Prvy vyhon dobytka
Dobytok sa obycajne prvykrat vyhanal na pasu 1. maja, nemuselo to byt vsak pravidlom. Termin sa mohol posunut podla toho, kedy narastla suca pastva. Niektori informatori spominaju ako den prveho vyhonu uz Velkonocny pondelok.
Letne pasenie krav mal na starosti obecny pastier – “pastir”. Ten zavcasu rano vytrubovanim roznych pesniciek upozornoval gazdine, aby vyhanali kravy z dvorov.
Na jar pri prvom vyhone pokropila gazdina statok svatenou vodou a udrela ho zlahka prutenou metlou – “skrabackou”, aby v pasi neokrivel. Davnejsie natahovali cez branu do dvora alebo cez cestu retaz, cez ktoru statok presiel – aby sa vraj drzal pokope. Podobne kladli na cestu aj vajce, pripadne zvykli “metat” vajcia popred iduci statok. Vyznam tychto zvykov vsak nie je znamy.
Podla niektorych udajov sa nemal dobytok prvykrat vyhanat suchym, ale cerstvo odtrhnutym prutom, aby sa mu dobre vodilo. V den prveho vyhonu “pastir” dostaval “vihnatuo” – penaznu aj naturalnu odmenu (slaninu ci ine potraviny). Podobne dostaval aj na jesen po skonceni pasenia “zavretuo”.
Podobne magicke ukony predtym vykonavali aj bacovia a valasi, ktori mali na starosti pasenie oviec. Salasna sezona sa zacinala o nieco skor.
Do Dura (24. aprila) sa mohli ovce a dobytok este past po lukach, ktore sa kosili. Po tomto termine sa uz paslo len na horskych pasienkoch. Ak niektory gazda prichytil po Durovi na svojej luke cisi statok alebo aj husi, mal pravo ich “zajat”.
Ludia vo vseobecnosti verili, ze statku mozu skodit neciste sily, ktore zosobnovali strigy, bosorky. Hlavne pastieri a valasi byvali na ich posobenie zvlast haklivi. Vzdy, ked hnali dedinou, davali dobry pozor, aby im popred statok nepresla zena s prazdnymi vedrami, alebo aby niektora nestala na priedomi s metlou. Taketo osoby boli automaticky povazovane za bosorky a stalo sa viac pripadov, kedy sa im pastieri okamzite vypomstili.
Maje a Turice
Medzi vseobecne zauzivane jarne zvyky slovenskych mladencov patrilo a patri stavanie majov. Podla jednotlivych regionov sa tato obycaj viazala k zaciatku maja alebo k sviatku Turic.
V Nemeckej, Dubovej a v Zamosti sa maje v minulosti stavali v noci na 1. maja. Neskor sa zacali na tuto prilezitost vyuzivat svatodusne (turicne) sviatky, ktore maju pohyblivy datum (50. den po Velkej noci). Stavalo sa, ze termin stavania majov niekedy pripadol aj na zaciatok juna.
Maje ozdobene stuhami – “pentlami” stavali mladenci vsetkym slobodnym dievkam priblizne od patnasteho roku. Najprv si spravili rozpocet, kolko majikov im bude treba. Potom si najali furmana s vozom a isli ich do hory nachystat. Este zaciatkom storocia sa na tento ucel vytinali vysoke jedle, neskor vsak uz len brezy.
Maje sa stavali potme, nocou. Nasledujuci den (1. maja alebo na Turicnu nedelu) chodili mladenci s muzikantmi “maje vyhravat.” Obchadzali domy vsetkych dievok, na dvore ich povykrucali. Jeden z chlapcov nosil v obrusku tanier na peniaze, do ktoreho musela kazda dievka za maj zaplatit. Tato suma byvala pre nu zaroven vstupenkou na vecernu zabavu – majales. Ten byval v krcme alebo castejsie na volnom priestranstve – v prirode. V Nemeckej na placi pri Hrone (za Butkouci) a v Kostolnom, v Dubovej pred Oslnim a v Zamosti na dvore “dolnej skoly”.
Ak si niektora dievka postaveny maj vytrhla, mladenci jej postavili namiesto neho “sipa”.
V poslednych rokoch tradiciu stavania majov ozivili clenovia Dobrovolneho hasicskeho zboru v Nemeckej, ktori organizuju aj majovu zabavu. V piatok vecer chlapci z radov hasicov postavila dievkam v miestnej casti Nemecka maje a v sobotu cez den so spevom a muzikou obchadzaju domy, vytancuju dievcata a povyberaju odmenu. Vecer byva “hasicska majova zabava”, ktora je medzi Nemecanmi najoblubenejsou v roku.
Na Svatodusny (Turicny) pondelok chodili este priblizne do polovice storocia vyberat pastieri “turicno”. Obchadzali domy gazdov, ktorym pasli statok. Gazdina im davala “holy” kysnuty kolac, niektora aj makovnik, lekvarnik ci trocha fazule, hrachu a palenky.

Martin Loksa

Zil som krasny zivot. Prezival som vecnost v sekundach.

M. R. Stefanik

Prave o nom budu nasledujuce slova. Narodil sa 21. jula 1880 v evanjelickej fare v Kosariskach. Jeho kratka zivotna cesta (zomrel 4. maja 1919) bola vyplnena pracou statocnou, poctivou, badatelskou, organizacnou, spolocenskou...
Znalci Stefanikovho zivota sa zhodli, ze jeho zivot ma take styri casti. Uz pri ziskavani zakladneho vzdelania spoznal Bratislavu, Sopron, Sarvas a vysokoskolskeho Prahu (studoval matematiku a hvezdarstvo). Myslienky o Slovensku presadzoval v akademickom slovenskom spolku Detvan. V jeho “druhej vlasti” vo Francuzsku mal dve odlisne podoby “hviezdne roky” (1904 – 1914) vo hvezdarni na vrchole Mount Blancu, ale i dalsich vari siedmich krajinach sveta. Potom su to roky 1915 – 1919, v ktorych sa ukaze Stefanikova uspesna diplomaticka a vojenska cinnost s cielom zriadit ceskoslovensku armadu vo Francuzsku. Mala az stotisic vojakov. Uloha, urychlit rozpad Rakusko – Uhorska a tym vznik novych slobodnych narodov, medzi nimi i Slovakov a Cechov, ale... Oslobodeny narod ani rodnu zem uz neobjal zivy.
Osemdesiattri rokov. Stefanika sme si my, Slovaci, ctili, potom prisli roky, v ktorych sme nan “nechtiac” pozabudali, ale po roku 1968 sme si Stefanika opat vzali medzi seba, ved je nasim Ikarom, ktory nielenze sladko spi v mohyle na Bradle, ale objavuje sa v knihach autorov, ako: profesor Jan Fuska, H. Ponicka, M. Varos, J. Juricek, D. Kovac...
Za ucelom spoznavania, objasnovania, uchovavania pamiatky tridsatdevatrocneho slovenskeho bohatiera z Kosarisk vznikli i organizacie, a to Spolok rodakov a Nadacia M. R. Stefanika. Vydavaju i casopis Sinokvet. V nom sa objavuju nove dokumenty (vazne, historicke, humorne...), ktore osobnost Stefanika dokresluju. Na pocudovanie je, ze kolko ludi si na Stefanika spomenulo (aj spomenie), kolko basnikov ho vo versoch ospievalo, kolko kytic kvetov bolo polozenych (a este i bude) – aj Miestny odbor Matice slovenskej v Brezne pravidelne 4. maja da uctu Stefanikovi, kolko namesti a ulic nesie jeho meno, a tak...
Stefanik spojil do druzobnej rodiny i dve mesta Brezno – Meudon. Vazme si, majme v ucte cloveka, ktory je prikladom skromnosti, vytrvalosti, tuzby po slobode, lasky k narodu. On nam zanechal odkaz, zivotne kredo, aby sme verili, milovali a pracovali.
Vsetko, co tento clovek robil, robil nie pre svoje ja, ale pre dobro svojho naroda. Otazkou zostava, ci aspon v niecom kracame v slapajach tohto slovenskeho narodovca.

Jubileum Klary Jarunkovej

Tohtorocny april bol chudobny na vyrocia osobnosti nasho okresu. Vynimkou je spisovatelka Klara Jarunkova, rodacka z Cervenej Skaly, ktora sa 28. aprila dozila neuveritelnych osemdesiat rokov.
Klara Chudikova mala osem rokov, ked jej zomrela matka. O nu a o jej styroch surodencov sa starala teta-otcova sestra, ktoru neskor zobrazila v niektorych svojich dielach ako starku. Ludovu skolu vychodila doma, dve triedy mestianskej skoly v Podbrezovej, jednu v Brezne. Potom presla na dievcenske gymnazium do Banskej Bystrice, kde zmaturovala v roku 1940. Ako osemnastrocna zacala ucit v detvianskych lazoch Korytarkach. Odtial sa odstahovala do Bratislavy, kde popri zamestnani studovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenskeho slovencinu a filozofiu. Pracovala ako redaktorka v rozhlase a v tyzdenniku Rohac. V roku 1984 odisla do dochodku.
O kvalite sucasnej literatury hovori: “Azda sme nieco zanedbali. Nieco, na co sme mali dohliadnut a zavcasu si vsimnut, co nam to prichadza. Este sme len stali na hraniciach a pokrikovali – ahoj Europa – a na hraniciach uz stali plne vozy knih, vacsinou braku. Kone hrabali kopytami, len aby to uz cim skor prislo k nam. Trhove hospodarstvo nebralo ohlad na nase tuzby a my sme si naivne mysleli, ze k nam pride slobodna literatura, vysoka umelecka uroven a to, coho sa nam velmi nedostavalo. Prisiel opak. Prislo vsetko to, co sa uz inde neminalo a svoju zasluhu na tom maju i miestni kseftari, ktori velmi rychlo pochopili, ze ide o obchod. Zacala sa sirit literatura, ktora sa v zahranici po precitani nechava v metre. U nas ju vsak vydavaju v striebornych obalkach so zlatymi pismenami ako najskvelejsiu. Namiesto toho, aby ju kritika a recenzia degradovala na bezcenne texty, prevladla ruka trhu a reklama.” Nebezpecenstvo brakovej literatury podla Jarunkovej sa tyka najma deti, ktore este nedokazu rozoznat knizku kvalitnu od menejcennej.
Klara Jarunkova pisala pre dospelych, pre mladez i pre deti. Jedina, Brat mlcanliveho vlka, Pomstitel a Tulak ziskali viacero oceneni a su urcene dospievajucej mladezi. Pre deti napisala knizky Hrdinsky zapisnik, O jazycku, ktory nehchcel hovorit, O Tomasovi, ktory sa nebal tmy. O psovi, ktory mal chlapca, O vtacikovi, ktory vedel tajomstvo a ine. Pre dospelych je to roman Tiche burky. Cierny slnovrat je z obdobia SNP a odohrava sa v B. Bystrici aj v Podbrezovej. Pamati jej otca Juliusa Chudika spracovala v Horehronskom talizmane. Kedze rada cestovala, v jej tvorbe nechybaju ani cestopisne diela: Par krokov po Brazilii, z Nepalu je novela Stretnutie s nezvestnym a z Kuby Obrazky z ostrova. Obrazky, ako aj knizku pre deti Dedko a vlk aj posledny roman Nizka oblacnost ilustrovala jej dcera, akademicka maliarka Dana Zacharova.
Hohrehronski citatelia zelaju pani Jarunkovej este vela zdravia a tvorivych sil.

A. Prepletana