Opatrujeme ich vsetci. Sprevadzaju nas zivotom a su
nasimi spolocnikmi. Zachytavaju neopakovatelne chvile, uchovavaju spomienky, a tak si ich
v kazdej rodine starostlivo odkladame. Pripominaju nam nasu vlastnu pominutelnost,
prostrednictvom nich sa mozeme kedykolvek vratit spat, do cias viac ci menej vzdialenych.
Fotografie - carovne obrazky, na ktorych zastal cas.
Viac ako styri tisicky sa ich dodnes nazbieralo z nasho regionu v zbierkovom fonde
Horehronskeho muzea. Maju rozny povod, obsah a vek. Pochadzaju z dielne profesionalnych
fotografov, ale aj amaterov. Tie najstarsie si pamataju posledne desatrocia 19. storocia,
tie najmladsie nedavne medzinarodne sportove podujatia. Nebyt priekopnikov fotografie,
ktori ako zdanlivi podivini pobehovali na prelome storoci so stojanom a pristrojom s
ciernou plachtou, a ich nasledovatelov, nepoznali by sme, ako Brezno a jeho okolie
vyzeralo. Nase predstavy by boli ponechane napospas nasej fantazii. Takto sa mozeme na
vlastne oci presvedcit, aka bola realita. Fotografie totiz neklamu - prezradzaju dobovu
modu aj architekturu, zobrazuju udalosti, detaily, osobnosti. Siahaju po nich vsetci,
ktori potrebuju obrazom dokumentovat svoje prace a vyskumy. Hladaju ich v muzeu castokrat
ti, ktorym chybaju v rodinnom archive.
Sposob ziskavania fotografii a pohladnic do zbierok muzea je rozny. Cielene ich
vyhladavame, ale natrafime na ne aj nahodne. Nie vsetky nam hned prezradia svoj obsah.
Nasleduje trpezlive (casto zdlhave) urcovanie situacii, udalosti a osob, pricom sa snazime
oslovit vsetkych, ktori by nam mohli o nich co - to prezradit. Ako v detektivke skladame
mozaiku faktov, ktora konci definitivnym potvrdenim.
Viac hlav, viac rozumu, povedali sme si a po dohode s redakciou sme pripravili v
tohtorocnom Horehroni serial, v ktorom budeme uverejnovat podrobnejsie neurcene fotografie
z nasho zbierkoveho fondu. Ocakavame, ze citatelia na niektore z nich zareaguju - spoznaju
osoby, pripadne miesto alebo ine fakty a prezradia nam to, za co im vopred dakujeme. Castokrat totiz jedna
identifikovana fotografia spusti lavinu dalsich informacii.
Verime, ze sa nam spolocnymi silami podari poodhalit tajomstva tychto carovnych
obrazkov.
Horehronske muzeum v Brezne
Fotografia c. 1: V skupine muzov fotografovanych
pravdepodobne v mestskom parku v Brezne, pred byvalym pomnikom cisarovnej Sissi spoznavame
len Ludovita Brozmana, zamestnanca banky (30. roky 20. storocia).
Zivot sa kruti sta koleso a ty poskakujes v tom
kolese ako veverica, poskakujes, utekas... A zrazu sa spamatas a je po zivote. Pockaj,
obrzri sa, obrat sa, ved si este nezil! Kde to ides...? (I. Grekovova).
Zivot a koleso. Fungujuce sukolie, v ktorom obcas nieco zaskripe. Skripot
treba odstranit, aby sme v tom kolese, pri tichom chode, porozmyslali kde to
ideme... Cesta, po ktorej to sukolie ide, nemusi byt stale vazna, uhladena. Moze byt aj
hrbolata, usmevna.
Koluje taky zart: Starsi ujko mal zlomeninu ruky v zapasti. Lekar vravi
sestricke, aby nachystala vsetko na repoziciu (umiestnenie do povodnej polohy), lebo ujko
ma Collesovu zlomeninu. Ujko nato skoro urazene: Ziadna kolesova. Ja som spadol
z rebrika!
A sme pri lekaroch. Lekarsky humor. Nie je on nudza. Vznika v ordinaciach,
v lozkovych izbach, nemocnicnych chodbach... Lekari, ba ani dalsi personal, aspon si
tak myslim, ho nevyhanaju, prijimaju ho skor ako jeden stupienok k liecbe.
Tvrdi to aj Pavol Strauss, lekar chirurg, v knihe Rekviem za zivych.
Hovori, ze... pravy humor je liekom. Je sprievodcom skutocneho zivota. Ma
oslobodzujucu az vykupnu hodnotu pre cloveka. Je dobromyselnyna krizovatka vysmechu a
sucitu.
Humor, usmev, pacient optimista, lekar, vlastne lekari. Su medzi nami, aj boli
v minulosti, ktori okrem svojho odborneho, zodpovedneho, ludskeho povolania
liecit cloveka vo volnom case brali a beru do ruk pero, aby citatelom zo zazitkov
vlastnej praxe s pacientami, pripravili putave citanie o ludskych osudoch,
nevynimajuc chodnicky vlastneho zivota. Neboli vzdy ruzove. Viacere sa dostali do
slovenskej literatury dielami vaznymi, humornymi, knihami, ktorymi odhaluju socialne
rozpolozenie, neuctu, zavist...
Dnes ale prvenstvo hra slovo, humor smiech, a tak pod pero prichadza M.
Kukucin (Rysava jalovica). Doma, ako vieme, nebolo pren miesto. Musel do sveta. Obdobny
osud zozal aj Gejza Vamos (Jazdecka legenda), aj ked zacas posobil ako kupelny
lekar v Piestanoch, Benjamin Tinak (Lev z Ereru), ktory skusenosti zbieral
v Etiopii, Peter Zvan (Z korespondencie Misa Brdaca), Ivan Stodola (V slapajach
Hippokrata), L. Nadasi-Jege (Na operacii s truhlou) a dalsi a dalsi.
Ako sme povedali, humor lekarsky je svojrazny. Napriklad: Lekar sa pyta mladej
osetrovatelky, kde je pacient z izby c. 12. Odpoved: Mal teplotu, preto som ho
dala k dievcatu na trojku, ktore sa triaslo od zimnice.
Ano, tak ako skalpel alebo stetoskop..., tak aj humorne pribehy sa im dostavali pod
ruku. Najlepsie, najvystiznejsie to zachytil lekar Ivan Halek. Z jeho knihy Zapisky
lekara uvedme par viet, ako Ursula Gabrysova, statna dievka Kysucanka, vybrala sa na put
do Frydku. Tam ju postihla tazka nehoda. Taka, ze... k porodu si zavolala stolicnu
babu. Dobre urobila. Mala dvojcata. Priniesla len jedno ukazat, lebo to druhe je just
take, ale divit sa neprestala. Teda nech pozru, vojak bol jeden a detiska su dve. A uzila
som aj svatenu vodu. No divaju sa. Isto bez tej svatenej by som mala nejmenej troje...
Stefan Kralik, prakticky lekar, pisal vacsinou divadelne hry, svoju prax naostro
zacinal vo Vazci ako lekar pre zelezniciarov. V knizocke Mikromemoare uvadza historku
o zube. Trhal ho Ciganovi. Ukon urobil raz-dva. Cigan sa pyta, hovori autor, ze co je
dlzen. Pokrcil som plecami a Cigan pohotovo siahol do vrecka kabata, vytiahol z neho
este ziveho pstruha. Nie, odmietol som pise Kralik, zvlastny honorar. A kedze vo
Vazci bolo vtedy dost Ciganov, na nasom jedalnom listku nechybali pstruhy.
Nevynechajme Zechentera Laskomerskeho. Mohol by sa urazit, lebo aj on ma
svojho ranhojica Davida Stubrika, ktory liecil v meste Tetrovo. Stubrik mal
svojraznu liecebnu metodu. Ked do obce vstupil (mimo mesta), ...uz traja
styria chlapci, drziac si lavou rukou gatky a pravou klobuk, trtulaju ku zvonici.
Kamze ste sa rozohnali, sarvanci?- pyta sa nahodny sused. Pan dochtor
idu, ideme umierackom vyzvanat...
Autor Stubrika uviedol do kniznej podoby vystiznymi versami J. Kollara: Moj otec
nebohy/mal slamenie nohy,/a hlavu dubovu,/chvala panu bohu...
A tento poznate? Pan doktor, vypadavaju mi vlasy, co mam robit, aby som ich
nestratil? Odpoved: Odkladajte si ich!
Anton Rakay, lekar onkolog, v knihe Zatmenie hviezd, hovori o zivotnej
ceste (mozno o vlastnej) primara nemocnice v Rudanoch, Martina Hutana. Hutan hlada
pricinu vyskytu lymposarkomov v okoli Rudan. Aj na koren veci prisiel (tovaren
Polychema), ale prisiel i na dalsiu chorobu falsovanie nielen nemocnicnych
udajov, ale aj pacientov (pacient Sitko namiesto Rudany, Sov. armady 11 bolo
Brezno, Vajanskeho 307), a tak z primara (intrigy, natlak) klesol na obvodneho
lekara, ale...
Zena, laska, usmev hoji rany. Stalo sa to i v Hutanovom pripade. Ked
z jeho pliec spadlo jarmo nedovery (rehabilitacia), pyta sa ho kolegyna Milada, na co
by mal teraz chut a ked z neho vyhrklo, ze na zemiakove placky (harulu), obidvaja sa
srdecne zasmiali, lenze...
V obchode do nakupneho kosika pribudla flasa sampanskeho, bagety, kava, slane
arasidy... v obchode s masom masko... a v kuchyni sa jej motal pod nohami,
prehltal sliny a napokon... neboli zemiakove placky, ale dlanami zasiel Milade az hore pod
svetrik... Bol tuzexovy.
Usmev na tvari nam pripomenie i tato prihoda: Stryco Martin presedel
viac casu v cakarni u lekara a nie a nie sa dostat k lekarovi do ambulancie.
Vela pacientov. Zrazu vstal a vravi: To reku zomriem vlastnou smrtou, ako tu mam
tolko cakat...
Treba povedat, ze lekari neliecia, nevysetruju pacientov len v ambulancii. Vo
svojich prirucnych notesoch (mozno aj v pocitacoch) maju zaznamy, hodiny, najma
popoludnajsie, v ktorych treba urobit navstevu pacienta v domacnosti. Dnes
pomaha kolesova technika, prihodi sa aj pesochod len aby pomohli, povzbudili a
aj vyliecili, pohovorili co a ako dalej.
Ako za priklad vypoziciam si vety z knihy J. Horaka Horou piesen sumi...
Dekret nemal lekarov v laske, ale v tu jesen roku 1840 lekar predsa na pozvanie
prisiel. Dekretovi ihned kazal lahnut do postele. Posluchol. Ba i zazartoval: Este
by som sa nerad dal do spolocnosti so zubatou. Lekar sa usmial. Dobre je, ked sa
chory nepoddava a zartuje. Ta nema o vas zaujem, pan lesmajster, zdravy ste a mocny
koren. Pravdaze, pred Dekretovou zenou Katuskou lekar nezartoval. V januarovy
den roku 1841, ked slniecko zapadlo za hory, Dekret pomalicky privieral oci. Dal vsetko
lesom.
Na tomto mieste mi pomozu Halamovej verse: A ked mi vsetko, vsetko dala,/na
vratenie darov nepockala./Odisla s tvarou krasnou,/usmievavou,/bez tiena smrti/na
zamknutych perach... (Za matkou). Vlastne jej manzel bol tiez lekarom. Zili na Strbskom
Plese. Na vilke, v ktorej byvali, najdeme pamatnu tabulu k pamiatke M.
Halamovej.
Priniesli sme par omrviniek z velkeho kolesa zivotnych pribehov
humornych, vaznych, smutnych medzi ktorymi kluckuje optimizmus aj v dnesnom
zivote, v ktorom vitazi zhon. Premohol kazdeho, ale...
Lekari, aj lekari spisovatelia, su predsa nasimi priatelmi. Chcu, aby nam zdravie
sluzilo.
(sg)
Tradicie stale zive
V upati Kralovohorskeho podolia lezi razovita obec
Pohorela. Podla pisomnych zaznamov vznikla v roku 1612 valasskou kolonizaciou. Patri
k najvacsim nekopaniciarskym, resp. nelazovitym obciam na Slovensku. Je dlha do troch
kilometrov a ma nad 3000 obyvatelov.
Pohorela patri do horehronskej etnografickej oblasti. V obci boli najdene
barbarske mince typu velkobysterskeho. Dokazuje to, ze Pohorela ako mensia osada
jestvovala uz pred rokom 1612, kedy bola konstituovana ako obec. Bol tu natoceny film
Velka noc na dedine a cast filmu Boj sa skonci zajtra.
Velka svetova hospodarska kriza v rokoch 1929 1935 neobisla ani
Horehronie a ani Pohorelu. Vznikla bieda, nezamestnanost a vystahovalectvo. Desiatky
obcanov odisli za pracou do USA, Kanady, Argentiny i do zapadoeuropskych statov, do
Franuzska, Belgicka a dalsich.
Teraz obcanov trapi nezamestnanost aj napriek tomu, ze socialna situacia v
porovnani s obdobim prvej CSR je lepsia. Jestvujuce zavody v niektorych
pripadoch upadaju a niektore zanikli. Prace je menej a mladi ludia utekaju do zahranicia.
V niektorych domacnostiach tento stav znizuje zivotnu uroven.
Po roku 1945 vybudovali v obci vodovod, zregulovali potok Kompanica, postavili
novu zakladnu a matersku skolu s ucitelskymi bytmi, zmizli drevenice a postavili asi
tristo novych rodinnych murovanych domov. Vyrastli nove ulice.
Aj do Pohorelej vnikla civilizaia. Odlozili kroje, cepce (kapky), kozusky
(brusliaky), vysivane oplecka. Pouzivaju ich len na vyrocne sviatky alebo na svadby.
Kultura, najma bytova, nachadza svoje miesto aj v Pohorelej.
Od roku 1794 sa Pohorela stala centrom vzrastajuceho komplexu zeleziarni. Zaklady
polozila spolocnost Mitrovsky Colorado. Patrili sem zavody Cervena Skala, Zlatno,
Valkovna, Svabolka, Nova Masa, Pohorelska Masa a Zavadka nad Hronom. Oceliaren a valcovna
plechov v osade Pohorelska Masa patrili v druhej polovici 19. storocia medzi
najmodernejsie na Slovensku. Za prvej CSR zavody zanikli, ostal len mensi zavod
v Pohorelskej Masi.
Razovita obec Pohorela ma bohatu historiu. Chyba jej kulturny dom, po ktorom tuzia
nielen poslanci obecneho zastupitelstva, obecny urad, spolocenske a zaujmove organizacie,
ale aj vsetci obcania.
(jd) |