(K 115. vyrociu narodenia Martina Benku)

V umeleckom odkaze a diele Martina Benku stale poznavame svoju tvar i svoju krajinu – prekrasne Slovensko. Jeho zivot bol naplneny neunavnou pracou, ktora bola zmyslom jeho zivota; pracou, ktorou sluzil svojmu narodu, obohatil nou jeho kulturu a prispel k narodnemu uvedomeniu a mravnemu povzneseniu.
Martin Benka na svojich maliarskych potulkach nevynechal ani Horehronie a rad chodil aj do Brezna. Maloval v Zavadke, Benusi, Polomke, Lome i na Dumbieri. Nebol len vynikajucim maliarom, ale aj zanietenym hudobnikom a literatom. Benkovo dielo a jeho zivotny pribeh su dostatocne zname z literarneho aj televizneho spracovania. Nacrime preto do jeho spomienkovej knihy Za umenim, do pribehov z nasho blizkeho okolia, napr. ako vznikali jeho monumentalne obrazy Strazcov:
“Bol som na studijnej ceste v detvianskom kraji – na Lazoch – a zakotvil som v dedine Lom. Byval som na fare. Ked som isiel spat, matka pana farara postavila mi k posteli velku sekeru. Odchadzajuc, sekeru nebrala, nuz pripomenul som jej: “Mamicka, zabudli ste si vziat sekeru!” Pokrutila hlavou. “Nezabudla”, odvetila tisko a lamanou slovencinou, pretoze bola z madarskeho kraja, dodala: “Nechajte si ju pri ruke. Tu je vela zbojnikov. Keby sa stalo... Aby ste sa mohli branit. Tu uz dvoch fararov zabili!” Porozumel som a sekeru som nechal opretu o postel. Spalo sa mi zle. Celu noc som cakal zbojnikov, ale nik neprisiel. Iba rano som videl skupinu ludi pred postou, ktora stala oproti fare. “Tadeto ju niesli... Tu su slaky!” vravel ktosi rozculene. Vysvitlo, ze v noci vykradli postu, pokladnicu odniesli cez dvor do zahrady, kde ju nasilim otvorili. A pani postarka nic nepocula: nevedela o nebezpecnej navsteve. Pravdaze prisli zandari, zacali vysetrovat a – tak akosi i ja som sa do toho dostal. Isiel som si akoby nic malovat do prirody, lenze v dedine nevedeli este, kto som, co som. Pri vysetrovani posepli zandarom, ze tam a tam videli cudzieho cloveka, ktory isiel polom a skryl sa za kriz pozateho obilia. Za tym krizom – chraneny pred vetrom – maloval som si akoby nic, ked tu zrazu sprava i zlava blizia sa ku mne zandari. Nedal som sa vyrusit; kdeze by mi prislo na um, ze to mna obkolesuju? Ale tak bolo. Prisli a – uz sa aj sypali nemile otazky. No, ked sa vsetko vysvetlilo, nechali ma na pokoji. Z tejto viac-menej komickej prihody vznikla vo mne myslienka namalovat Strazcov Polany.”
Alebo ked maloval Drevarov pod Dumbierom:
“V lete roku 1944 bol som medzi drevorobotnikmi na Trangoske pod Dumbierom. Islo o statne lesy, preto som potreboval povolenie riaditela v Banskej Bystrici. Zadovazil som si ho, a tak som sa dostal do prostredia, ktore som si mienil prestudovat na mieste tvrdej a pre mna zaujimavej roboty. Chodil som medzi nich zo dva tyzdne den co den z chaty na Trangoske. V tom case bola uz bieda o fajcivo i palenku. Co sa mi dalo zohnat, kupil som a doniesol hore az ku kolibe skrytej pod hustymi smrekmi. Ked nebolo palenky, doniesol som cisty lieh, z ktoreho si spravili dost tuhu palenku na ranne zohriatie zaludkov. Pri prvom stretnuti sa s nimi musel som si aj ja vypit a zafajcit. Oni pijali rovno z flase, no mne nedovolili. Ako teda, ked poharikov alebo kaliskov v hore niet? Kasal som sa, ze ved ani ja nie som chulostivy, ze si viem z flase upit, ale oni nepristali. Jeden z nich, Michal Pepich, vzal sekeru, utal haluz z rakyty, odpilil patricny diel, zarezal ostrou sekerou ani nozom do makkej korky, skrutil v dlaniach obidva konce ani na pistalku, z jedneho spravil dno a poharik – asi decovy – bol hotovy. Aj v hore rastu kalisky... Vypil si kazdy svoju mierku, a po takomto zoznameni dali sme sa do roboty. Na vselico som sa povypytoval, ako sa to robi, a tak som sa vselicomu pri nich priucil. Pily spievali svoje piesne v allegrovom tempe, drevo sa poddavalo ostrym zubom. Mohutny smrek alebo dub za chvilu bol popileny a uz sa islo k druhemu. Popilenych kusov ujali sa kalaci, stiepali ich na polena a ukladali do “klietok”. Nad ich pracou vznasali sa jastraby, kane a este vo vacsich vysavach americke bombardovacie lietadla, oziarene dalekym, jasnym slnkom. Videli sme ich po prvy raz v zivote, no nedbali sme, kam letia. Drevorobotnici si robili svoje akoby nic. O lietadlach povedali iba tolko, ze este neletia na nas.
Dokoncivsi svoju pracu medzi drevorobotnikmi, pobral som sa na najblizsiu zeleznicnu stanicu a odtial vlakom cez B. Bystricu do Martina. Tam som sa potom dozvedel, ze tie lietadla zbombardovali Dubovu. Keby som bol cestoval o den neskorsie, hadam by som sa nebol dostal zivy domov...”

Martin Benka je maliarom slovenskym tak ako malokto. Pri jeho obrazoch sa citime ako na velkej prechadzke zimnou Oravou, letnym Horehronim, jesennymi Tatrami ci jarnym Liptovom. Pozera z nich na nas cele nase male Slovensko so vsetkymi jeho krasami, typickymi chalupkami i krojmi jednotlivych krajov. Jeho Slovensko je dedinskym Slovenskom nasho detstva. Bodaj by jeho strazcovia hor a dolin, jeho ochrankyne sadov a luk aj nadalej chranili to jeho a nase Slovensko, jeho krasy a pracovitych ludi.

Narodny umelec Martin Benka sa narodil 21. septembra 1888 v Kiripolci a zomrel 28. juna 1971 v Malackach. Pochovany je na Narodnom cintorine v Martine.

A. Prepletana

Bozena Bobakova:

BIELA DCERA

38.

Peter nemal rad slzave sceny, lebo vtedy sa jeho naucene sebavedomie kamsi podievalo. Makol, zenske slzy ho odzbrojovali.
Vlastne teraz mu slo hlavne o bezbolestne ukoncenie nerozmysleneho, nedomysleneho flirtu so zelenou Ivanou, ktora sa do neho zalubila ovela viac, ako ocakaval. Nemoze popriet, lichotilo mu to. Ved Ivana bola naozaj mila. Pacila sa mu. Veru skoda, ze je zapletena s Ciganmi. Neprijemna okolnost.
Keby prestala plakat! Bal sa, ze sa s Ivanou, ktora pre neho prelieva take zalostne slzy, nebude vladat razne rozlucit. A pretahovacky veru nikomu z nich nebudu osozit. Jemu, Petrovi, iba uskodia.
- Pozri sa, Peter, - vravi Ivana previnilo, vstava z pohovky a ide celkom blizko k nemu, dviha mu v ustrety svoju nie nepovabnu tvaricku.
Bodaj ho, aby ho, dostal som sa do poriadnej slamastiky, rozmysla Peter. Ja hlupak, myslel som si, ze sa s dievcatkom prijemne pozabavam, a zatial som sam vlastne naletel.
Veru nepredpokladal, ze Ivana jeho galantne, casto zvelicene, casto trochu ironicke dvorenie bude brat az tak vazne.
Peter nechcel ani sam sebe priznat, ze si na Ivane chcel spociatku vyskusat svoju neodolatelnost. Pravdaze, vabila ho. Bola taka neskazena, nevedoma, doverciva, tak lahko sa dala viest – teraz sa mu zda, ze az prilahko. Ano, spociatku bolo zaujimave pozorovat, ako sa Ivana pod jeho premyslenym vedenim prebudza. Peter si nikdy nelamal hlavu, aka by mala byt dalsia perspektiva tejto znamosti, alebo co bude robit, ak dievcatu popletie vazne hlavu. Nesmies sa ma bat, dobre nam bude spolu, pocul svoje nedavne slova. Najradsej by sa vyzauskoval. Spoliehal sa ako vzdy na svoju stastenu, ktora mu predtym v takychto pripadoch pomahavala z najhorsieho. Ze by ho teraz sklamala? Ved je sam so sebou nie na cistom. Marna slava, chodenie s Ivanou malo svoju pritazlivost. Vlastne skoda, ze musi vsetkemu urobit koniec.
Je na vazkach. Nevie, ako sa rozhodnut. Je iste, ze vcerajsia potycka s Ciganmi bola pod jeho dostojnost. Zhodil sa. On, Peter, sa pobil kvoli akejsi Ciganke menom Ivana! Porazi ho od zlosti! A nestastna Ivana este pride za nim sta maca, fnuka a odprosuje ho, hotova obist kvoli nemu svet! No, hneva sa sice, ale ukazte mu chlapa, ktory by zoci-voci tolkej pokore ani trochu nezmakol!
Na druhej strane si navrava, ze Ivana dozrela na jeho vkus prirychlo. Akeze tu uz napatie? Nic netreba dobyvat, vsetko je na dosah ruky. To mu, pravdaze, lichoti – je zvrchovanym panom situacie. Keby chcel, mal by dievcicku v hrsti. Ale nechce. Musi mat rozum.
Vziat si Ivanu za zenu? Este keby nevedel, ze je zapletena s Ciganmi, mozno – niekedy v buducnosti, ak by sa jej cakanie nevidelo pridlhe. Ale teraz? Po vsetkom, co sa o nej dozvedel? Aby si Cigani v tomto mizernom meste namyslali, ze tuzi dostat sa s nimi do rodiny? Nie, stokrat nie, hoci by Ivana bola krasavica bez paru, ani tak nie.
- Pozri sa, Peter, - vravi Ivana lutostivo celkom blizko pri nom a skrabka mu nechtom nesmelo po vylozke saka. – Ved ak ti naozaj len to prekaza, ze byvam s Cigankou, co ma vychovala, mozem od nej odist. Som uz skoro dospela, tych par mesiacov vydrzim a potom...
... potom by sme sa mohli zosobasit, ukoncila vetu sama pre seba, som predsa biela, v inom prostredi by nik nevedel, ako je to so mnou.
- Ved ta mam tak rada, - pokracovala nahlas s nevidanou odvahou. – Vsetko by som urobila kvoli tebe, len aby sme aj nadalej boli taki stastni ako doteraz. Mohol by si, Peter, na vsetko zabudnut pre nieco, co som si naozaj sama nezavinila?
Taka rozneznena, pokorna, prosiaca stala pred Petrom tato pochaba Ivana, ze mu jej nechtiac prislo znovu luto. Ved priam horela tuzbou urobit cokolvek, len aby si ho opat naklonila.
Ale este stale sa ovladal. Teraz alebo nikdy. Nesmie ukazat slabost. Nech Ivana len pekne odide. Rozchod ju bude boliet. Azda bude zacas nestastna, ale on sa oslobodi. Znovu bude volny – a odteraz si da lepsi pozor a nebude sa pustat do neuvazeneho flirtu so zelenymi zabkami.