianski Chalupkovci sa totiz rozhodli navstivit brata, svagra, strycka, umienili si nazriet do domacnosti novej svagrinej. – Desatrocna Emka v samej radosti vrtila vokol hlavy rukami, zlahka podvihovala rozihrane nozky, hoci ju obcas znepokojovala neistota, ci sa strycko bude s nimi zabavat, kedze ma okrem tisic deti aj tetusku. O sest rokov mladsia Lujzka sa netrapila Emkinymi starostami. Tej postacila blizkost maminky, okolo ktorej sa jednostaj motala.
Prve chvile navstevy v Hornej Lehote priniesli malej Lujzke sklamanie. – Akoby aj nie, ked nova tetuska ju v navale starosti nevzala na kolena. Urazena Lujzka sa zaraz po zvitani poberala naspat do Brezna. Zato Emku si nova tetuska ihned ziskala, ked trpezlivo odpovedala na jej mnohe otazky, pojala do kuchyne a opasala zasterkou ako pomocnicu pri kozube.
Strycko Samko vymyslel Lujzke chvilkovu zabavku – dal jej pozerat hrubu obrazkovu knihu. To vyuzila pani svagrina z Brezna. Zasla do kuchyne pod zamienkou, ci Emka nesanti.
Bratia Chalupkovci sa utiahli do vcelina.
- A vcielky, Samko, budes dalej pestovat?
- Pravdaze, Janko nas. Vela som sa poducil od otecka a v jeho kniznici som nasiel Fandliho knizku o vcelach.
Rozhovor bratov prerusila mala vsetecnica – pribehla Emka cela spotena od prac naruzivej pomocnice v kuchyni.
- Strycko Samko, kde maz tisice deti, co sa s nimi hravas?
- No predsa tu, dcerka!
- Kde? Nevidim.
- V uloch, vcielky. Ci si uz videla vcielku?
- Ano, strycko, v breznianskej zahrade na kvetoch mavame vcielky. To su take velke muchy.
Nestacila Emka dohovorit, zacala ju obletovat jedovata i neodbytna vcielka.
- Hes! Id prec! – ohanala sa Emka, krutila sa i krcila.
Strycko zaraz skocil do pomoci bezradnej Emke, avsak uz bolo neskoro. Emka zvrieskla a trasucimi prstikmi si chytala cielko. Pomoc strycka zostala len pri tom, ze opatrne vybral Emke zihadlo a spolocne s otcom tisili dievca. – Nie ver, slova nepomahali. Strycko Samko zobral Emku do narucia a fikajucu odniesol do izby.
Cela spolocnost sa krutila okolo Emky, len pani maminka namiesto lutovania pokarala:
- Nemala si ta ist!
Tetuska Eufrozina ulozila Emku na divan, priniesla rozkrojenu cibulu a platok z nej prilozila na Emkino bolave cielko.
- Plana vcielka, co ustipla Emku. Pojdeme ju zbit, - tetuska slovami odtiskala cerstvu bolest.
- Ja nepojdem. Ja sa na stryckove vcely hnevam. Ja som vcielke nic neurobila.
- Ved ani ona ti nic. To ta len bozkala, lebo vcielky sa tak
...
- Ja sa nechcem bozkavat! Nikdy sa nechcem!
- No vidis, dcerenka, teda to boli, ale zato ti o chvilu nic nebude, ba o dva-tri dni zabudnes, lenze vcielka...
- Co bude s planigou?!
- Vcielka doplati na ten bozk zivotom, zomrie.
- Naozaj, otecko?
- Celkom iste, ako hovori strycko Samko.
- Tak potom nie jej planiga, ale i tak ma to boli.
Emka sa utisila, no stale si pridrziavala na cele platok z cibule. Ten prijemne chladil teple miesto vcelieho bozku a od tetusky mal platok dvojnasobny ucinok. Cibula vsak pichala i do oci, Emka privierala viecka. Po chvili viecka neotvorila, ruka jej bezvladne klesla na divan – usnula.
(Pokracovanie nabuduce)