Keby nebola smrt taka neuprosna, jeho meno by dodnes zilo v povedomi hokejovej verejnosti. Keby nebola ironia osudu v tom, ze ludia, ktori by nam toho mohli este vela povedat, odchadzaju nahle a navzdy, mozno by mal dnes tento clovek vlastnu hokejovu skolu. Keby … zda sa, ze takych “keby” bolo v zivote Ladislava Horskeho – rodaka z Valaskej viac…

V case, ked Laco Horsky meral cestu z rodicovskeho domu v Lichardovej ulici do breznianskeho gymnazia, uz bolo jasne, ze jeho velkou laskou sa stal sport. Vyhraval skolske sportove sutaze a zbierka diplomov z roznych disciplin sa slubne rozrastala. Vsestranne schopnosti a fyzicka zdatnost ho predurcovali spojit zalubu so studiom, aj buducou karierou. Jeho naturelu najviac vyhovoval hokej – upisal sa mu na cely zivot. Spociatku ako amater na lade pri breznianskej Sokolovni, pocas vysokoskolskych studii ako hrac prvoligovych muzstiev, reprezentant CSR a neskor ako vynikajuci trener a uznavany metodik. “Bol to jeden z najvacsich velikanov v oblasti hokejovej teorie na svete. Neviem, ci bol v tom case niekto lepsi,” povedal o Horskom jeho spoluhrac, ale najma zverenec Jozef Golonka, vdaka ktoreho spomienkam mozeme spoznat Laca Horskeho trochu inak. Ako sportovca telom i dusou. Odhalili nam to, co ziadny biograficky slovnik neuvadza a co sa da len tusit z vypoctu jeho uspechov.
V 50. rokoch 20. storocia malo prvoligove slovenske druzstvo CHZJD Bratislava, predchodca dnesneho Slovana Bratislava, brezniansky utok: Gallo – Horsky - Simecek. V sportovej kariere to najdalej dotiahol len jeden z nich.
“Ked prisiel Laco z vojenciny, z Tankistu Praha, bol hotovym hracom. Mohli ho postavit hocikde. Mal obrovsku silu a strelu,” spomenul si na stretnutie s Horskym J. Golonka. “Hral som s nim ako bazant v utoku, kym som neodisiel na vojnu. V satni mi velkoryso – drsnym sposobom jemu vlastnym – uvolnil jeden zo svojich styroch vesiakov”.
Rozhodnutim zavesit korcule na klinec a zamenit ich za trenersku stolicku zacalo v zivote L. Horskeho dalsie, nemenej uspesne obdobie. Nakratko sa stal trenerom hokejovej reprezentacie CSR, s ktorou ziskal na majstrovstvach sveta v roku 1959 bronzovu medailu (a zopakoval si svoj rovnaky hracsky uspech spred styroch rokov). V roku 1960 obsadili jeho zverenci na ZOH v Squaw Valley 4. miesto. Svoj talent nadalej uplatnoval pri trenerskej praci a vychove kadrov doma i v zahranici – Finsku, Nemecku, Rakusku, Svajciarsku. Na Slovensku sa upisal bratislavskemu Slovanu a svojraznymi, ale ucinnymi metodami ho priviedol v roku 1979 k titulu majstra Ceskoslovenska.
“Tak si myslim, ze v tom obdobi sme nemali v celom Ceskoslovensku lepsieho odbornika – teoretika, aj praktika. Hoci mal mnozstvo ponuk z Ciech, zostal stale na Slovensku. Mal svoje metody, a to nepasovalo mnohym rozmaznanym hracom. V treningu vyzadoval vela nasadenia, vela sustredenia, spolupracu a disciplinu. Nepripustal diskusiu a neprijimal ine, hracmi navrhovane lahsie treningove metody. Preto dosiahol tak vela. Vedel, ze len po tvrdej praci sa dostavi uspech. Bol to jeden z mala ludi, ktori vedeli aplikovat teoriu v praxi. Za jeho trenerskej ery v Slovane sme uz vtedy hrali natlakovu hru, ktoru Cesi objavili o desat rokov neskor ako forceking. Charakteristika jeho povahy sa vniesla do nasho muzstva. Boli sme tvrdi, agresivni hraci, vdaka letnej priprave fyzicky zdatni. Na Dzurillu sme v letnej priprave vystrielali denne 200 - 300 pukov. Vzdy vymyslel nieco nove, aplikoval na to pripravu, aby to na tom lade vyzeralo tak, ako si to predstavoval, aby sme to vedeli herne vyuzit. Mali sme nacvicene rozne akcie, o ktorych super ani netusil, odkial sa beru,” vyhodnotil Horskeho trenerske schopnosti J. Golonka. Uspech sa dostavil. Laco Horsky bol prvy Slovak, ktory priviedol okrem Slovana aj VSZ Kosice k titulu majstra Ceskoslovenska.
“Bol emocionalny typ trenera, kazdemu povedal, co si mysli, bol drsnej povahy, tvrdy, zanovity, nekompromisny a stale hajil zaujmy slovenskeho hokeja,” spomina J. Golonka. “Nedaval si pred usta servitky, chodil jednoducho obleceny, v starych kanadach, dlhom kabate a s cigarou. Nezalezalo mu na tom, co si o nom ludia myslia. Svojrazne prejavy popudzovali niektorych ludi, ktori nedokazali nic a chceli sa mu vyrovnat. Jeho metody vsak boli uspesne a hovorili zanho vysledky. Napriek tomu nemohol ist trenovat narodne muzstvo, pretoze ceskej mentalite vobec nevyhovoval.” Svoje kvality vsak potvrdil aj pri trenovani juniorov a v B – muzstve. A opat sa natiska keby... keby takym nebol, ktovie, kam by to ako trener bol dotiahol...
“Bol to jeden genialny clovek, ktory hokej potisol o jednu generaciu dopredu. Dnes jeho teorie platia ako Archimedov zakon alebo Pytagorova veta. Tie veci, ktore Laco Horsky ucil, budu stale zive a budu sa ich musiet hraci naucit, aby dosahovali postupne zlepsenie svojej vykonnosti. To mal Laco presne zmapovane.” Staval na mladych hracoch, vedel vyuzit ich schopnosti, prejavil im doveru a presadzoval ich v zapasoch. Aplikoval ako prvy zasady biomechaniky, co mu umoznovalo analyzovat pohybove vlastnosti hracov. Vychoval mnozstvo svetovych hracskych osobnosti – za uspechom Vlada Dzurillu aj bratov Stastnych sa skryvala Horskeho metodika. Vedel nielen, co chce, ale poznal aj sposob, ako to dosiahnut. Preto mohol svoje trenerske skusenosti, overene praxou zurocit aj v teoretickej oblasti – v publicistike. “ Knihy pisal, ako my jeme chleba,” vyhodnotil tuto osobnost J. Golonka, “bol to jeden z najvacsich geniov treningoveho procesu.” Vysledky svojich vyskumov prezentoval v odbornych pracach, ucebniciach, metodickych priruckach. Prvy zaviedol grafiku – kreslil pozicie hracov, analyzoval ich pohyb, urcoval treningove objemy a ich postupnost pre vsetky vekove kategorie. Spolu s legendarnym Tarasovom prednasal v zamori (USA, Kanada) pred dvoma tisickami trenerov o metodike europskeho hokeja. Jeho prace vysli vo viacerych svetovych jazykoch.
Mnozstvo vynikajucich hracov a trenerov, ktorych L. Horsky vychoval nielen doma, ale aj v zahranici, svedci o tom, ze bol vynikajucim pedagogom. Svojim zverencom na FTVS aj na VSE sa snazil priblizit sportovu teoriu a metodiku sposobom, aby jej porozumeli tak, ako jej rozumel on. A darilo sa mu to.
“Bol to hokejovy velikan, ktory svojim myslenim predbehol dobu,” ukoncil svoje rozpravanie J. Golonka.
... Keby smrt chodila po horach a nie po ludoch, dnes by sa PhDr. Ladislav Horsky, CSc., tesil z toho, ze prislo na jeho slova a europsky hokej sa udomacnil v NHL. Ako ucitelovi by mu urcite dobre padli slova uznania od svojho ziaka J. Golonku, ktory tohto cloveka – “srdcom Horehronca a drsneho chlapa a silaka ako drevorubac” - povazoval za svoj vzor. Keby ...
Dvadsiateho stvrteho septembra uplynulo dvadsat rokov od jeho predcasneho odchodu vo veku patdesiatsedem rokov.

39.

- My sme navzdy skoncili, slecna, - povedal, ako vedel najchladnejsie, - nema vyznam predlzovat tento rozhovor. Ja svoj nazor nezmenim. Maj sa dobre, zabudni na mna a najdi si chlapca, ktoremu nebude prekazat, ze sa rodinkujes s Ciganmi.
Tu sa mu Ivana naruzivo hodila okolo krku. Horucimi perami, licami sta ohen sa dotykala jeho lic.
- Och, Peter, nevyhanaj ma, - kricala. – Odidem od Etely, urobim, cokolvek rozkazes, len ma preboha, neposielaj takto prec!
- Ivana, - zacal Peter prisne, ale ona sa tym krcovitejsie k nemu pritisla.
Tu sa jeho sebaovladanie skoncilo. Jej prudkost zapalila v jeho srdci uz zhasinajuci plamen. Takuto zufalu ju predsa nemohol vyhnat. Je odhodlana na vsetko.
Nasilu snal jej ruky zo svojho hrdla. Prinutil ju, aby si sadla na stolicku. Sam si stal za operadlo, takze mu nevidela do tvare. Mal umysel vecne, triezvo jej vysvetlit dovody, pre ktore sa musia rozist. Ale laska, ktora z nej vyzarovala, bola primocna. Nevdojak sa jej poddal.
Odzadu ju zacal hladkat po vlasoch makkymi, upokojujucimi tahmi. Hladkal ju dlho, mlcky. Utrel jej slzy vlastnou vreckovkou. Hlboko sa predklonil a letmo ju pobozkal na celo. Akoby sa v nom bola prebudila stara neznost – ta zo vcerajska, spred tanca s Lojzom Bangom.
Ivanu oblieval horuci prud. Jej pohlad svietil cez zavoj slz. Paneboze, Peter sa vari k nej vracia! Nemohla uverit v tolke stastie – vo chvili, ked sa uz skoro vzdavala.
Kiezby tato chvila nikdy nepominula, zelala si. Ale Petrove vazne naliehave slova ju zakratko strhli z oblakov:
- Myslis, dievca, ze mne nie je tazko? Ze ma nemrzi, co sa stalo – co som sa dozvedel z tvojich ust? Take pekne to bolo medzi nami. Mal som ta rad. Bude mi smutno, ked sa rozideme. Mozno si budem vycitat – sam este neviem. Nevyznam sa v sebe. Prekvapenie bolo prilis necakane, nemile – a je este take cerstve. Musis mi uznat. Aspon ma nechaj v pokoji popremyslat.
Ivana sa zachvela. V srdci jej pohasla ziara – ta naliehava tuzba, ktora ju hnala k Petrovi ani na kridlach. Mal som ta rad? Teda uz nema? Ako mohla jeho laska zmiznut za jednu jedinu noc? Ved ich schodzky, ich prechadzky v odumierajucej prirode, hyriacej storakymi farbami, musi mat este v cerstvej pamati!
Len napoly pochopila, ze jej radost bola predcasna. Vonkoncom si este nechcela priznat porazku.
- Peter, nevrav, akoby sme my dvaja uz neboli. Zas bude dobre, uvidis. Etelu uz nechcem vidiet. Ked sa doucim, odideme odtialto spolu – kde nas nik nepozna. Treba pockat len par mesiacov. Tie prejdu ako voda.
Prestal ju hladkat. Jeho tvar sa stala nevyspytatelnou. Podisiel k oknu, zahladel sa do uzkeho dvora – uprene, akoby odtial mal dostat radu. Ale rada neprichodila.
Ivana podisla k nemu, pozerala hore, v ociach sa jej zracilo vsetko, co mala na srdci. Pokusala sa hovorit – pery mala sinave, triasli sa jej. Bola bleda sta papier. Hladala v jeho tvari cit, sucit, porozumenie, naznak ochoty na zmierenie. Nenasla nic.
Islo ju zadusit. Mysel sa jej zatemnovala zialom, vedomim prehry.
Ale okamih slabosti, sposobenej neuspechom, rychlo pominul. Prekvapila ho novym, este strmsim vybuchom naruzivosti. Ovinula sa vokol neho ako popinava rastlina. Citil jej dlhe nohy na svojich stehnach. Jej prsia sa pritiskali o jeho hrud. Srdce jej divo bilo.