Jeho letopocet sa zacina v jeden liptovskomikulassky den – 24. aprila roku 1822 – na Dura, ked polia v Liptove boli uz zvacsa bez snehu, ten sa belel este na vrcholoch Krivana a Baranca. V Krakoviakoch dobrovolnikov sa vyznava versom: ,,Ja som Liptak rodom...” Ani Janko Kral nemal najstastnejsie detstvo a jeho zivot je zivotom burlivaka a rebela.
“Ako sedemrocny bol v rodisku svedkom udalosti, ktora mu ostala v pamati na cely dalsi vek. Poobede 22. oktobra 1829 pri Vahu na chotari medzi Vrbicou a Okolicnym stal profesionalny kat hlavu zbojnikovi Matejovi Tatarkovi. Poprava bola verejna, ale deti od nej hnali az za stary vrbicky cintorin. On sa vsak s niekolkymi kamaratmi predsa len potajomky presmykol ku popravisku a na vlastne oci videl tuto novu “presovsku jatku”. Obraz mu ostal v mysli a neskor ho vmontuje do Vylomkov z Janosika, ved prave pri tom istom Vahu, len trocha nizsie – pod mostom do Paludzky bol uz v roku 1713 “na posmech, a to za rebro” obeseny iny previnilec – zbojnik-odbojnik Juraj Janosik...”
Byvali casy, ked pre mladych ludi bol burlivak Janko Kral vzorom. Jazyk a temy jeho basni vychadzali z rokov meruosmych a oslovovali predovsetkym mladych, ktori tak ako on silou svojej mladosti verili pravde a spravodlivosti. Plati to aj dnes?
Basne Janka Krala su obrazom jeho zivota. Vytvaraju akoby citovy dennik basnika-revolucionara. Dostal sa do konfliktu aj so Sturom, ktory volil mierny postup revolucie, Kral vsak chcel revolucie uskorit, aby jeho milovany lud bol cim skor zbaveny panskej nadvlady. Ked v marci 1848 odhlasovali zakony o zruseni poddanstva, chodil z dediny do dediny a objasnoval, ze sa ludia nemusia bat, ze polia, luky a lesy patria im a ze slovencina je ich pravoplatny materinsky jazyk. Nechaval spalovat listiny o poddanych povinnostiach a zupni pani sa zlakli. Cisarski vojaci ho uvaznili. Vzblkol este raz v roku 1961, ale potom sa vzdal a venoval sa v Zlatych Moravciach len svojmu povolaniu advokata. Dozil sa patdesiatich styroch rokov, 24. aprila si pripominame 180. vyrocie jeho narodenia.
Mnohe basne Janka Krala sa stali ludovymi popevkami., napr. Zakukala kukulienka jarnu, rezku notu, vyvolala vsetky sily slovanske k zivotu! Aj ked ho mnohi mladi uz povazuju za nemoderneho basnika, rozhodne by sme ani dnes nemali zabudat na jeho narodeniny a na jeho basne!
Tak ako u Andreja Sladkovica, ani u Janka Krala neuvadzam ucebnicovy vypocet a hodnotenie jeho diela. O obidvoch je dostatok odbornej i beletristickej literatury. Zaujimavo a obsazne zivot a dielo Janka Krala naposledy zhodnotil napr. nedavno zosnuly literarny vedec Pavol Vongrej v knizke Dvaja romantici – Pripad Janka Krala a Jan Botto, ktora vysla vo vydavatelstve Matice slovenskej v roku 1994. Vsetkym milovnikom sturovskych basnikov ju vrelo odporucam.

A. Prepletana

V tomto storoci, prvom i tretom tisicroci “zbijat” s Janosikom a s jeho vyzbrojou: valastickou a pistolou, ktora vystrelila raz za hodinu, je jedinecnym podujatim: Vpisat by sa to mohlo i do tej knihy, do ktorej rekordy vpisuju, ale...
Nic sa nestalo. Bol to iba sen, ktory uz ked nedal dukaty, dal aspon myslienku napisat co-to o Janosikovi, mojom sne spolutrpitelovi. Ma vyrocie. Je tomu dvestodevatdesiat rokov, ako sa stal hajtmanom zbojnickej druziny (jar 1712).
Janosikove zbojnicke “podujatia” boli kratke, nie cele dva roky, neboli sice zdanene, ale v marci, den pred Jozefom, v roku 1713 zivotom zaplatene.
Sedemnaste a zaciatok osemnasteho storocia je charakterizovane velkym spolocenskym “vrenim.” Lud potreboval cloveka, hrdinu, legendu, aby cez nu mohol filtrovat to bezpravie, ktore vtedy malo moc medzi tymito nasimi kopcami.
Janosika, tvrdi Milan Ferko, ktory ma o nom trojzvazkovy roman, prisvojilo si cele Slovensko, teda aj Horehron, susedny Gemer, Podpolanie...
Meno a ciny spominaneho hrdinu, ktory krivdu pachanu na pokornom lude potlacal a domahal sa pravdy a spravodlivosti, si prisvojili autori piesni, povesti, rozpravok, romanov, filmov, ale neobisli ho ani maliari, sochari, hudobni skladatelia... Na Janosika nedopustia najma Terchovania. Im patri. Tam sa narodil v roku 1688.
Stredne rudohorie. Na tvojom uzemi su tiez “stopy” po Jurajovi. Tvrdia to povesti. Jedna z nich Janosikove poklady na Vepre hovori o velkej skale, ktora sa otvara vzdy na Jana. Overil si to iba valach Martin Smrecok, ktory si z pokladu domov priniesol dukatov. So zenou si potom zili spokojne, bez biedy, az...
Ach, zena zvedava. Prehovorila muza, aby ju vzal so sebou raz na Jana. A muz to nemal urobit. K pokladu mal pristup len sam... Poklad sa stratil... Zial ale, nevieme, o ktory Vepor ide.
V Klenovci zila isty cas zlata kacica. Bola to vraj vila, ktora byvala pod Veprom a Janosik bol pod jej ochranou. Neochranila ho, a tak, ked Janosika popravili, zmenila sa vila na zlatu kacicu a nariekala. Z jej slz vznikla rieka Rimava...
V hnustianskom chotari je cast, ktora ma nazov Skaliny a je tam rovna skala – Janosikov divan, na ktorej obcas nas hrdina odpocival. Udajne je na nej otlacok jeho tela.
Aj Zelezna brana, kopec na ktorom vrchole su dve velke skaly, nedaleko osady Kysuca, ma docinenia s duchom Janosika, jeho pokladom. Strazi ho vraj zvlastny knaz, ktory raz za sedem rokov poklad kontroluje...
Stefan Petrus, farar v C. Balogu, v rokoch 1810 – 1818 spracoval zbojnicku naladu v diele Hrajnoha... a Martin Razus tomuto nametu tiez neodolal. Basen ma nazov Zbojnicka. Jeho verse su “site” na Slovakov nielen v minulosti, ale aj pritomnosti maju co povedat. Tu su: “Sloboda svitla – hej, /komu vsak osozi? Chudoba uteka, do sir a daleka / a vcera bedari / dnes su uz velmozi. Hej, Juro, Juricko /co sa tu natara./ False, lzi – na slohy /a rod tvoj ubohy /nevie byt panom mi /vlastneho chotara...”
Kliment Ondrejka vo svojej studii Pastierstva... nam pripomina, ze aj tance niektore sa dotykaju mena Janosika. Napriklad v Sumiaci Kraloholsky skok nazyvali Janosikovym tancom. V susednom Telgarte je to Cuskovy tanec a v C. Balogu to bol odzemok (hajduchy)... Tieto tance sprevadzali piesne, ako: Po valasky od zeme..., Bou by ten Janosik.., Poza bucky, poza pen..., Hej, cie kozy, kozina...
V povestiach sa docitame, ze Janosikovi silu, obratnost... dali vily (strigy). Podarovali mu valasku (sekeru), ktora sama rubala; koselu (zelenu), ktora v case tazkom robila majitela neviditelnym, opasok – daval silu za dvanastich chlapov a krpce pomahali robit dlhe skoky...
Pravdou ale moze byt, ze Janosik nenavist voci panom nahromadil ako kurucky vojak. Uz ci tak alebo inac, ale “kusky” ktore Janosik vyviedol, dobre sa pocuvaju, citaju aj dnes, aj ked...
Vynara sa mu “konkurencia” v Pachovi, hybskom zbojnikovi, ktory s frndzalicou panov krotil.
Janosik – junosik – mal si a mas pokladov mnoho. Poskytni nam aspon dva a pomoz. Zamenime za korunky, ktorych je “vsade” tak malo...

Ovciarstvo v Myte pod Dumbierom

2. Ovciarsky rok
(Dokoncenie z minuleho cisla)
Druhy den po lieku bola jarna strihacka. Toto prebiehalo tak cez pol maja. Do Jana boli ovce v pastve a v sobotu pred Janom sli obidva krdle na holu. To sa zamienali na holi, jeden rok ti do tej a tamti zas do tej potom. Kazdy druhy rok sa prislo do tej istej koliby. Na tento den slo na holu vsetko, aj voly, aj jalovina, aj ovce. Vsetko bolo na holi za sest tyzdnov, ak sa nevyskytla daka velka nesnadka. Trafili sa roky, ze boli len za styri tyzdne, pat, ale vacsinou sest. Ak nahodou napadlo snehu, tak muselo zist vsetko dolu. Na holi veru zajde kadejaky cas-zima. Na holi bolo vsetko toto najdlhsie do patnasteho augusta, do “Nanebevzeti”. Sestnasteho augusta bol v Brezne hlavny jarmok vyrocity na statok. To uz kto mienil predat jalovicu alebo voly, to uz muselo byt do tohto dna doma.
No a ovce sli rovno z hole kosarovat do pola, dakde do pokrajiska, co bolo pri pastve. Pole bolo este zahajene, ale kosarovali uz aj v poli. To uz presne zisli do tej koliby, ktora bola na Jozefa dohovorena, za kolko korun na jednu noc, na kolko dni a tak. Peniaze za tie kosariska isli do spolku. Ked jednemu kosarovanie skoncili, zase sli do druhej koliby, pokym sa pole celkom nepustilo. Pole sa pustilo dvadsiateho prveho septembra, na Matusa, na mytnansku posviacku. Potom mohol valach ovce pustit vsade. Keby sa bol dakto oneskoril zobrat urodu z ostredka, mohol valach ovce pustit aj do “borgondy” – dotycny by nebol vyhral na nijakom sude.
Pokym boli ovce na holi, co sa do Jana vykosarovalo, ta trava sa predala a peniaze sli do spolku.
No a potom uz ovce boli v jesen na poli, az pokym sa len na Martina nerozsadili.
Barany sa medzi ovce pustali dvanasteho septembra, vzdy na ten den, na mena Panny Marie a potom sa vedno pasli do konca.
Ovce sa potom kotili vo februari, marci. Prva kotelnica je siesteho februara na Dorotu.
Baraniar pasol od jari len tych dvadsatstyri oviec, co mu z dvoch salasov po dvanast dali. Od jari pasol tak okolo tridsat baranov a tieto ovce-to mal ako plat. Jahnata sa na salas zacali durit z pondelka po Vstupeni. To je tak ku koncu maja-styridsiaty den po Velkej noci. To uz kto kedy mienil, tak si jahnata zachytil a zasikoval. Jahnata ani baraniar na holu nechodili. Jahnata sa rozsadzali den pred Martinom, desiateho novembra.
Jahnata si kazdy hladel poznacit na Velky piatok – kto aky znak mal. Znaky boli: dierky, vystiky, zastrihnuto, kto ake mal dlato alebo noznicami do ucha alebo do obidvoch. To aj rodina mala odrazky medzi sebou: od rodicovskeho - alebo znak od znaku.
V jesen na toho Martina boli potom pocty. Na tych poctoch sa vsetko zhodnotilo, spocitalo, to bol ako zaver roka ovciarskeho. Trafili sa roky, ze sa na ovcu po dakolko aj doplacalo, dve koruny alebo tak, no trafilo sa, ze sa aj zvysili peniaze po odratani vsetkych vydavkov. Obycajne sa tak hladelo, aby vyslo dobre. Ked vyslo dobre a baca daval po strnast kilo syra na jednu dojku a este aj ostiepok k tomu a pravdaze aj zincicu, vravelo sa, ze vyradoval. Ked nie, tak nevydaroval, ale toho uz viac gazdovia za bacu nechceli.
Z tych spolkovych penazi kupili na Martina jalovku a palenky, no a to sa uz pri soutisovi odbavovalo, co bol v tom lete predeslom. Soutiska maso uvarila, nakrajala do misy a tak sa dookola nukalo, pokym trvalo. Na tejto schodzi sa vsetko volilo na novy rok, baca, valasi, soutiz, aj vicesoutiz.