Slovensky pedagog a filozof - atomista 17. storocia Izak Caban sa narodil 5. jula 1632 v Brezne. Studoval v Prievidzi a v Soproni, neskor filozofiu vo Wittenbergu. Po navrate zo studii vyucoval v Brezne. Breznianskym superintendentom bol vtedy konzervativny teolog D. Lani, ktoreho popudzovali Cabanove nazory - zdali sa mu primoderne. Caban preto privital ponuku ist ucit do Presova na skolu, ktoru sa evanjelicke stavy rozhodli premenit na vyssi typ. Mala desat tried a Caban vyucoval v osmej. Zastaval aj funkciu konrektora. Z neznamych dovodov v roku 1670 z Presova odisiel. Bolo to este pred rozputanim protireformacneho teroru. Odisiel na univerzitu do Tübingenu, potom v roku 1676 za riaditela gymnazia do Sibiu. Tam ho v roku 1699 zastihla kruta sprava, ked za urazku majestatu popravili jeho syna.
Cabanove nazory pozname z jeho disput, ktorych napisal asi styridsat, ale na Slvovensku a ich uchovalo iba pat. V duchu anglickeho a francuzskeho materializmu hlasal, ze prirodu treba poznavat z nej samej pomocou skusenosti, a nie podla uznavanych autorit. Jeho najvyznamnejsou pracou je Existentia Atomorum. Napisal ju ako obranu proti E. Ladivierovi. Jeho nazory si cenil aj magistrat mesta Brezna. Za dedikaciu (venovanie) disputy, ktoru Breznanom poslal z Presova, mu mesto vyplatilo dvanast zlatych.

A. Prepletana

Spisovatelka Klara Jarunkova (v maji sme si v Brezne pripomenuli jej zivotne jubileum) vyslovila vo svojich knihach vela peknych myslienok. Aj tuto: “Kazdy zivot sa sklada z pribehov, udalosti, kazdy. Moj, vas, kazdy a vzdy ma dotyk s casom, v ktorom sa to ci ono udialo.”
Zivotne pribehy. Su velke, ale aj bezne, ba patria k nim i celkom drobne drobnostky. Hrave, smutne, vazne... Nalezy (nieco najst) su tymi malickostami, ktore umoznia mysli trocha zafilozofovat. Par riadkov o nalezoch.
Podkova. Konskolak ju vyryloval v zahradke pred domom. Bola strednej velkosti s odhadom, ze ju stratil trojrocny konik. Z cesty ju chodec asi zodvihol, hodil za seba pre stastie, a tak sa dostala za plot do zahrady. Stastie?! Kamarat (spoluziak) nelenil, zelezo ohnute hodil za seba a... Zarincalo sklo. Slzy v ociach nenatiahnu ani hodiny, nie aby nahradili sklo. Este dobre, ze tablicka bola mala a v tie casy vela korun nestala.
Dalsie malickosti som poobjavoval vo vypozicanych knihach z breznianskej mestskej kniznice. Napriklad v knihe Po svetovych moriach od Juliusa Thurzu ma oslovil bankovy vypis uctu. Podrobnosti v nom ma velmi neinteresuju. Viac ma “posteklili” slova, ze otec J. Thurzu (Jan Daniel Thurzo) bol zupnym cestmajstrom. Sluzobne sa ocitol aj v Brezne, kde 2. februara 1893 zomrel na zapal pluc. Juliusova sestra Anna sa vydala za Ernesta Herchla a byvala v Ciernom Balogu (?). Julius Thurzo, rodak z Detvy ako namorny kapitan prebrazdil na lodiach takmer vsetky moria, oceany, aby sa so svojimi odbornymi skusenostami zasluzil o rozvoj nasej riecnej plavby po Dunaji. Zomrel 16. februara 1950.
Obalka. Zazltnuta. Vypadla z knihy Petra Strelingera Od rana blaznivy den. Opat kratucka uvaha. Kto je starsi: obalka alebo kniha (1978). Nebudeme zistovat, ale... Obalka predsa skryva tajnost. Na celnej strane vpravom rohu dole je ceruzou napisany povzdych “Ach”.
Ludska dusa je ako oblak, stale sa pohybuje, meni. I dusa citatela isto-iste prezivala pribehy, ktore autor spracoval a niektory sa stotoznil s jeho zivotom.
Ludova mudrost hovori, ze ociam treba verit vacsmi ako usiam. Tie oci sa rozjasnili, ked zo Zatureckeho (ucitel v Brezne) casopisu Novy priatel ludu sa ukazala zlisovana fialocka. Kvietok mily, skromny, ku ktoremu sa neviaze vela uslovi. Vari iba to, ze fialka tvrdi, aby sme si hladali uprimnu dusu, lebo ked je clovek sam ako prst, vela nedokaze. Zaturecky to vedel, preto medzi ucitelmi hladal spolupracovnikov pri spracuvani prislovi a porekadiel. Najspolahlivejsimi vsak boli zive dedinske kroniky (rozpravaci) s darom reci, dobrou pamatou.
Kniha o Hrochoti alebo o Ponikach, presne uz neviem, obohalitla zbierku drobnych nalezov zaujimavou fotografiou. Na nej je ohnisko s kotlom. Na ohnik priklada starsia zena v ciernom. Fantazia opat zabrala: co a pre koho vari, pre aky ucel vodu zohrieva, nebodaj bielizen vyvara... Na dedinach sa to robievalo, potom sa bielizen v potoku plachala a gazdina si napokon na nej piestom “zlost” vylievala. Dnes dovod tazko zistime, ale...
Co je predstavivost? Je to podmanivy obraz o clovekovi (zena, muz, dieta...), ktory sa priateli s knihou, ktory v zadumani pozabudne to, co mu sluzilo, aby rychlo nasiel stranu, na ktorej prestal a ma pokracovat v citani.
Uvazovat dalej by sme mohli o vizitke pracovnika zo Zeleziarni v Podbrezovej, o novorocnom vinsi z ceskej zeme, o ucte z obchodu, o zalozke do knihy so slovom STARKA , o patdesiathalierniku, kukucom pierku...
Stastie a usmev sa na chvilu obajvi pri mininalezoch, ale to stastie je ako dvojca, treba sa on aj podelit.
Tak sme aj urobili.

(Dokoncenie)
Klbka sa pokladu do safla alebo vajlinga a konce z kazdeho klbka sa pretiahnu cez dierky v lopatke, aby sa nepochlpili. Jedno polozenie – to je, z kolkych klb sa snuje, z kolkych dierok sa naraz obsnuju snovacky. Treba dat pozor, z kolkych klbkov sa snuje, aby sme nepomylili pasma. Kolko pasom sa snuje, tolko raz sestdesiat niti sa musi nasnovat. Pasma, to je, ake siroke sukno sa bude tkat. Znaky, ake dlhe.
Sukno sa tkavalo sest pasom v sukennom brde. Toto brdo ma redsie trste ako brdo platenne, lebo upradena vlna je predsa dost hruba, ovela hrubsia ako napradeny lan.
Jeden znak je, ked sa tych 60 niti raz obkruti dookola snovadiel. Jeden utkany znak je asi styri metre, ale jedna strana snovadiel je viac ako na meter. Pocita sa s tym, ze sa dlzka aj zotka.
Snovat sa zacina od vrchu snovadiel. Na tej strane ciny, kde je jeden kolok, sa koniec polozenia uviaze. Snovadla sa pokrutnu a tak sa nite podaju ku dvom kolkom na druhu stranu. Pri prvom sa polozenie da ponad, pri druhom popod kolok. Snovadla sa lavou rukou pekne krutia, prava ruka s lopatkou snuje. Kolko znakov chce gazdina mat, tolko raz prejde s polozenim dookola, ibaze kazde da trochu nizsie, kym sa len nedostane k spodnej cine, kde su iba dva kolky na jednej strane. Polozenie priadze sa cez ne prepletie takisto ako na vrchu, okolo jedneho kolika zhora, okolo druheho zdola a snuje sa dalej, lenze teraz sa ide s polozenim hore. Takto sa snuje hore-dolu, kym je len nie na jednej hrbke tolko raz 60 niti, kolko pasom siroke treba. Pri sukne musi byt 6 x 60 niti.
Sukno sa nasnuje pomerne lahko, ale ked sa snuje na pokrovce a robi sa daka vzorka roznej farby, to si veru zeny musia dat velky pozor, aby aj na jednom kraji, aj na druhom mali rovnake farby. Ked sa to tak vezme, neboli ani stare zeny sproste, citat-pisat nevedeli a natkat natkali vselico krasne a na krosnach, aj pri zvijani bolo treba stale ratat a nesmeli sa pomylit. To uz boli v dedine take sikovnice, co ich volavali k snovaniu. Tie boli v remesle naramne zbehle a vsetko nosili iba v hlave.
Ked sa snovanie skoncilo, do ociek na cinovych kolikoch sa hore vopchaju ciepky, cize dve hladke palicky, zviazane dovedna povraztekom. Dolu sa vopcha prutik. Jeden diel osnovy sa previaze, aby sa nezlepil. Potom sa odvrchu zbera. Lavou rukou sa pridrza koniec, pravou sa pretahuje, tak ako ked sa hackuje.
Pozberana osnova sa pekne polozi na korytko. Zacina sa tkat s tym, co bolo na snovackach na vrchu.
Na spodku sa hned vopcha bicik. Dalej sa nabera do rajtky. Vrchna latka sa z nej zosnime a pomedzi zuby sa prekladaju polozenia tak, aby boli rovnako cez celu sirku krosien.
Potom sa navija na krosna. Pri tejto robote musia byt aspon traja. Bicik sa vlozi do zrezika na velkej navoji a priviaze sa. Jeden kruti navojou, druhy sedi za krosnami a drzi rajtku uz aj s tym vrchnym dielom, co sme predtym zlozili, treti pridrza vrkoc priadze pod krosnami a podava, ako treba.
Ked je toto skoncene, nabera sa do nitelnic. To sa vtahuje jedna nit do prednej, druha do zadnej nitelnice, lebo pri tkani, ako sa stupne na podnoze, sa jedna nitelnica vzdy zdvihne, jedna ostane dolu a tak priadza zivne. Priadza musi zivat, bez toho sa tkat neda.
Ked je v nitelniciach nabrane, vtahuje sa do brda. Do kazdej trste pridu dve nite. Najlepsie sa do brda nabera pomocou noza. Pri tomto musia byt tiez dve. Noz sa pcha medzi trste a koncom sa nitky vytahuju. Musi sa dat pozor, aby sa ani jedna trst nepreskocila, lebo to by bolo mrzke tkanie, derave. Museli by sa vkladat nite extra a to by dobre nebolo.
Brdo sa potom vlozi do obrdaciek a na konci osnovy sa priviaze platenica. Ta ma na jednom konci slucky, do ktorych sa vtiahne prutik. Nan sa pekne rovnako porozkladaju a pouvazuju nite.
Platenica sa potom z druheho konca tiez inym prutikom priviaze na navojcek, ktory je pri nohach. Trochu sa navije a uz sa moze zacat tkat.
Sukno sa tka clnkom hunenym. V clnku je cievka navita vlnou. Koniec sa vopcha do dierky na boku clnka a to sa polozi na okraj prezivnutej osnovy a preclnie sa. Na podnoze sa stupa raz pravou, raz lavou nohou. Ako nitelnice zivaju, raz su hore jedny nite z tych dvoch, co su medzi trstami v brde, raz druhe. Za kazdym zivnutim sa preclnie a tak sa to na krosnach pekne zavazuje.
To, co sa natka, ide cez premu na malu navoj. Na navojcek sa nakruca zubatym kolesom a aby sa to neodkrucalo, zapichne sa medzi zub zelezny alebo dreveny kolik, co je zasa dalsim kolkom prirobeny ku boku krosien.
Podnozami sa tahaju bilnice s nitelnicami. Doska, na ktorej sa pri tkani sedi, sa vola banka. Ked sa osnova zotkala, cize ked su nite prilis tuho napnute, popustaju sa “cokom”.Ciepky sa nachadzaju medzi nitelnicami a velkym navojom. Na nich sa osnova krizuje a da sa lepsie zbadat, keby sa nieco roztrhlo. Hned sa vie, kde sa roztrhlo, lebo keby sa urobilo chlpovisko, uz je po tkani. Ciepky rozdeluju polozenia.
Boky krosien maju povyrezavane jamky, do ktorych sa povklada, co treba, kde treba: dozadu velky navoj, ktory ma na jednom konci zubate koleso. Do zubov ide cok, cize pekne hladke vyse metra dlhe drevo s hakom na konci. Hak sa zachytava do zubov na navoji.
Zena, ked tka, ma na prostriedku krosan vsetko: obrdacky, cize bila. Medzi nimi je vlozene brdo. Nimi sa ubijaju preclnenia. Bilnice na drevenych kolieskach s drazkami. Cez drazky idu snurky az dolu k podnoziam. Nitelnice – a uz nic. Vsetko je jedno s druhym pospajane kolkami, klinmi. Na krosnach je vsetko drevene, iba ak nejaky kolcek je zelezny. Povrazky na privazovanie sa tiez tkaju doma z lanu alebo konopi na krosienkach malickych ako hracka pre deti.
Najlepsie je, ked su pri tkani vzdy dve zeny. Jedna suka cievky pri kolovrate a druha tka. Tak ide robota rychlejsie, ako ked si musi jedna na vsetko dat pozor, este aj ci sa jej na krosnach nieco neroztrhlo.
Ked sa z velkeho navoja priadza zotkala, zalozi sa tiez platenica a tka sa, kym len priadza ziva. Ked uz nemoze zivat, odstrihne sa a sukno sa z krosien zoberie. Obycajne sa ho naraz tkavalo sest znakov. Utkane sa zlozi na polovice po dlzke, zosije sa ihlicou a zanesie do vale.
Za odstrizky si chodili volakedy deti k zidovi kupovat cukriky, ktore si casto odkladali na vianocny stromcek. Neskorsie ostali ludia taki komotni, cize pohodlni, ze sa im nechcelo ist ani ked prisiel handrar do dediny, aby mu zaniesli odstrizky, stare handry a vsetko, co im zavadzia. Radsej haraburdie popalia doma. Medzi ruky prislo viac penazi, domacka vyroba prestava, vsetko sa kupuje v obchode.