Bozena Bobakova:BIELA DCERA

8.

Poznali sa od jesene. Tu nahodu povazuje Ivana za najstastnejsiu vo svojom zivote.
Vracali sa – cely Ivanin rocnik – prave zo zemiakovej brigady. Veselo im bolo, hlucne sa smiali, ustati, s bolavymi chrbtami, dlane im este trochu vonali hlinou, teplakove bluzy mali na chrbte nacisto premocene, lebo cele popoludne vytrvale mrholilo. Dievcatam sa popriliepali mokre pradena vlasov na celo, krk a lica, obzerali sa navzajom cele zhrozene. Predstierali, ze su pre svoj neupraveny zovnajsok nestastne, ale v skutocnosti sa citili bajecne. Ani trochu im nebolo zima. Mokre kvapky, co im stekali po licach a nose do ust, chutili sta vino. Pokrikovali na seba, v dazdi a unave a spinavej zemi, ktorej sa dotykali cely den, v nespocetnych vedrach, naplnenych zemiakmi, v nekonecnej brazde, z ktorej zbierali chutne, sypke plody jesene, v nahlivom navrate z pola videli kus romantiky, nekazdodennej, drsnej.
- Ale vyzerame! Vystavne!
Na vlak dobehli v poslednej chvili.
S hurhajom nastupili do poloprazdneho vozna, nahrnuli sa k oknam. Ivanu hodilo na sedadlo vedla akehosi zazracneho exemplara.
Povedala pardon, chvilu sa usilovala sediet sposobne a vazne, ale Eva, jej najlepsia kamoska, sedela naproti a robila take grimasy a tak napadne jej stupala na nohu, ze nakoniec nevydrzala ani jedna. Vyprskli v smiech, chytili sa za ruky, hodili ocami na ten div sveta, bol by musel byt mrtvy, aby nic nezbadal. Mrtvy nebol.
Oblizol si jazykom pery, masite a trochu siroke, ale nie nepekne, usmial sa a hodil dievcatam navnadu, na ktoru cakali:

Smejeme sa na tebe, ty ksicht, pomyslela si roztopasne Eva, ale Ivana ho priam hltala ocami. Na obsahu prvej otazky vobec nezalezi, vsetci traja si boli toho vedomi a dievcence by sa boli prave tak stastne chichotali, keby im bol oznamil, ze hori druzstevna stodola. Najdolezitejsie bolo, ze nadviazali rozhovor, znamost, dalo by sa povedat aj spojenie, ale ten vyraz uz zavana cimsi zakazanym, teda pritazlivym. Napokon dievcata podvedome tuzili po dobrodruzstve a neboli by vari cuvli ani pred takouto moznostou.
Ivanin bystry duch okamzite zaujal pohotovost. Pod maskou bezstarostnosti striehol na kazdy zvrat situacie, ktora sa zacala tak zaujimavo vyvijat.
Pani, to je eso! A e-le-gan!
Eva slastne prizmurovala oci, odborne ocenovala modny ubor od tip-top poltopanok az po kravatu, ajajaj, vsetko samy tuzex, kosela rozpravka, extrovne tmave okuliare, zlaty prsten s monogramom, velky sta trojkorunak... Ivana rozumela jej zvelicovanym stupnovanym vzdychom lepsie, ako keby bola hovorila.
- Vody! – vykrikla ta certica a hodila sa dozadu, akoby na nu isli naozaj mdloby.
- Eva, neblazni, - povedala Ivana trochu zlostne, lebo sa jej zdalo, ze ich novy znamy je prijemny na to, aby sa s nim zartovalo ako so seberovnym. Eva narocky aj dalej robila komediu, gulala ocami a vrtela hlavou, ale Ivana sa smiala uz len nasilu.
Manekyn veru nebol zelenac. Uplny protiklad modnych bitls, obdivovanych a napodobnovanych osemnast-dvadsatrocnymi mladencami. Akuratne vyholeny – s vynimkou ficursky upravenych fuzikov, starostlivo ucesany, tmavovlasy, s hladkou bledou tvarou, s tmavymi ocami, ktore sa Ivane videli velmi zvlastne. Uz ju celkom prechadzala chut na smiech, predstierala veselost iba kvoli Eve, aby neskor netarala, ze sa buchla donho na prvy pohlad.
A on sa dival prave na Ivanu.
Ivana si pripadala ako aprilovy sneh. Akesi dvierka sa otvarali v nej a bolo jej zrazu aj sladko aj trapne. Hanbila sa za teplakovy ubor, co mala na sebe a jej gumove prezuvky vyzerali popri jeho lakovkach strasne nemotorne. Z vlaku vystupili naraz. Dievcata mu ukazali smer k zavodnemu hotelu, kde mal pracovat ako sefkuchar. Pozval ich, aby raz prisli ochutnat, ako vari, a ony sa mu urcite slubili.
- Ste moje prve zname v tomto meste, - povedal. – To si musim vazit.
Mal fajnovy kozeny kufor a velku kockovanu kapsu, svetly plast, usity na mieru, bol dost vysoky, v pleciach siroky, vyzeral prave tak muzne, ako sa to Ivane pacilo. Tajne bola naramne rada, ze Eva o nom tak dlho a s takym obdivom klebeti.

Pri dokumentovani a pripominani zivotnych pribehov vyznamnych ludi nasho mesta a regionu som uz spominala, ze jeho dejiny okrem najvyznamnejsich osobnosti, ktore najdeme v roznych lexikonoch, spoluvytvaraju aj ostatne osobnosti, casto nezname sirsej verejnosti, ktore svojou celozivotnu pracou a cinnostou prerastli region, alebo tuto cinnost vyvijali v regione inom a vyznamne prispeli k jeho rozvoju. K takymto osobnostiam patri aj u nas takmer neznama Jolana Trombauerova, rodena Kaliska, rodacka z Piesku.
Ako talentovanemu dietatu sa jej rodicia venovali s laskou a dali jej primerane vzdelanie i esteticku vychovu, ktora v 30. rokoch minuleho storocia este nebola taka bezna. V rokoch 1934-37 Jolana Kaliska absolvovala ucitelsky ustav v B. Bystrici, kde jej spoluziakmi boli napr. aj Tibor Andrasovan, PhDr. Vojtech Mensatoris a dalsi. Potom posobila ako ucitelka v Gemeri, na Orave, vo Zvolene a v Slovenskej Lupci. Odtial sa vydala do Liptovskeho Mikulasa, kde prezila cely svoj plodny zivot. Najprv tu ucila na statnej chlapcenskej mestianskej skole, potom na I. zakladnej skole. Od roku 1961 az do dochodku v roku 1976 pracovala v okresnom a mestskom kulturnom stredisku, kde vytvorila a pripravila cely rad uspesnych kulturno-spolocenskych podujati roznych zanrov. Este predtym ako ucitelka prednasala poeziu i prozu, spievala, tancovala, zalozila detsky subor, bola clenkou Divadelneho suboru G. F. Belopotockeho. Bola dobra herecka, ale pisala aj scenare – venovala sa roznym divadelnym formam, rezirovala, tvorila pre mestsky rozhlas a spolupracovala aj s drotovym rozhlasom, dlhe roky bola veducou redaktorkou mesacnika Kulturny prehlad. Scenare pisala aj k roznym vyrociam mikulasskych osobnosti a jubilei, k roznym pamatnym dnom a prilezitostiam na Liptove. Organizovala dramatizacie a slavnostne vecery, bola v pisomnom aj osobnom styku s niektorymi osobnostami, napr. s MUDr. Ivanom Stodolom, hudobnym skladatelom Antonom Cigerom (korespondenciu s nim v roku 1998 vydalo k 125. vyrociu spevackeho spolku Tatran Hornoliptovske osvetove stredisko v L. Mikulasi pod nazvom Co skryvaju listy). Zostavila publikaciu Cervene jarabiny – je to kniha spomienok priamych ucastnikov SNP a II. svetovej vojny, zostavila aj knihu spomienok clenov Divadelneho suboru G. Fejerpataky-Belopotockeho a prispela do nej aj ona pod nazvom Monology. Pani Jocka – ako ju familiarne volali jej kolegovia, sa venovala aj kratkemu filmu, bola aj spoluzakladatelkou Galerie P. M. Bohuna, konferovala koncerty, vecery poezie, ucinkovala v ZPOZe. Neuveritelny rozsah jej cinnosti vsak nekonci, pisala aj vlastne basne a je na chvalu Liptovskeho osvetoveho strediska, Muzea Janka Krala aj mesta Liptovsky Mikulas, ze tieto zbierky jej dojimavej a emotivnej poezie vydali: Reportoarovy zbornik Pre ZPOZ s vlastnou poeziou jej vysiel v roku 1983, basnicka zbierka Jesenne listy v roku 1994, Naruc ruzi – basne o matke v roku 1998 a zbierka Mojmu mestu v roku 2001. Pozoruhodne plodna osvetarka a kulturna pracovnicka, autorka krasnej poezie J. Trombauerova si vytvorila svoj svet, naplneny trvalym posobenim v slovenskej kulture. Jej tvoriva vynachadzavost nemala obdoby, nou naplnala takmer patdesiat rokov zakladne kulturno-spolocenske aktivity v Liptovskom Mikulasi. S problematikou kultury zila aj ako dochodkyna, pomahala, pisala, publikovala. Na Liptove ju poznaju, ale tu, v jej rodisku, o nej maloco vieme.
Jolana Trombauerova, rod. Kaliska by sa 25. februara dozila osemdesiatpat rokov. Zial, vlani 4. jula zomrela. Aj ked sme ju osobne nepoznali, ako nasej rodacke z blizkeho Piesku, venujme jej tichu spomienku s vdakou za celozivotnu pracu, ktorou obohatila region Liptova, ale nazabudala ani na rodny kraj. Jej dve dcery sa v Slovenke c. 36/2002 v smutocnom oznameni s nou lucili jej versami: “Co ako by som chcela /zabudnut, /nemozem, mama. /Prihlboko si vrastla do vsetkeho, /co je vo mne a nezvadlo /v case. /Si v mojich vlasoch, /v mojich ociach, /v mojom hlase. /Nestacila som ti povedat, /co az teraz viem, / ze to, co si milovala, aj ja, /mama, milujem.”

1. Prepletana

(Za darovanie materialov a publikacii, z ktorych som cerpala, dakujem p. Benovej z Liptovskeho osvetoveho strediska v L. Mikulasi)