Byzantska misia

Okolo roku 860 poziadal Rastislav so Svatoplukom a ich kniezatami – v snahe dosledne sa odputat z podrucia Frankov – rimskeho papeza Mikulasa I., ale aj byzantskeho cisara Michala III. o pomoc. Ich prosbe vyhovel Byzantinec, o com sa mozeme dozvediet z tzv. Panonskych legiend. Po vypocuti Rastislavovho posolstva zvolal cisar miestnu synodu, na ktorej bolo navrhnute, aby misiu do Velkej Moravy viedli solunski bratia Konstantin a Metod, o ktorych bolo zname, ze ovladaju sloviensky jazyk. Vierozvestcovia sa dali hned do prace a zostavili prve slovanske pismo – hlaholiku. Ako zaklad pouzili grecku kurzivu, ktoru doplnili znakmi zo samaritskej ortografie. Dokonalym pravopisom a utvaranim novych slov pozdvihli jazykovu kulturu slovienskeho jazyka na uroven latinciny a grectiny. Ulohu zalozit skolu na vychovu knazstva bratia mohli splnit len ciastocne, prekazkou bola sudna pravomoc bavorskeho biskupstva. Konstantin a Metod sa venovali aj prekladatelskej cinnosti. Do zaciatku roka 867 prelozili cast biblie, zaltar, byzantsku omsovu liturgiu, knihu obradov a breviar. Papez Hadrian II., nadseny ich dielom, schvalil v roku 868 sloviensky bohosluzobny jazyk. Konstantin zacal chorlaviet, preto sa rozhodol vstupit do klastora, kde prijal nove meno Kyrillos-Cyril. Pred smrtou (869) ziadal svojich ziakov, aby zachovali vernost jeho dielu a brata Metoda prosil, aby pokracoval v zacatom diele. Pocas posobenia na slovienskom ucilisti Metod dokoncil preklad biblie, pravne predpisy pre potreby arcibiskupa, Zivot Konstantina a preklad casti byzantskej pravnej prirucky. Literarna cinnost ich ziakov pokracovala nejaky cas aj po Metodovej smrti (885).
Starosloviencina sa teda zasluhou sv. Cyrila a Metoda stala tretim kulturnym jazykom Europy. V nej sa odbavovali bohosluzby, vyucoval sa lud, touto abecedou boli pisane knihy a vyucovalo sa aj na velkomoravskom vysokom ucilisti. Teritorium, na ktorom sa tak dialo, nebolo male a zanedbatelne. Za panovania krala Svatopluka patrila k Velkomoravskej risi priblizne cela dnesna Europa. K tomu musime este priratat aj uzemia na juh od Dunaja spravovane povodne Pribinom a potom jeho synom Kocelom a aj uzemia Bulharska a predovsetkym Kyjevskej Rusi. Tym sa v plnej miere vyplnili aj prorocke slova Michala III., ktore odkazal Rastislavovi po byzantskej misii: “Boh zjavil pismena pre jazyk vas, aby ste sa aj vy pripocitali k narodom velkym, ktore Boha slavia svojim rodnym jazykom!”

(ap)

(k 95. vyrociu narodenia Jana Pohronskeho)

Vyznamny prozaik starsej generacie Jan Pohronsky je autor kultivovany, v jeho diele sa spaja tvoriva zivelnost s bohatou zivotnou skusenostou a umeleckou zrelostou.
Jan Pohronsky, vlastnym menom Jan Pemer, sa narodil v Brezne 2. jula 1908. Po tazkom detstve plnom biedy a stradania pracoval ako pisar v notarskom urade, neskor bol sudnym uradnikom na roznych miestach. Od roku 1949 zil v Ziline. Posledne desatrocie pred dochodkom (1968) posobil ako podnikovy pravnik v podnikovom riaditelstve Slovenskej knihy v Ziline, kde prezil aj dochodcovske roky a kde 23. septembra 1995 aj zomrel. Debutoval zbierkou basni Uroda pod krizom v roku 1942 a k poezii sa aj neskor obcas vracal. “Pytas sa, kde mam zem, /kde mam ja svoju vlast./Kde som ja oracom a zasial zitny klas.../...Tu zem moja, tu je,/tu je ta moja mat./Poklakni, bys´mohol/tuto zem pohladkat.” V roku 1947 vyslo jeho prve prozaicke dielo, roman Niet dalej cesty. Tu rozvinul postupy starsej slovenskej lyrizovanej prozy. V roku 1955 vydal socialny roman Serpentiny. Po rokoch nutenej odmlky vydava Pohronsky po roku 1968 viacero diel zo svojho archivu: novelu Dievca z Polska, roman Ohne nenavisti, pribehy z detstva Santive roky, polovnicke pribehy Krutost a neha, roman Strmy vietor a roman pre mladez Gangesterska balada (1988). Romany Niet dalej cesty, Ohne nenavisti, Strmy vietor, poviedky Santive roky a z casti aj polovnicke pribehy Krutost a neha cerpaju z jeho rodneho kraja, z nasho Horehronia, ktore miloval a nezabudal nan. Jeho tvroba “je svedectvom mudreho a cisteho cloveka o svojej dobe, o jeho vrucnom vztahu k zivotu, prirode a cloveku.” (J. Lenco)
Jedna z poviedok zo Santivych rokov ma nazov Palenie Jana. Tu je jej cast:

A. Prepletana

Bozena Bobakova

27.

Kto povie na teba, Ivanka, ze si dieta ciganskych rodicov? Podla coho by ta tak mohli oznacit? Co ta navonok odlisuje od inych? Co vnutri? A aku mas vyhodu preto, ze si dietatom bielych?
“Aj my, obcania ciganskeho povodu, sme sa dockali rovnopravnosti, za co mozeme dakovat nasmu zriadeniu, drevene chatrce ustupuju a sme pravom hrdi na moderne byty v statnych alebo druzstevnych domoch.”
Ivana! Nikdy ti nepride na um nasa izba v statnej bytovke, celkom pekna obyvacka, ako si ju sama nazvala, belase kreslo-vahan? Zabudla si cigansku rec, ktorou si sa dorozumievala so mnou sedemnast rokov? Nezabudla si, Ivanka! A kym jedno slovo z nej bude trvat v tvojej pamati, patris ku mne, dcerka moja, lebo ja som ta vypiplala. Predsa som si ta poznacila – a ten znak nik nemoze povazovat za znak potupny – aspon v tvojom a mojom pripade nie.
- Pozicias mi tie noviny? – spytuje sa Etela.
- Doma si ich lepsie precitam.
Pobity Resutko sa truchlivo usmieva. Bol to taky poriadny chlap, pracovity, vesely – teraz vyzera ani vyzmykany citron. A este musi drzat aj dietu. Takemu chlapovi by sa bolo treba najest masa. Ktovie, ci sa este ozeni. Sam s detmi dlho nevydrzi.
Na druhom konci stola sa Turnovci dohaduju so zeriavnikom Silanom. Do Silana zacali zabrdat, len co sa ukazal. Podozrievaju ho, ze by aj sam mohol opravit zeriav, keby chcel. Je sikovny, ale lenivy, nezodpovedny nanichodnik, ktory robote velmi neublizi. Stavebna sprava ma s nim vela mrzutosti.
Etela si pomysli: Taky hyd ti neskape, ale mat detom sa zabije ako nic.
Zda sa, ze jej smutok uz vrcholi, lebo pocit zufalstva chvilami ustupuje a strata sa nehlasi takymi zretelnymi zachvatmi zialu.
V tejto chvili sa Etela zapodieva myslienkou, ako by sa mala zachovat, keby sa Ivana predsa vratila. Mohla by ju pomstivo odmietnut, zavriet pred nou dvere. Mohla by hrat hlboko urazenu. Ale co by tym dosiahla?
Darmo, je to neutesitelne zistenie, no ak niekto niekoho potrebuje, tak Etela Ivanu, nie naopak. Ulohy sa teda obratili. Etela pohrda sebou pre naliehavost tejto potreby. Keby jej nebolo, mozno by Ivana... Co je lacne, nie je vzacne... Ach, je to zacarovany kruh. Etela je zmatena, celkom popletena. Nenavidi sa preto, ze nie je hrda, ze Ivane uz vopred vsetko odpusta, necaka na ziadne odprosovanie.
Vlastne protivny je jej aj pobity Resutko. Hadam sa iba robi takym sklucenym, aby ludia nepovedali, a ked vyprsi rok smutku, istotne sa ozeni – ktovie, ci uz potajomky nesacuje nejaku.
Zjazveny zeriavnik Silan krici a povrazok jazvy na jeho tvari sa sfarbuje do modrofialova. Stary Turna v ohromnej baranici ho ma prave po krk. Nech pride porobit poriadok stavbyveduci.

...

Na druhy den popoludni ho zazrela, ked prechadzal namestim. Nevedela, ci ju aj on zbadal. Obliala ju horucost a vzapati bledla. V ustach jej vyschlo, vsetko sa v nej chvelo ako vyboj v neonovej trubici.
Obratila sa k vykladu s topankami. Zastal jej za chrbtom.
- Hnevas sa na mna, myska? – prihovoril sa.
Nasypal jej mnozstvo banalnych zdrobnenin a neznostok zo svojej bohatej zasobarne, zrejme presvedceny, ze tie na nu, neskusenu, zaposobia tak, ako ocakaval. Potom ju vtiahol do podjazdu textilneho obchodu, kde boli vylozene koberce a pulovre a kedze tam nebolo ani cloviecika, bez rozpakov a rozmyslania ju pobozkal na oci, ktore pod jeho ustami zatvorila.
Bola ako zhypnotizovana. Lubim ho, uvedomovala si, ale keby sa jej bol niekto opytal: preco ho lubis, nebola by vedela povedat. Bol krajsi, lepsi, slachetnejsi, sikovnejsi, mudrejsi ako ini? Volajaka moc, ktorej my nerozkazujeme, osud alebo nahoda chceli, aby sa Ivana stretla prave s nim, a nie s inym. Necakane stretnutie vo vlaku – a ich cesty sa skrizili. Jej a Petrova.
Domnievala sa, ze bez neho by uz nemohla byt. Nevladala sa hnevat. Ale neopovazila sa pozriet nanho.
- Ty sladke neviniatko, - povedal, ked ju pustil. – Nesmies sa pri mne bat. Neublizim ti. Pomalicky si na mna zvyknes. Budes so mnou rada. Dobre ti bude pri mne.
Vodil ju von, do pustych poli, popri baste do svrcinovej horky, kde vonali hriby a vlhka zem. Kolko to trvalo – tyzden, dva, tri? Prechadzali sa prituleni k sebe, z casu na cas zastali, tuho ju objal, dlho bozkaval. Po jeho bozkoch sa citila ani opita. Peter bol nezny, pozorny, sladky, uz sa ho vobec nebala. Kazdym dnom sa k nemu vacsmi priputavala. Vsetky jej myslienky smerovali k nemu. Bola hrda, ze pred vsetkymi skvelymi dievcatami dal prednost jej. Bola mu nesmierne vdacna za take vyznacenie.
Bola mu velmi, velmi oddana.

Spoznavate niekoho na tejto fotografii? Ak ano, poskytnite informacie Horehronskemu muzeu v Brezne (Namestie gen. M. R. Stefanika 13, c. t. 6112283).