Trochu zvlastny nazov pre zimny tabor, co myslite? Ale je to tak. Aj ked su zimne prazdniny vec nadmieru fantasticka vec, vobec sa nam ich nechcelo prezit iba pri televizore a kolacoch, preto uz tradicne pathfinderi z Brezna v dnoch 28.decembra az 4.januara poriadali svoj zimny tabor. Zucastnili sa na nom clenovia oddielov : Cherokee z Brezna, Fatra z Banskej Bystrice a Biele Medvede z Liptovskeho Hradku. Hoci zauradovali nepredvidane okolnosti, vobec nam nevadilo, ze sa tabor konal opat na okraji Muranskej planiny na Prednom Kratkom, najdolezitejsie je, ze vobec bol.
Z Brezna vyrazame v nedelu o 9.39 vlakom smer Pohronska Polhora. Polhodinova jazda nam ubehne velmi rychlo a tak dalej pokracujeme pesi po znamej zltej znacke na Predne Kratke. Vystup je narocny, ale takmer ho nevnimame, pretoze ku kazdemu kusku cesty sa viazu nejake vesele spomienky. Ani nie za dve hodiny sme pri chate. Pravda, nesieme len vlastne batohy, zvysny tazky vystroj uz vyviezla aj s dvoma kamaratmi Lada – Niva. Nie, ze by sa nam nechcelo vyviezt si to, ale mame len jedny sane. Po prichode sa hned citime ako doma, a pri spominani rychlo rubeme drevo, rozkurujeme v krbe i sporaku, lebo ak je vonku – 7°C, dnu je urcite aspon – 15°C. Este chytro doniest vodu, postavit na caj a mozeme na poschodi rozkladat matrace, karimatky, spacaky a ukladat batohy. Tabor sme oficialne zacali vecer skutocnym pribehom. Je pribehom Nora Cata Zahla-Pedersona, ktory ako 14-rocny po vaznom uraze sposobenom elektrickym prudom prisiel o celu lavu a cast pravej ruky. Jeho charakteristickou vlastnostou bola vytrvalost a ta mu pomohla nevzdavat sa ani v takejto tazkej situacii. Zacal trenovat a neskor aj pretekat ako paraolympionik v behu na lyziach na 10 kilometrov a slalome. Ziskal 11 zlatych medaili, vystudoval vysoku skolu, ozenil sa a stal sa otcom malej Eriky. Ked sa naposledy pripravoval na ucast na zimnych paraolympijskych hrach v Lillehammeri v roku1994, ponukol mu Odd Harald Hague ucast na vyprave na juzny pol.
Podla pribehu vznikli dve vypravy - norska a britska, ktore mali po vzore Catovej vypravy pocas celeho tyzdna zdolavat prekazky podobne tym zo skutocnej vypravy Cata Zahla-Pedersona, Odda Haralda Hagua a Larsa Ebbesena. Znamenalo to prekonat problemy so zhananim sponzorov a materialu na vypravu, ako aj tvrdy trening. Vyprava na juzny pol znamenala prekonat 1392 kilometrov pustatinou, pri teplote klesajucej na – 78°C, rozne ladove pukliny, kabaticke vetry (prudke zavany zhora), sastrugi (nieco ako snehove stupne), ako aj oblasti, kde sa cele metre stvorcove snehu prepadavali do velkych hlbok. A to vsetko na lyziach, tahajuc 120 kg sane. Cesta nebola vobec jednoducha, sprevadzana roznymi nehodami a neprijemnostami. Cato, Odd a Lars Ebbesen ju vsak napokon zdolali, a to aj vdaka vytrvalosti, priatelstvu a pomoci, ktore si navzajom pocas celej cesty prejavovali.
V nedelu vecer sme si teda precitali prvu cast pribehu o Catovi a deti rozdelili na vypravu Norov a Britov, po najblizsie dni budu symbolicky putovat k juznemu polu a prekonavat nastrahy cesty zdolavanim roznych uloh. Hned v pondelok ich cakala trasa s textom napisanym na malych kartickach rozvesanych na stromoch. Prva etapa koncila paraolympiadou – ulohou vypravy bolo trafit tenisovou loptickou co najviac kartonov pripevnenych na paliciach. Pomedzi to sa nasi polarnici museli samozrejme posilnit stravou, spankom a tiez otuzovat na rannych rozcvickach. Samozrejme ich neobislo ani nosenie vody, rubanie dreva a pomoc v kuchyni, ako aj udrziavanie poriadku vo svojich polarnickych pribytkoch. Vecer co vecer sme sa stretavali s Catom, pocuvali jeho pribeh a nasledujuci den sa pokusali prekonavat podobne skusky ako on. V utorok vypravy celkom netradicne zasadnu okolo stolov, aby sa venovali tazkej etape – vytvorili projekt, ktory presvedci sponzorov o uspesnosti a ti ich financne podporia. Bolo okolo toho vela smiechu, ale aj hlbokeho premyslania, ved dat na papier jasne a presvedcivo co, kde, ako chcu urobit, ako to zabezpecia, kolko to bude trvat, preco sa to oplati podporit, plus realny rozpocet “skutocnej” vypravy, to teda vobec nie je jednoduche. Navyse najtazsia cast druhej etapy – obhajit projekt, pred pomyselnymi predstavitelmi firiem Coca-cola, Microsoft, Nokia a Siemens, ktorych predstavovali nasi veduci. Nase vypravy nakoniec po nesmiernych myslienkovych utrapach podporu svojich sponzorov ziskali. Po obede vsak doslo k vaznej nehode. Dvaja veduci namiesto toho, aby priniesli vodu, po ktoru isli, sankovali sa a tazko sa zranili. Ked ich vypravy objavili, obaja boli v bezvedomi, jeden mal zlomenu nohu a prepichnute ucho, druhy zlomenu ruku a poranene brucho. Bolo potrebne rychlo im poskytnut prvu pomoc, a to bolo ulohou nasich dvoch vyprav. Prisni rozhodcovia skonstatovali, ze to nebolo najhorsie, avsak este dlho potom sa deti v chate vypytovali, akoby mohli co najlepsie pomoct. Nasledujuce dni vypravy vyrabaju sneznych hadov a sutazia v ich pustani
i vyzdobeni, ci style hodu, sifrovani, vysielani a prijimani svetelnej signalizacie - morzeovky, orientacii podla pochodovych znaciek, prekonavani sastrug. Jednoduche? Vobec nie. Vyprava mala totiz spolu pevne zviazane prave nohy. Dalej tahanie metroveho klatu, predtym vsak treba pravou rukou naviazat popruh, navliect si ho a odtiahnut klat po urcenej trase. Vystriedala sa cela vyprava. Pocas poslednej etapy treba zalozit ohen na snehu pomocou troch zapaliek a brezovej kory tak, aby prepalil povraz nad nim a tak ziskat vyzivovy pohar so sifrou, rozlustit sifru, dobre urcit azimut a ist spravne podla pochodovych znaciek na miesto urcenia, znova zalozit ohen, navarit krupicu a potom ju cela vyprava zjest, co vsak vobec nebolo lahke, pretoze bola kontaminovana “benzinom”(solou, ktoru do nej prisypali veduci). Za vsetky etapy, vratane nosenia vody, rubania dreva, pomoci v kuchyni, robenia poriadku, ucast na rozcvickach ziskavali kilometre, ktore predstavovali prekonanie urciteho useku. Za zvlastnu pomoc, ochotu, ci cin mohli ziskat bonusove body, t. j. kilometre naviac. V sobotu sa k juznemu polu podarilo skor dojst britskej vyprave, Nori vsak neboli ovela horsi, prisli len troch neskor.
Este prv nez tento tabor zacal, bol uz vlastne takou vypravou s nulovou sancou na uspech. Snehu malo, pocasie neiste, niekolki nasi kamarati lezia s vysokymi teplotami a isto s nami nepojdu, dvoch nepustili, piati sa zlakli nepohody a nepohodlia, aj televizor pre nas predstavoval vaznu hrozbu. Ak vsak pre Cata , o ktorom sme si citali kazdy vecer, bola typickou vlastnostou vytrvalost, potom sa nou mozu chvalit aj patnasti statocni, ktori prezili tohtorocny zimny tabor na Prednom kratkom. To vsetko sa uskutocnilo vdaka pomoci a podpore Nadacie pre deti Slovenska z fondu Hodina detom.

Inka

Novorocne zavazky

Kolko ich bolo urobenych? Urcite vela. Skusenosti vsak ukazuju, ze len malo z nich sa dodrzi. Preco?
K tomu, aby clovek nieco vo svojom zivote zmenil potrebuje vela energie. Vela vytrvalosti a vela casu k tomu. To stare, zauzivane ma snahu tlacit sa spat – casto spominane vychodene kolaje, do ktorych mame tendenciu sa vracat.
Ak sme si dali nejaky zavazok, skusme si ho este raz, s chladnou hlavou rozobrat.
V prvom rade – bol som to ja sam, kto danu vec chcel? Je to dolezite. Ak ma k zavazku len niekto dotlacil, mal by som si ho skusit zobrat za svoj. “Kvoli tebe prestavam fajcit” ma pre mna sameho mensi vyznam ako ked sa rozbehnem prestat fajcit z obav o svoje zdravie. Ved staci, aby ma ten druhy clovek nahneval, urazil a dovod pada.
Dalej – co ziskam, ak sa budem snazit naplnit svoj slub? Cim viac snazenia, energie musim vynakladat, tym vacsia odmena by ma mala cakat. Aj male zisky su zisky a cim viac si ich dokazeme varatat, tym lepsie. Ak koncim so sladkostami, mozem zdravsie zuby, usetrit na korcule a konecne mat lepsiu postavu ako ta protivna Zuza.
Ciel s cielovou odmenou je pred nami na zaciatku dost daleko. ak denne vynakladame namahu, zasluzime si odmenu uz hned. Ak dodrziavam predsavzate denne cvicenie cele styri dni, urcite si zasluzim aspon drobnu odmenu (tie styri dni nemyslim vobec ironicky, zaciatok je najtazsi).
Ak moj zavazok spociva v odopreti si niecoho, je dolezite mat za to nieco nahradu. Ako som sa rozhodol, ze prestanem chodit na internet, musim jednak vyplnit cas, ktory mi zostane, jednak najst si nieco, co bude pre mna dost putave a prijemne (zaujimave).
Dolezite je nevzdat sa hned pri prvom neuspechu. Ak si dam jeden zakusok je jednoduhsie povedat si – koncim, nezvladol som to. Ak ste si robili za kazdy uspesny den male usmiate slniecko do kalendara, bude to iba jedno slniecko pod mrakom. Dalsi den moze byt pre vas ovela jednoduhsie dopracovat sa znova k slniecku (sami poznate, aku silu maju vycitky svedomia).
Takto rok budeme o rok starsi, mudrejsi – a ak zvladneme sebe danu ulohu aj ovela silnejsi. A mozno dokazeme urobit dalsi krok k zdokonalovaniu sameho seba.